Znovu prišla moja matka so spolubývajúcim a s nejakým mužom. Už je čiastočne opitá, a ja, Viera, sadám si do rohu za nočným stolíkom.
A kam sa schovať, keď je vonku už sneh? šepkám si. Už ma všetko otrávi. V lete ukončím deviaty ročník, presťahujem sa do Košíc a zapíšem sa na pedagogickú strednú školu. Vyučovať budem, aj keď je to len desať kilometrov od domu. Budem bývať v internáte.
Matka a hostia sa usadia v kuchyni. Počujem bublanie, keď nalejú do pohára kvapkajúcu vodu, vôňa údeniny naplní vzduch. Ja neúmyselne prehltnem slinu.
Počkaj, ty! ozve sa hlas mojej matky.
Čo sa ti deje?
Ste dvaja
Po prvýkrát s dvoma, prehlási Tomáš, spolubývajúci mojej matky.
Zaznie cink rozrážanej keramíky, šelest, syčanie. Vtlačím sa pevnejšie do rohu. Hluk náhle utichne.
Počuj, Petro, ona spí, hovorí Tomáš.
Hovorili sme, že je dobrá dievčina, ale čo sa mi na ňu podarí
Počuj, má dcéru
Akú dcéru?
Irku, je už dospelá. Asi sa schováva v izbe.
Prines ju sem, zvolá radostne Peter.
Irka, kde si? vojde Tomáš a pozerá ma, s nepríjemným úsmevom. Poď, posaď sa k nám!
Ja som tu tiež v pohode.
Prečo sa hanbíš? Tomáš sa snaží ma objať.
Zachytím vázu na nočnom stolíku a hodím ju na hlavu Tomáša. Zaznie prasknutie skla. Rozbehnem sa z izby.
Držte ju! kričí môj otec, Milan.
Už som pri dverách. Nemám čas si obúvať topánky, tak som v ponožkách, starých šortkách a tričku, a bežím von.
Za mnou vybuchnú muži. Ulice dediny sú prázdne, kam utekať v noci po snehu? V zadnej časti veľkého domu, okolo ktorého bežím, sa ozve štek. Potom niekto zakričí na psa.
Vrhnem sa k bránam a zaklopám. Dvere otvorí muž okolo štyridsať rokov.
Pomôžte mi! šepkám, pozerajúc sa prosím na neho.
Vstúp! uchopí ma za ruku a zavrie dvere.
Oľga, kto je tam? vyjde na verandu žena.
Tu, povie muž a ukáže na mňa. Za mnou bežia nejakí muži.
Rýchlo do domu! chyti ma žena za ruku. Všetko ti poviem.
Irka, poď sem milo! ozve sa hlas Tomáša.
Oľga, neber to! zakričí žena. Idite domov!
Z ulice sa ozývajú kriky, zo dvora štekanie psa.
Musíme zavolať políciu, žena si vyberie telefón.
Volať, Viera, nie. Rád to sám vyriešim. Sú to miestni.
Ako ich vyriešiš?
Poctivým spôsobom. Upokoj dievča!
Majiteľ vezme sáčok, priblíži sa k chladničke, vloží tam fľašu a kus údeniny.
V dvore si pohladí psa a spolu vyliezli von. K nemu prudko beží Tomáš:
Daj Irku!
Vezmite ju a bežte preč!
Otvorí sáčok, na tvári sa mu objaví úsmev a prikývne kamarátovi.
Poďme, Petro!
***
Dobrý deň, volám sa Polina Sereďová, žena postaví na sporák koniec varnej konvice. Sadni si, povedz, kto si a čo sa stalo.
Volám sa Viera, začnem, keď zubami škrípu. Bývam na tejto ulici, ale od konca.
Si dcéra Krízy?
Áno.
Aj keď sme tu len nedávno, počuli sme o tvojej matke.
Znížim hlavu a plačú mi slzy.
Dobre, neplač! priblíži sa ku mne a jemne ma zodvihne k hrudi. To gesto je pre mňa niečo nečakané. Objala ma a ja plačú ešte viac.
Dobre, dobre! Teraz si uvaríme čaj.
