Viktor našiel Ryška pri ceste v októbri.
Šteniatko sedelo na kraji cesty, mokré a celkom malé, a pozeralo na prechádzajúce autá, akoby čakalo na niekoho konkrétneho. Viktor vtedy išiel na chatu po zemiaky, na sekundu zabrzdil, myslel si, že sa len pozrie. Ale šteniatko zdvihlo hlavu a vtedy bolo po všetkom. Zemiaky ostali v zemi ešte týždeň.
Pomenoval ho Ryško. Meno vymyslela susedka Viera Horváthová, keď na chodbe uvidela ryšavé, ušaté stvorenie s labami neúmernými telu.
– Ryšavý, nosatý, neposedný, – povedala. – Ryško. Presne.
Viktor sa vtedy zasmial.
Ryško rástol rýchlo. Na jar už zaberal celú ľavú polovicu gauča a považoval to za svoje právo. Viktor sa najprv hneval, potom prestal. Spať sám v byte bolo horšie ako so psom, ktorý fučí a občas trhne labou v spánku.
Spriatelili sa nie hneď, ale postupne, ako sa priatelia ľudia, ktorí sa nikam neponáhľajú. Ranná prechádzka. Miska s jedlom o siedmej večer. Televízor. Občas sa Viktor rozprával s Ryškom nahlas. Ryško sedel vedľa a počúval so vážnym výrazom, len občas zívol a ukázal všetky zuby.
– Máš pravdu, – hovoril Viktor. – Stačilo. A vypol televízor.
***
Nehoda sa stala v apríli, keď sa vracali z večernej prechádzky.
Viktor si neskôr nepamätal presne ako. Bolo šmykľavo, auto vyletelo na chodník spoza rohu, Ryško bol na vodidle, a potom sa vodidlo pretrhlo. Viktora odhodilo na obrubník. Narazil sa do boku, niekoľko sekúnd ležal a počul len vlastný dych a nejaký vzdialený krik.
Keď vstal, Ryško pri ňom nebol.
Vodidlo ležalo na asfalte. Plastová spona praskla na dve polovice.
Hľadal do polnoci. Prešiel tri štvrte, volal ho menom, pýtal sa okoloidúcich. Okoloidúci krútili hlavami. Niekto povedal, že videl ryšavého psa, ktorý bežal k železničnému priecestiu, ale bolo to asi štyridsať minút dozadu a ďalej ho nevideli.
Doma si Viktor sadol v kuchyni a dlho hľadel na prázdnu misku.
Potom vstal. Napísal oznam, vytlačil na tlačiarni dvadsať listov. Ráno ich rozvešal po celej štvrti, ešte zavolal do troch veterinárnych ambulancií a do útulku na Továrenskej ulici.
– Ak príde ryšavý pes, kríženec, – hovoril do telefónu. – Zavolajte, prosím. Tu je moje číslo.
Prešiel týždeň. Potom mesiac. Oznamy vybledli pod májovým dažďom a Viktor ich prelepil. Potom ich prelepil znova v júni. Veterinárne ambulancie mlčali. Z útulku na Továrenskej volali dvakrát, oba razy omylom, oba razy to nebol ten pes.
V júli Viera Horváthová opatrne povedala spoza dverí: – Viktor, možno si zoberieš iného. V útulku je ich toľko.
– Nie, – odpovedal Viktor. Viac to nenavrhovala.
Byt bez Ryška bol iný. Nie prázdny, nie. Veci stáli na mieste, chladnička hučala, susedia dupať zhora o pol desiatej ako obvykle. Ale niečo sa zmenilo.
Viktor zdvihol z podlahy starú loptičku, ktorú Ryško preháňal po chodbe. Položil ju na policu. Rozmýšľal a schoval do zásuvky. Potom ju znova vybral a nechal na polici.
Ráno sa ruka zvyčajne ťahala k vodidlu pri dverách. Vodidlo viselo. Nikam netreba ísť.
Začal chodiť na prechádzky sám. Rovnakou trasou, v rovnakom čase, len bez Ryška. Sám nevedel vysvetliť prečo. Len išiel.
V auguste zavolala dcéra z Košíc.
– Ocko, príď. Pobudneš u nás, oddýchneš si.
– Nemôžem.
– Prečo?
Odmlčal sa. Povedal: – Čo ak sa vráti.
Dcéra sa tiež odmlčala. Potom povedala „dobre“ hlasom, aký má človek, keď chce povedať niečo iné, ale rozhodne sa to nevysloviť.
Ryško sa vrátil v októbri.
Viktor počul škrabanie na dvere okolo siedmej večer. Najprv si myslel, že sa mu to zdá. Hluk z chodby, prievan, veď čo. Ale škrabanie sa opakovalo. Naliehavo, s prestávkami, akoby niekto vedel, že sa dvere otvoria, stačí len trochu počkať.
Otvoril.
Na rohožke sedel Ryško. Zostarnutý. Srsť na niekoľkých miestach ostrihaná, tam, kde zrejme boli rany. Ľavý bok trochu vpadnutý. A na krku mal obojok. Cudzí, kožený, hnedý, s mosadznou prackou a malou známkou, na ktorej bolo jedno slovo „Družko“.
