– Už nemôžem ďalej žiť s dôchodkyňou.
Povedal to a nepozeral na mňa, ale do taniera s fašírkami. Práve som mu dávala druhú – vždy zjedol dve, tridsaťdva rokov po sebe, každú sobotu.
– Viktor, o čom to hovoríš?
– O nás, Zuzana. Presnejšie o tom, že už nie sme.
Sadla som si oproti. Ruky som položila na stôl – dlaňami nadol, aby to nebolo vidieť. Účtovníčka vo mne sa zapojila skôr ako manželka. Účtovníčka vždy prvá zareaguje na slovo „nie“.
– Odchádzaš?
– Odchádzam. Našiel som si inú. Má dvadsaťdeväť. A vieš, nechodí po byte v župane s vytiahnutými vreckami.
Župan som naozaj mala starý. Modrý, s gombíkmi na hrudi, kúpila som ho ešte keď dcéra začala chodiť do školy. Pohodlný. Viktor ho kedysi volával „môj pohovkový“. Smial sa.
Teraz sa nesmial.
– A ako sa volá?
– Kristína.
Prikývla som. Akoby mi to niečo vysvetlilo.
Na stole chladli fašírky. Pozerala som na ne a myslela na zvláštnu vec: tri hodiny som ich lepila. Mleté mäso som krútila sama, chlieb namáčala v mlieku, ako ma učila mama. Tri hodiny mojej soboty. A on teraz vstane a odíde ku Kristíne, ktorá si asi objednáva sushi.
– Kedy?
– Čo kedy?
– Kedy odchádzaš.
– Dnes. Kufrík som už zbalil.
Tu mi vnútri niečo cvaklo. Nie kleslo, neroztrhlo sa – presne cvaklo, ako vypínač. Kufrík zbalil. Kým som ja v kuchyni. Kým som ako hlupačka varila boršč na celý týždeň dopredu.
– No tak choď, – povedala som.
On akoby neveril. Dokonca zdvihol obočie.
– A to je všetko? Ani slovo?
– Čo chceš počuť, Viktor? Že som tridsaťdva rokov prala tvoje košele zbytočne? To viem aj bez teba.
Vstal. Prešiel do chodby. Počula som, ako sa hrabe so zámkom kufríka – toho istého, s ktorým sme v roku 2008 jazdili do Piešťan, keď sme dostali prémiu na byt. Vtedy som doň vložila aj dedičstvo po mame. Sedemdesiattisíc eur. Pamätám si každú číslicu – som predsa účtovníčka.
A byt sme zapísali na neho. „Tak je to jednoduchšie, Zuzanka, potom prepíšeme.“ Neprepísali.
Sedela som v kuchyni a pozerala na jeho dve fašírky. Potom som vstala, vzala veľké čierne vrece na odpad – také na stodvadsať litrov, v Tescu ich kupujem po balíkoch – a šla do spálne.
– Čo robíš? – spýtal sa, keď ma uvidel s vrecom.
– Pomáham ti zbaliť sa. Veď na jeden kufrík to nestačí.
A začala som skladať. Košele – do vreca. Tepláky, v ktorých v nedeľu ležiaval na gauči – do vreca. Papuče, zubnú kefku, holiaci strojček, nabíjačku na jeho telefón. Všetko do vreca. Rýchlo, pokojne, ako pri inventúre.
– Zuzana, si šialená.
– Nie, Viktor. Ja som naopak prišla k rozumu. Prvýkrát za tridsaťdva rokov.
Chytil ma za ruku. Pozrela som na jeho prsty – krátke, so žltkastými nechtami – a on to z nejakého dôvodu pustil.
– Prídem si potom pre zvyšok.
– Príď. Len mi vopred zavolaj. Aby som otvorila dvere.
Vtedy som si ešte myslela, že otvorím.
O štyri dni prišiel. Nie sám.
Otvorila som dvere a uvidela ju. Kristínu. Stála na podeste v bielom kabáte mimo sezóny, s kabelkou na dlhej tenkej retiazke a pozerala na mňa ako na starý nábytok, ktorý treba vyniesť.
– Dobrý deň, – povedala. Slušne. S takým ľahkým pržmúrením.
– Dobrý deň.
Viktor sa pretisol okolo mňa do predsiene, akoby tu bol stále pánom.
– Zuzka, sme tu rýchlo. Idem po zimné veci a po doklady.
