— „Pláž sa ruší,“ povedal Ladislav, neodkladne pozerajúc do telefónu. — „Mama k nám príde.“
Stála som uprostred spálne s otvoreným kufříkom. V ruke som mala nový plavky s cenovkou – prvý za sedem rokov.
— Akože „ruší“? — opatrne som položila plavky na posteľ. — „Lístky kúpili, nevratné. Dvesto osemdesiat eur, Ladislav.“
On si potešil nos a oprel sa na okraj pohovky – takto vždy, keď rozhovor nevedie tam, kam by chcel.
— Čo mám robiť? Už má lístok na vlak, odpočíta sa zajtra. Nemôžem jej povedať: „Otoč sa.“
Sedem rokov sme manželmi a počas toho som nikdy neboli na dovolenke – niž pláž, ani v kúpeľni, ani na víkend v susednom meste. Prvý rok – medový mesiac v Trenčianskych Tepliciach, tri dni, lebo Jana Pavlová zavolala a povedala, že má tlak. Vrátili sme sa. Tlak 130 nad 80 – normálny pre jej vek. Vedela som to presne, lebo som farmaceutka a každodenne vidím také čísla na receptoch.
Odvtedy žiadna výletová výprava. Vždy, keď sme plánovali oddych, objavila sa Jana Pavlová – štvrtýkrát za sedem rokov, podľa plánu.
— Ladislav, — posadila som sa vedľa neho, snažiac sa hovoriť pokojne. — Šetrili sme na túto dovolenku štyri mesiace. Vezla som si extra zmeny, dvanásť hodín denne. Vidíš, ako som vracala domov?
— Vidím, — povedal stále do telefónu. — Ale mama je dôležitejšia.
Upravila som okuliary. Prsty sa mi kĺzli – ruky boli suché, popraskané od dezinfekčných prostriedkov. Osem rokov v lekárni – koža ako brúsny papier.
— Dôležitejšia čo? — spýtala som sa.
— Dôležitejšia pláž, Brigita, — napokon sa pozrel na mňa. — Mama má siedmadesiat štyri rokov. Nerozumíš?
Rozumela som. Rozumela som, že Jana Pavlová žije v Banskej Bystrici, v trojizbovom byte s kamarátkou‑susedkou, ktorá ju navštevuje každodenne. Ísť na trh, niesť tašky, konzervovať na zimu – dvadsať pohárov. A každé „príď“ začína rovnakým telefonátom Ladislava: „Synku, chýbaš mi, prídem na týždeň.“
„Týždeň“ sa pretahoval na dva, potom na tri. Raz Jana Pavlová zostala u nás celý mesiac, až kým susedka nevolala a nepovedala, že im praskla rúra.
— Nezrušujem, — povedala som. — Choď s mamou. Ja letím.
Ladislav zdvihol hlavu, akoby som navrhla niečo nepríjemné.
— Kam letíš? Sama? Bez mňa?
— S Sonou.
— Nie, — vstalo on. — Nie, Brigita. Sme rodina. Buď spolu, alebo nič.
A tak som sa vzdala, ako štyrikrát predtým. Vrátila som plavky do skrine, zatvorila kufor a postavila ho na antresol.
Dvesto osemdesiat eur spálili. Nevratné.
O dva dni neskôr v predsieni stávala Jana Pavlová s ťažkou šachkovanou taškou a balíkom domácich okurk.
— No, ukážte, čo tu máte, — povedala, obhliadujúc chodbu. — Nájdeme sa nové tapety. Ladislav, myslíš, že s manželkou vôbec sleduješ byt?
***
Jana Pavlová u nás zostala tri týždne.
Prvé dva dni preusporiadala všetko v kuchyni. Hrncové pokrmy do inej skrine, koreniny na inú poličku, dosky pod drez, „lebo je to hygienickejšie.“ Pracovala som dvanásť hodín a vracala som sa do bytu, kde som nič nenašla.
— Jana Pavlová, — povedala som tretí deň, otvárajúc skrinku hľadajúc panvicu. — Zvyknem na určitý poriadok. Je mi pohodlnejšie, keď je všetko na svojom mieste.
Pozrela na mňa cez okuliare. Ťažký pohľad zhora dolu – hoci som bola o pol hlavy vyššia.
— Ty, Brigita, si zvyknutá na neporiadok. To nie je poriadok, to je chaos. Kto dá panvicu vedľa obilnín?