Viktor dlho stál vo dverách a hľadel na neho. Ryško sedel a hľadel na Viktora. Pravé ucho ovisnuté, ryšavá škvrna na čele v tvare nepravidelnej hviezdy. Tie isté oči, jantárové, s tmavým lemom.
– Kde si bol? – povedal Viktor.
Ryško vstal, prekročil prah a vošiel na chodbu tak, ako chodia tí, čo poznajú dispozíciu naspamäť. Doprava, k miske. Miska bola tam, kde vždy. Prázdna, samozrejme.
Viktor zavrel dvere. Prešiel do kuchyne. Ruky sa mu mierne triasli, kým otváral chladničku.
– Dobre, – povedal. – Dobre.
Nasledujúce ráno išiel do veterinárnej ambulancie.
Ryška vyšetrili, dali potrebné očkovania, skontrolovali čip. Viktor sa spýtal na obojok. Lekárka vzala známku a prečítala nahlas:
– „Družko“. To je iné meno?
– Niekto mu dal iné meno, – povedal Viktor. – Žil u niekoho?
– Pol roka niekde žil. Neviem kde.
Lekárka sa pozrela na neho, potom na Ryška, potom znova na Viktora.
– Stáva sa, – povedala. – Psy niekedy odídu a potom sa vrátia. Zvlášť tie múdre.
Viktor neodpovedal. Pozeral, ako Ryško sedí na kovovom stole s neochvejným výrazom a znáša prehliadku.
Na známke z druhej strany objavili telefónne číslo.
Viktor zavolal z auta, kým Ryško sedel na zadnom sedadle a pozeral von oknom.
Po treťom zvonení zdvihli.
– Haló?
– Dobrý deň, – povedal Viktor. – Mali ste psa. Ryšavého. Volali ste ho Družko.
Dlhé ticho.
– Áno, – povedal hlas. Ženský, starší. – Mal. On od nás odišiel v septembri. Hľadali sme ho.
– Je u mňa. To je môj pes. Volá sa Ryško. Stratil sa v apríli.
Znovu ticho. Potom žena povedala:
– Žil u nás. Kŕmili sme ho, liečili. Mal rany.
– Ďakujem, – povedal Viktor. – Je to dobrý pes.
– Áno.
Pauza.
– Bývate ďaleko? – spýtala sa žena. – Od Brezovej ulice?
– Iná štvrť.
– Bože. On sám prišiel v apríli. Jednoducho si ľahol k nášmu plotu a neodchádzal.
Viktor hľadel cez čelné sklo na sivý dvor s topoľmi bez listov.
Rozhovor sa akosi sám skončil. Viktor odložil telefón. Ryško fučal na zadnom sedadle, ležiac, hlavu položenú na zložených labách.
Doma Viktor zložil z Ryška cudzí obojok. Položil ho na stôl, dlho naň hľadel. Hnedý, kožený, so známkou „Družko“. Dobrej práce, nie lacný.
Pol roka niekde bol pes. A predsa sa vrátil.
Viktor pomyslel na ženu z Brezovej ulice. Ako ho každý deň kŕmila, hladkala, iste si ho obľúbila. A potom v septembri ráno vyšla von a on tam nebol. A hľadala. Možno volala podľa oznamov.
Zdvihol telefón.
– To som zasa ja, – povedal, keď zdvihla. – Chcel som povedať. Ak ho chcete navštíviť, nebránim sa.
Ticho.
– Naozaj? – povedala.
– Naozaj.
Prišla v sobotu. Gizela Kováčová, šesťdesiatštyri rokov, v sivom kabáte a so sieťovkou, v ktorej bol jablkový lekvár a balíček psieho krmiva, presne toho, na ktorý si Ryško za pol roka zvykol.
Ryško ju uvidel z chodby a nevrhol sa, nie. Len prišiel a strčil nos do dlane. Radosťne zamával chvostom.
Pili čaj. Gizela Kováčová rozprávala, ako ho v apríli našla pri plote, ako ho vozila k veterinárovi, ako sa prvé dni bál, a potom si zvykol. Viktor rozprával o nehode, o pretrhnutom vodidle, o rozvešaných oznamoch.
Ryško ležal medzi nimi na zemi a driemal. Občas zdvihol hlavu, pozrel na jedného, pozrel na druhého.
– Vybral si nás oboch, – povedala Gizela Kováčová.
Viktor sa pozrel na psa. Potom na ženu vedľa.
– Vyzerá to tak.
Cudzí obojok Viktor odložil do zásuvky stola. Nevyhodil ho.
Ryško začal znova zaberať ľavú polovicu gauča a preháňať loptičku po chodbe o jednej v noci. Oznamy na stĺpoch zmokli pod novembrovým dažďom a samy sa odlepili.
Gizela Kováčová prichádzala v soboty. Nosila lekvár, občas prosila o radu ohľadom ríbezlí, mala záhradu na Brezovej ulici a Viktor sa vyznal v záhradách. Rozprávali sa, kým Ryško driemal medzi nimi.
Jedného večera Viktor vytiahol zo zásuvky kožený obojok so známkou „Družko“. Pozrel sa naň. Známka sa leskla pod lampou.
Na chodbe viseli dve vodidlá. Jedno červené, staré. Jedno modré, nové, ktoré Gizela Kováčová priniesla v jednu sobotu a zavesila mlčky, bez pýtania povolenia.