– Aké doklady?
– No moje – občiansky, technický preukaz od auta, rodné číslo. A na byt.
Zastala som vo dverách kuchyne.
– Na byt?
– No áno. Byt je predsa na mňa.
Kristína za jeho chrbtom sa mierne usmiala. Jedným kútikom úst. Na ten úsmev som neskôr často spomínala.
– Viktor, – povedala som veľmi pomaly, – ty si teraz vážne prišiel po doklady na byt, do ktorého som vložila mamine dedičstvo?
– Zuzka, no aké dedičstvo, to bolo pred sto rokmi.
– Osemnásť, – opravila som ho. – Nie sto. Osemnásť rokov dozadu. Sedemdesiattisíc eur, v roku dvetisícosem, ak to niekoho zaujíma – to bola cena dvojizbového bytu v našej štvrti. Celého. Vtedy si sa ešte smial, že „gul’ku ku gul’ke“.
– Mladý muž, – ozvala sa zrazu Kristína, – my vlastne nemáme čas.
To „mladý muž“ ma dorazilo. Má päťdesiatšesť. Brucho nad opaskom, tvár červenú, pod očami vačky – aký mladý muž. Ale pre ňu bol „mladý“, lebo platil. A platil, mimochodom, z mojich peňazí – posledné tri roky mi neprinášal polovicu výplaty na kartu, „na benzín a obedy“.
Cítila som, ako mi v spánkoch udrelo. Nie srdce – práve spánky. Sucho, akoby niekto cvakol prstami vo vnútri lebky.
– Viktor, prosím ťa, choď von. A svoju slečnu si zober. Doklady dostaneš. Cez súd.
– Čo to vymýšľaš?!
– Cez súd, Viktor. Všetko ti cez súd budem dávať. Aj košele, aj ponožky, aj tú polovicu bytu, čo ti údajne patrí. Podľa zoznamu, s pečiatkou a podpisom.
Kristína si odfrkla:
– Vy si vážne myslíte, že si niečo vybojujete? Byt je zapísaný na neho.
– Slečna, – otočila som sa k nej a zrejme bolo v mojom hlase niečo, čo ju prinútilo trochu ustúpiť, – choďte na chodbu. Rozprávam sa s manželom. Formálne je zatiaľ ešte môj.
Viktor ju potiahol za rukáv. Vyšla na schodisko. On zostal.
– Zuzka, nerob hlúposti. Môžeme sa dohodnúť normálne.
– Môžeme. Len normálne nie je „daj mi byt a občiansky“. Normálne je „poďme spočítať, kto koľko vložil, a rozdelíme sa“. Poďme počítať?
Mlčal.
– Nechceš počítať. No tak nie. Ja spočítam sama. V tom som dobrá, vieš.
Zavrela som za ním dvere. Otočila som zámok – jedenkrát, druhýkrát. Oprela som sa chrbtom o dvere.
V byte bolo ticho. Len chladnička hučala v kuchyni ako vždy. A voňal boršč – ten som ešte z nedele nedojedla.
Klesla som po dverách na dlážku a sedela tak asi päť minút. Neplakala som. Len som sedela a v duchu počítala: sedemdesiattisíc plus rekonštrukcia v dvetisíc dvanástom – to je ďalších desaťtisíc, plus kuchyňa v pätnástom – päťtisíc, plus balkón v devätnástom…
Účtovníčka vo mne pracovala. Manželka mlčala.
Potom som vstala, vzala telefón a zavolala zámočníka. Prišiel o hodinu a vymenil mi vložku zámku. Tridsať eur. Zapísala som si to do zošita výdavkov – zvyk.
Večer mi zavolala dcéra.
– Mami, otec hovorí, že ho nepúšťaš dnu.
– Nepúšťam.
– Mami, no akože, veď on je…
– Alena, mám na teba jednu prosbu. Neplac sa do toho. Prosím. Zvládnem to sama.
Odmlčala sa. Potom povedala:
– Dobre, mami.
A to „dobre“ bolo prvé, čo ma za týždeň zahrialo.
O dva týždne prišlo predvolanie.
„Žaloba o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.“ Viktor žiadal polovicu bytu, polovicu chaty (ktorú, mimochodom, nemáme – to pridal pre parádu) a ešte „náhradu nemajetkovej ujmy“ za to, že som vymenila zámky.