— Mne to vyhovuje, — povedala som.
— Mne nie. A Ladislavovi tiež. Áno, Ladislav?
Ladislav sedel pri stole s telefónom a mlčal. Pleci boli zakrčené, ako vždy, keď sa matka obrátila na neho.
— Mami, — povedal. — Dobre.
„Dobre“ bolo všetko, čo som počula. Nie „Brigita má pravdu“ ani „Mami, to je jej kuchyňa“. „Dobre“.
Piaty deň Jana Pavlová začala s závesmi. Kúpila som ich minulý rok – ľanové, horčicovej farby, vybrala som ich dva týždne, aby ladili s čalúnením kresla a vankúšmi. Osem eur.
Keď som prišla z práce, závesy ležali na kresle, zložené. Na oknách biely tyl, ktorý Jana priniesla so sebou.
— Čo je to? — spýtala som sa.
— To sú normálne záclony, — povedala, klepajúc prstom po stole. — Nie handry. Horčicová je farba pre nemocnicu, nie pre domov.
Mlčala som tri sekundy, potom som zložila tyl, položila ho na stoličku, vytiahla svoje záclony a začala ich poväzovať.
Ruky sa nepohybovali. Tentoraz – žiadne trasenie.
— Čo robíš? — hlas Jany Pavlovej sa znížil.
— Vážujem svoje záclony, — odpovedala som, neturnúť sa. — Mám rád svoje záclony. Toto je môj dom. Farbu vyberám ja.
Ticho trvalo päť sekúnd. Potom Jana vstala a opustila miestnosť. Počula som, ako v predsieni vytočí číslo. Hlas bol tlmený, ale slová som rozpoznala: „Ladislav, tvoja žena mi nadáva. Nezvyknem si na taký prístup.“
Ladislav sa vrátil skôr z práce. Dvere spadli tak, že Sonia v svojej izbe sa zachvelela.
— Čo si spravil? — spýtal sa z prahu.
— Zaväzala som svoje záclony.
— Mama je rozčúlená! Prišla pre nás, snažila sa, a ty jej ani poďakovanie nepovedal!
Pozrela som na neho. Na jeho široké plecy, ktoré teraz boli narovnané, keď mama nebola v izbe, ale za stenou. Pri nej sa krútil. Pri mne – rovnal sa.
— Ladislav, — povedala som. — Poď poďakovať mame.
Zložila som okuliare, otriasla som ich v prázdnej mikine. Bez nich sa všetko rozmazalo – aj on, aj jeho matka, aj predsieň s topánkami.
— Nie, — povedala som. — Nepodám sa.
— Potom odchádzam k mame, — povedal. — Kým sa nevrátim do seba.
— Dobre, — odpovedala som.
Čakal som iný odpoveď. Videla som to podľa toho, ako sa mu zakrčal brada. Ale mlčala som, a aj on mlčal. Potom si zobral bundu a šiel von. Jana Pavlová šla za ním. Taška s okurkami zostala v predsieni.
Sadla som si na stoličku v prázdnej kuchyni. Nohy mi bolia po zmene. Dvanásť hodín za pultom, a potom toto. Vo vnútri však bolo jasno – ako po búrke.
Vrátil sa po troch dňoch. Bez ospravedlnenia. Bez rozhovoru. Len prišiel, poviazal bundu a sadol si večerať. Jana Pavlová odcestovala do Banskej Bystrice.
Ale týždeň neskôr Ladislav začal hovoriť krátkymi vetami: „Jedlo hotové?“, „Kde je košeľa?“, „Vyzvi Sonu.“ A pochopila som, že ma trestá tichom za to, že som sa neospravedlnila.
A ešte o týždeň neskôr som začala odkladať peniaze na oddelený účet, o ktorom on nevedel.
Rok utečie rýchlo. Sonia má šesnásť a ja som jej vyhotovila cestovný pas. Ladislav podpísal súhlas, ani sa nepýtal prečo. Jednoho mája som kúpila lístky. Dve – ja a Sonia. Antalya, trojhviezdičkový hotel, deväť nocí. Zaplatila som z vlastného účtu – toho istého, o ktorom Ladislav nevedel. Štyridsať sedem eur mesačne šetrila som zo mzdy. Lístky som si vybrala vratné, aby som sa vyhla ďalším stratám.
