Potrebujem muža len na víkend, nie na celý život už som si to vymyslela dokonale, hovorí otvorene 52ročná žena.
Musíme spolu bývať.
Prečo?
Ako prečo? Sme dospelí.
Presne preto tomu nerozumiem prečo.
Keby mi v tridsiatke niekto povedal, že vo štyridsiatdvoch budem odrážať mužov, ktorí mi neustále ponúkajú spoločné bývanie, myslela by som, že sa svet zbláznil. V mladosti to bolo úplne opačne muži sa báli záväzkov, spoločného domova a rozhovorov o budúcnosti. Teraz sa deje niečo prekvapivé. Stačí, keď muž strávi so mnou mesiacdva, a zrazu mu preskočí hlava: spájať chladničky, rozpočty, byty, problémy, špinavé ponožky a všetky radosti spoločného života. A najzaujímavejšie je, že žiadny z nich nedokáže jasno povedať, prečo to chce práve mne.
Volám sa **Mojmila**, je mi 52 rokov. Som rozvedená už pätnásť rokov, mám dospelú dcéru, vlastný byt v centre Bratislavy, prácu, priateľky, dva dovolenky ročne a pokojný život. Večerne si môžem dať zmrzlinu priamo z vedra a sledovať seriály až do dve ráno. Víkendy môžem spať do obeda, nechať šálku na stole a nepočúvať prednášku o neporiadku, nevariť guláš, ak na to nemám chuť. A najdôležitejšie nikto ma nepreruší otázkou: Čo budeme mať dnes na večeru?
Problém je, že muži často berú moju samostatnosť za dočasnú nepríjemnosť, ktorú musia rýchlo opraviť svojou prítomnosťou. Najprv ma obdivujú: Aká si nezávislá, zaujímavá, sebestačná. Po niekoľkých týždňoch sa však ukáže, že ich obdiv mal skrytý cieľ dúfajú, že moja nezávislosť raz bude pracovať v ich prospech.
Prvý znepokojujúci hovor prichádza od **Vladimíra**. Vladimír má 58 rokov, vyzerá slušne, rozpráva múdro o cestovaní a dokonca vie, ako správne použiť servítku v reštaurácii po päťdesiatke už takú úroveň považujem za veľkú zásluhu. stretávame sa asi mesiac, všetko ide dobre kino, prechádzky, kaviarne, výlety za mesto. Jedného večera mi však hovorí:
Počúvaj, mohla by si prísť ku mne po práci?
Prečo?
No, aby som ti niečo uvaril.
Opýtam sa:
Čo máš na mysli?
Večeru.
Ukáže sa, že Vladimír už nemá rád život v osamote, ale nie z emocionálneho, ale z fyzického hľadiska. Drží ho prázdna chladnička, ktorá sa sama nevyplní, sporák, ktorý nevarí guláš bez pomoci, a práčka, ktorá požaduje niečiu účasť. V momente si uvedomujem, že muž vníma vzťah ako outsourcing domácich služieb.
Vladimíre, prečo to neurobíš sám?
Pozrie na mňa, akoby som mu navrhla operáciu na srdci.
No, si žena.
Krátky, úderný argument, ktorý podľa neho všetko uzavrie ak sa nepodívame hlbšie.
Po Vladimírovi prichádza **Štefan**. Štefan má 55 rokov a rád sa sťažuje na materiálne ženy jeho obľúbené hobby. Každú konverzáciu po siedmich minútach zmení na príbeh, ako ho niekto chce využiť pre peniaze. Vtipné je to od muža, ktorý jazdí autom starším ako niektorí študenti a pri pokladni v supermarkete počítava drobné.
Šiesty ich rande Štefan pozýva:
Príď v sobotu.
Dobre.
Po ceste si kúp potraviny.
Čo?
Na večeru.
Chceš, aby som priniesla potraviny?
Áno.
A čo urobíš?
Stretnem sa s tebou.
Stále si myslím, že Štefan je nedocenený génius len nie každý vymyslí rande, kde žena nakúpi, prinesie a uvarí večeru a potom ešte poďakuje za pozvanie.
Štefan, kto zaplatí potraviny?
Prečo?
Čo tým myslíš?
Ty máš prácu.
Tu som pochopila, že slovo materiálnosť používa výlučne voči iným.
Po takýchto príbehoch si všímam vzor. Mužom sa páči môj byt, poriadok, že vždy mám jedlo, čisté uteráky, svieže posteľné prádlo a spoľahlivé vodovodné inštalácie. Páči sa im môj život, ale väčšina z nich je presvedčená, že po začiatku vzťahu musím rozšíriť svoj servis aj na nich.