Prečítala som to a, čestne, rozosmiala som sa. Prvýkrát za mesiac.
Potom som šla k advokátke. Nie k známej – známe sú klebetné, – ale k cudzej, podľa inzerátu. Mladá žena, asi štyridsaťročná, v sivom saku. Volala sa Martina Nováková.
Vyložila som pred ňu šanón. Ten istý, ktorý som zbierala osemnásť rokov. Účtovnícky zvyk – všetko si zakladať.
– Osvedčenie o dedičstve z dvetisícsedem, – hovorila som a kládla list za listom. – Výpis z banky o príjme sedemdesiattisíc eur na môj účet. Kúpna zmluva na byt – na tú istú sumu, mesiac na mesiac. Bločky na rekonštrukciu, všetky, od dvetisíc dvanásť. Doklady za kuchyňu. Zmluva s čatou na balkón. Potvrdenia o platbách za energie – ktoré som, mimochodom, platila posledných šesť rokov zo svojej výplaty dvanásťsto eur, kým on „investoval do vzťahov“.
Martina Nováková listovala a mlčala. Potom zdvihla oči.
– Zuzana Pavlovna, prečo ste si to všetko schovávali?
– Som účtovníčka, – povedala som. – Schovávam všetko.
Usmiala sa. Pekne, akoby prvýkrát videla človeka, ktorý neprišiel s prázdnymi rukami.
– Máte veľmi silnú pozíciu. Myslím, že vám vrátime nielen polovicu, ale celý byt.
Prikývla som. A potom som povedala:
– Martina, a ešte jedna vec. Som u neho ručiteľka na autoúver. Z dvetisíc dvadsaťdva. Auto Toyota, bral na tri roky, ostáva platiť jedenásť mesiacov. Môžem to nejako… zrušiť?
Zamyslela sa.
– Zrušiť ručenie jednostranne sa nedá. Ale môžeme napísať banke o podstatnej zmene okolností – o rozvode. Banka s najväčšou pravdepodobnosťou bude žiadať buď nového ručiteľa, alebo predčasné splatenie. Ak nenájde ani jedno…
– Auto zoberú?
– Zoberú.
Pozrela som z okna. Vonku padal mokrý sneh, padal na striešku a hneď sa topil. Pomyslela som na Kristínu v bielom kabáte. Na to, ako sa určite rada vozí v tej Toyote. Na to, ako ma Viktor v nej odviezol dvakrát – do nemocnice a na cintorín, k mame.
– Poďme to napísať, – povedala som.
A Martina to napísala.
Večer som prišla domov, uvarila si čaj – nie jemu, nie „pre dvoch“, ale len sebe, do malého pohára s nezábudkami, ktorým vždy opovrhoval, – a vypila ho pri okne.
Byt bol tichý. Môj župan visel na vešiaku. Nikto ho nevolal „pohovkový“.
Pomyslela som si: veď to nie je také strašné, byť sama. Strašné bolo tridsaťdva rokov po sebe variť dve fašírky a dostávať jednu fašírku pozornosti.
Potom zazvonil telefón. Neznáme číslo.
– Čo si to napáchala, stará?! – zakričala do slúchadla Kristína.
Oddialila som telefón od ucha. Opatrne, ako účtovníčka odsúva nesprávny výkaz.
– Slečna, mám na vás jednu prosbu, – povedala som pokojne. – Volejte mi len cez advokátku. Martina Nováková, číslo vám môžem nadiktovať.
A zložila som.
Puška vystrelila. Prvý raz.
Súd bol vo februári.
Viktor prišiel vo svojom jedinom obleku – tmavomodrom, v tom istom, v ktorom bol pred štyrmi rokmi na Aleninej svadbe. Oblek mu bol tesný. Sako sa nezapínalo na bruchu.
Kristína tam nebola. Ona sa s ním, ako som sa neskôr dozvedela, v ten deň už hádala.
Ja som prišla v obyčajnej sukni a bielej košeli. Bez županu, samozrejme. Viktor sa na mňa pozrel a akosi stratil istotu. Zrejme čakal, že uvidí „dôchodkyňu“. A pred ním sedela žena, ktorá tridsaťdva rokov viedla cudziu účtovníctvo a teraz prvýkrát prišla viesť svoje.