Povedala som Ladislavovi:
— Poďme všetci spolu v júni. Našla som dobrú ponuku.
Pozrel sa na mňa, akoby som hovorila iným jazykom, potom prikývol.
— Dobre. Skúšame.
Čakala som dva týždne, balila kufre. Kúpila som Sonia novú sandále a slnečnú čiapku. Sebe – opaľovací krém, ktorý v našej lekárni bol o dvadsať percent lacnejší, lebo zamestnanci majú zľavu.
Štyri dni pred odletom Ladislav prišiel neskôr ako obyčajne, sadol si k stolu a položil telefón tvárou dole. Už som poznala ten gest. Telefón tvárou dole – to znamená, že volá matke. Alebo ona jemu.
— Brigita, — začal.
A ja som pocítila, ako sa mi sťahujú prsty. Ne zo zlosti, ale z očakávania. Vedela som, čo povie. Už to štyri dni predtým.
— Mama príde. Musíme ju privítať.
— Kedy? — spýtala som sa, hoci som už poznala odpoveď.
— Zajtra.
Zajtra. Dva dni pred odletom.
— Ladislav, — povedala som. — Zavolal si jej?
— Čo?
— Zavolal si jej a povedal, že letíme?
Odvrátil oči, potešil nos. A ja som pochopila – áno. Zavolal. Ako štyrikrát predtým. Povedal dátum, trasu, a Jana okamžite kúpila lístok na vlak. Ako po hodinkách.
— Chýbala mi, — povedal. — Má sedemdesiat štyri rokov.
— Sedemdesiat štyri, — opravená som. — V novembri bude sedemdesiat päť.
Zmrštol ruky.
— Aký rozdiel. Mama je jediná. My sme s ňou jediní. More nezmizne.
A potom som si spomenula na všetky tie sedem rokov. Každé „more nezmizne“. Každý plavky s cenovkou. Každý kufor, ktorý som vyberala a zase schovávala. Šesť tisíc štyristo eur spálených. Štyri zrušené cesty. Dvanásťhodinové smeny, od ktorých sa ruky lámať.
— Dobre, — povedala som.
Ladislav si oddychol. Vypadal, že som znova vzdala.
— Dobre, — povedal. — Zavolám mame, aby si priniesla posteľnú bielizeň, lebo máme málo náhrad.
prikývla som a išla do Soninovej izby.
— Zbav sa, — povedala som. — Letíme zajtra.
Sonia zdvihla oči od telefónu.
— Mami, on povedal—
— Viem, čo povedal. Zbal kufor. Plavky, knihy, nabíjačku. Pas mám ja.
Sonia sa po chvíli usmiala a šla po batožinu.
Vrátila som sa do kuchyne, kde Ladislav sedel pri stole s telefónom a už rokoval s Janou Pavlovou o tom, aké posteľne prikrývky má priniesť.
— Ladislav, — povedala som. — Nezrušujem lístky.
Pozrel sa hore.
— Čo tým myslíš?
— Doslova. S Sonou letím. Ty zostaneš. Privítaš mamu.
Telefon utichol. Jana Pavlová na druhej strane pravdepodobne tiež.
— Vážne? — spýtal sa.
— Sedem rokov, Ladislav. Sedem rokov som nebola na dovolenke. Štyrikrát sme prišli o peniaze. Pracujem šesť dní v týždni, dvanásť hodín, a ruky mi praskajú od dezinfekcie. Mám štyridsať osem rokov. Chcem vidieť more.
— A mama? Čo jej poviem?
— Povedz, že tvoja žena išla na dovolenku. Prvýkrát za sedem rokov.
Vstal. Stolička vydala skříp.
— Brigita, ak odídeš, je to, — zamotal sa. — To je neúcta k mojej mame. K mne.
— A štyri zrušené dovolenky sú úcta ku mne?
Neodpovedal. Stál, držiac telefón. Z reproduktora zaznel hlas Jany: „Ladislav! Čo je to? Čo hovorím?“
Otočila som sa a vyšla z kuchyne.
Noc som nespala. Sedela som v Soninej izbe, kontrolovala doklady.Až keď som sa po dvoch dňoch vrátila domov, zistila som, že sa mi pod zemou ukryl nový ostrov – a ja som ho konečne mohla nazvať svojou dovolenou.