Najzábavnejší bol **Viktor**. Viktor okamžite rozpráva o spoločnom bývaní s nadšením človeka, ktorý práve objavil spôsob, ako výrazne ušetriť.
Predstav si, aké výhodné je žiť spolu.
Keď muž začne slová výhodne, ženy môjho veku si už chcú siahať po kalkulačke.
Čo tým myslíš?
Jedna chladnička. Jeden internet. Jedna energia.
Pre koho je to výhodné?
Pre nás.
Usmial som sa.
Viktor, kde teraz bývaš?
V prenajatom byte.
A ja?
V mojom.
Teraz sa matematika náhle stala zaujímavou.
Takže prestaneš platiť nájom, presťahuješ sa ku mne, znížiš výdavky a budeš šťastný?
Áno.
A kde je moja výhoda?
Po tejto otázke muž omrzne. Trvá to asi dve minúty, počas ktorých vidím, ako sa v hlave odohráva zložitý proces, na ktorý nedostanem odpoveď.
Najzábavnejší moment nastal s **Gennadom**. Gennad má 61 rokov, je slušný, vzdelaný a veľmi unavený z osamotenia.
Ťažko je mi osamote.
prikývnem porozumením.
Mne je ľahko.
Zamotá sa. Muži zvyčajne očakávajú inú reakciu súcit, solidaritu, zdieľanú smútok. Keď žena pokojne hovorí, že je jej dobre sama, ich operačný systém zlyhá.
A teraz k hlavnej otázke, ktorá mnohých mužov rozčúľuje.
Naozaj potrebujem muža.
Ale nie na to, aby som mu prala košele, žehla nohavice, varila sobotuľné polievky, hľadala ponožky pod pohovkou alebo počúvala príbehy, prečo sa nedokáže sám objednať k lekárovi.
Potrebujem muža na rozhovor, na výlety, na prechádzky, na divadlo, na cestovanie, na pekný večer, na blízkosť, na emócie, na radosť. Nie na permanentný záznam môjho kuchynského pracoviska.
Muži na takúto pozíciu často reagujú nahnevaným. Nazývajú ma egoistkou, zkaženou, príliš nezávislou a tvrdia, že neviem, ako budovať vzťah. Žiadny z nich nedokáže vysvetliť, prečo musí vzťah znamenať ďalšiu prácu pre ženu. Prečo muž dostane spoločníka, konverzátora, milenku, hospodárku a kuchárku v jednej osobe, zatiaľ čo žena má za odmenu len jeho prítomnosť?
Niekedy mám pocit, že mnoho mužov si ešte neuvedomilo, ako sa svet zmenil. Stále žijú podľa pravidiel, ktoré fungovali pred tridsiatimi rokmi. Kedysi bolo pre ženu jednoduchšie prijať nepríjemný sňatok než žiť sama. Dnes je to inak. Mnohé ženy mojich rokov majú prácu, domov, priateľov, deti už vyrástli, úvery splatené, život usporiadaný. Keď sa objaví muž, otázka je jednoduchá: urobí môj život lepším?
Ak odpoveď znie nie, prečo by som to mala?
Preto hovoriť úprimne: potrebujem muža na víkend. Na život som už príliš dobre zariadená. A čo je najzaujímavejšie? Po každom takomto vyhlásení muži zrazu reagujú rozhorčene. Keby som to premýšľala, je to najúprimnejší kompliment, aký môžem dať vzťahom chcem mať niekoho pri sebe nie preto, že bez neho nezvládnem, ale preto, že s ním je mi dobre.
Žiť spolu len preto, aby niekto získal zadarmo kuchárku, upratovačku a správcu svojho života? Prepáčte. Túto pozíciu som uzavrela pred pätnástimi rokmi a nechcem ju znovu otvárať.
—
Psychologický rozbor: po päťdesiatke väčšina žien vstupuje do situácie, kde vzťahy už nie sú nutnosťou, ale voľbou. Už majú bývanie, príjem, sociálne kontakty a skúsenosti z predchádzajúcich manželstiev. Hlavná otázka sa mení z ako nezostať sama? na uľahčí mi život byť s týmto človekom?.
Konflikt vzniká, pretože časť mužov stále vníma spoločné bývanie ako prirodzenú výmenu: muž poskytuje prítomnosť, žena starostlivosť a domáce úlohy. Moderné ženy však čoraz viac vyhodnocujú reálne prínosy a náklady. Ak vzťah prináša viac povinností než radosti, motivácia k spoločnému bývaniu rýchlo klesá.
Záverečný záver je jasný: zrelé vzťahy dnes čoraz častejšie stojú na vzájomnom pohodlí, nie na nevyhnutnej potrebe. Ak jeden partner získava úžitok, a druhý len ďalší terč, takýto zväzok zriedka vydrží.