Martina Nováková hovorila asi dvadsať minút. Pokojne, podľa dokladov. Osvedčenie – raz. Výpis – dva. Bločky – šanón, tristoosemnásť listov. Potvrdenia – ďalší šanón.
Pozerala som na Viktora. Striedavo sa červenal a bledol. Raz siahla do vrecka po validol – a nenašiel ho, lebo validol mu vždy dávala ja do vrecka.
Sudkyňa dopočúvala, pozrela na neho spoza okuliarov.
– Žalovaný, máte čo namietať k podstate veci?
– No… je to predsa bezpodielové spoluvlastníctvo…
– Z akých prostriedkov sa byt nadobúdal?
– Zo spoločných.
– V spise je dedičské osvedčenie a bankový výpis. Sedemdesiattisíc eur bolo pripísaných na účet žalobkyne v roku dvetisícsedem. Byt kúpený v roku dvetisícosem za sedemdesiattisíc eur. Vaše dôkazy o účasti?
– Žiadne dôkazy?
– Žiadne.
Súd sme vyhrali. Úplne. Byt – mne. Plus náhrada za rekonštrukcie, ktoré som platila zo svojej karty – ďalších pätnásťtisíc eur, ktoré mi mal do pol roka vyplatiť.
Viktor vyšiel z pojednávacej miestnosti prvý. Ja som sa zdržala, podpisovala som papiere.
Keď som vyšla na chodbu, stál pri okne a pozeral na dvor. Plecia mu klesli. Oblek visel ako vrece.
– Zuzana, – povedal bez toho, aby sa otočil. – No tak sa nedá.
– Čo?
– No takto. Všetko do centu. Veď ti nie som cudzí. Spolu máme dcéru.
Pristúpila som bližšie. Postavila som sa vedľa neho. A v tej chvíli – prisahám, sama som to nečakala – som povedala, čo som povedala.
– Viktor, nebol si mi cudzí tridsaťdva rokov. Cudzím si sa stal za jednu sobotu. Pamätáš, čo si povedal? Že už nemôžeš žiť s dôchodkyňou. Nie som dôchodkyňa, mám päťdesiatštyri, do dôchodku mi ostáva ešte šesť rokov. Ale aj keby som ňou bola – za tieto slová ti neodpustím ani cent. Ani cent, Viktor. A ani tvoj úver ti neodpustím.
– Aký úver?
– Na Toyotu. Napísala som banke o rozvode. Ručenie zo mňa zložili. O pár dní ti zavolajú – budú žiadať predčasné splatenie alebo nového ručiteľa. Kristína, myslíš, že sa zaručí?
Otočil sa. Tvár nebola červená – bola biela.
– Ty… ty si to urobila naschvál?
– Naschvál, Viktor. Veľmi naschvál.
Prešla som popri ňom k výťahu.
Druhá puška vystrelila tam na chodbe súdu. Počula som, ako Viktorovi vrecku zazvonil telefón. Pravdepodobne už banka.
Doma som si naliala čaj do pohára s nezábudkami. Sedela som pri okne, pozerala na sneh a myslela: a toto je asi to, čo ľudia cítia, keď povedia „spravodlivosť zvíťazila“.
Len ešte akosi sa mi triasli ruky. Nie od strachu. Od únavy za tridsaťdva rokov, ktorú som si konečne dovolila pocítiť.
A potom zavolala Alena.
– Mami, si šialená? Otec ostal bez auta. Hovorí, že si ho dostala do úzkych s bankou. Je to pravda?
– Pravda, dcéra.
– Mami, no veď je môj otec. On plače.
– Alena, veľmi ťa milujem. Ale túto tému s tebou uzatvárame. Otec je tvoj otec celý život. Manžel mi už nie je. Ja mám svoju účtovníctvo, on svoje.
Mlčala. Potom predsa len povedala:
– Stala si sa akási iná.
– Stala som sa sebou, Alena. Prvýkrát za tridsaťdva rokov.
Puška vystrelila. Druhá. A úprimne, nevedela som vtedy, či sa mám tešiť alebo nie – lebo dcéra v slúchadle vzlykala.
Prešiel rok.
O Viktorovi som sa dozvedala útržkovito. Cez Alenu – stále volala, hoci od októbra prestala hovoriť „otec“ a začala hovoriť „on“.
Toyotu mu zobrali už v marci. Kristína sa zaručiť odmietla – povedala, že sa „nedala dokopy preto, aby platila jeho dlhy“. Mimochodom, nevzali sa. Bývali v jej prenajatej garsónke na okraji a s každým mesiacom, podľa rozprávania, žili horšie.
V auguste ho vyhodila.
Stalo sa to večer v stredu. Alena mi zavolala, plakala:
– Mami, on mi volá, hovorí – nemá kde bývať. Byt nemá, auto nemá, Kristína mu vystavila tašky za dvere. Hovorí, že mu povedala: „Už nemôžem ďalej žiť s dlžníkom.“
Sedela som v kuchyni, čistila zemiaky. Na jednu porciu – teraz varím všetko na jednu porciu, a zemiakov mi treba menej a potraviny sa nekazia.
– Mami, počuješ?
– Počujem.
– Pýta sa, či sa môže vrátiť. Hovorí – aspoň dočasne.
Pozrela som na zemiaky v miske. Na nôž. Na svoju ruku, ktorá držala nôž. Ruka bola pokojná.
– Alena, odovzdaj mu, prosím, jednu vec. Že už nemôžem ďalej žiť s dôchodcom.
– Mami!
– To sú jeho slová, Alena. Nie moje. Jeho vlastné.
Odmlčala sa. Dlho. Potom povedala:
– Stala si sa krutou.
– Možno.
– Keby si ho videla. Má starú bundu, v ruke igelitku s vecami. Ako bezdomovec.
– Videla som ho tridsaťdva rokov, Alena. V rôznych stavoch. Aj v pekných oblekoch, aj v teplákoch. Teraz je rad na mne, aby som žila, nie aby som sa dívala, ako stojí s igelitkou.
Zložila.
A ja som dočistila zemiaky. Postavila som ich na sporák. A zapla som televízor – nahlas, ako som dlho nepustila, lebo Viktor to nemal rád.
Televízor vysielal nejaký seriál. Nepozerala som ho. Len som počúvala hlasy, ktoré vypĺňajú byt. Môj byt. Celý, od podlahy po strop, môj.
Potom, asi o dve hodiny, telefón zavrčal vibrovaním na stole. Viktorovo číslo. Pozerala som, ako vibruje, posúva sa po stole k okraju. Prvýkrát. Druhýkrát. Tretíkrát.
Nezdvihla som ho.
Ani štvrtý, ani piaty, ani šiesty – a volal šesťkrát do polnoci. Počítala som, účtovnícky zvyk.
Na druhý deň Alena napísala do správ: „Spí u nás. Dočasne.“ Odpovedala som: „Dobre, slniečko, dávaj na seba pozor.“ A hotovo.
Viac sa na tú tému nerozprávame. Alena je voči mne suchá, predsa len dcéra. Hovorí, že som „rozvrátila rodinu“. Ja hovorím, že rodinu rozvrátil ten, kto odišiel v sobotu a nechal dve fašírky na stole. Nezhodneme sa.
On, počula som, sa zamestnal ako strážnik na stavbe. Býva v maringotke. Kristína sa vydala za iného – za nejakého riaditeľa autosalónu, všetko dáva na Instagram.
A ja ráno pijem čaj v pohári s nezábudkami. Varím na jednu porciu. Kúpila som si nový župan – nie modrý, ale zelený, s veľkými gombíkmi. Sama som si ho vybrala v obchode, skúsila pred zrkadlom.
V zrkadle – žena päťdesiatich štyroch rokov. Šediny na spánkoch. Okuliare. Nie dôchodkyňa. Len žena, ktorá už konečne nikomu nič nedlhuje.
Tak teda, baby, to je odo mňa.
Alena so mnou takmer nehovorí. Susedka teta Valika vo výťahu vravela: „Zuzka, odpusť mu, veď je to chlap, s chlapmi to býva.“ Účtovníčka z práce vravela: „Zuzana Pavlovna, no ako to s dcérou, veď sa trápi.“ Vlastná sestra z Prešova vravela: „Zuzka, veď nemá strechu nad hlavou, vezmi ho aspoň na zimu.“
A ja neberiem.
Prehnala som to vtedy s bankou a s tým ručením? Alebo som urobila všetko správne – za tridsaťdva rokov prania, dvoch fašírok a „dôchodkyne“?
Čo by ste urobili vy, baby? Vzali by ste späť muža, ktorého ste pred rokom vyprevadili smetiarskym vrecom?