Vstúpil majiteľ domu:
Všetko v poriadku.
Čo budeme robiť s touto kráskou? prikývne Polina na mňa a náhle sa usmeje.
Zajtra o tom preberieme! Najprv čaj a potom kúpeľ.
Chceš niečo na jedenie? Polina položí pred mňa šálku čaju, opäť sa usmeje. Vidím, že máš hlad.
Na stole sa objavia sendviče a zvyšky torty.
Jedz, jedz! usmeje sa majiteľ a pozerá, ako pozerám jedlo.
Už mi nekladú otázky. Snažia sa ma nevyťahovať, keďže sa hanbím.
Keď večera skončí, Polina ma zavedie do kúpeľne:
Umy sa, obleč si tento župan!
***
Chcem len jedno aby ma dnes nevyhodili von. Príjemne ležím v teplej kápe a cítim, ako je vonku zima. Ale musím ísť, majitelia už čkajú.
Vyjdem. Muž a žena sedia na pohovke. Ja sa hanlivým úsmevom poďakujem:
Ďakujem!
No, Viera, začína rozhovor Polina. Ako chápem, nikto ťa už nebudú hľadať. Nemáš chuť vrátiť sa domov.
Skloním hlavu ešte nižšie.
Zajtra skoro ráno musíme odísť
Rozumiem, povedala Polina. Zostaneš sama. Nevytváraj dvere! Náš Jack nikoho nepustí. Rozumieš?
Áno! vykríkla som, neudržiac emócie.
Môžeš uvariť náš tradičný boršč, zamračí sa Oľga Romana. Vieš?
Viem, pohrúzane odpoviem, stále sa báť, že ma vyženú. Dobre varím a môžem upratovať.
Upratuj, ak to nie je problém, dole, súhlasí Polina Sereďová.
***
Ráno sa zobudím s majiteľmi. Ležím ticho v posteli, bojím sa, že ma vyhodia. V dvore sa ozve auto. Po chvíli ticho.
Vstávam, umývam sa. V kuchyni horí konvice, na stole chlieb, údenina, syr. Na pracovnom stole ležia bravčové rebrá.
Snídám, upratujem stôl, setieram, umývam podlahu.
V chodbe vidím vysávač. Zapnem ho a začnem vysávať.
Keď ho vypínam
Čo to všetko znamená? ozve sa hlas za mojím chrbtom.
Otočím sa rýchlo. Vysoký, pekný chlapec okolo osemnásť rokov, s hnedými očami, zvedavý pohľad.
Upratujem, zamumlám. A vy ste kto?
Ešte chlapec prikývne, vytiahne z vrecka telefón:
Mami, som doma. A kto je to?
Synku, nech tá dievčina u nás zostane.
Čo ja?
Schová telefón do vrecka, prehľadá ma od hlavy po päty a kráča ku kuchyni.
Máte pripraviť čaj? opýtám sa.
Sám to vyriešim.
***
Upratujem vysávač, preberám prach a počúvam každý šum v kuchyni.
Chlapec poobede poobedy, vstúpi do kúpeľne a vyjde nahý, vonia po kréme.
Hej, majiteľ, daj mi ešte fľašu! ozve sa hlas z ulice.
Čo je to ďalšie? chlapec sa priblíži k oknu.
Neotvárajte im! křičí Viera.
Chlapec sa pozrie na mňa s úškrnom a smeruje k východu.
Bežím k oknu. Pri plote stoja Tomáš a jeho kamarát a niečo kričia. Viera sa trasie.
Zrazu vyjde syn majiteľov. Vyskočia k nemu. A náhle padnú do snehu, Viera má pocit, že spadli obaja naraz.
Chlapec sa nad nimi nakloní, niečo povie. Vstanú s hlavami skloněnými a idú smerom k domu matky.
***
Chlapec sa vráti. Pozrie na zamrznutú Viera a pristúpi:
Boles sa?
Bez kontroly som mu pritisla hlavu k svojmu hrudníku a rozplakala som sa.
Ako sa voláš? spýta sa náhle.
Viera.
Ja som Róbert. Neboj sa, nebudú viac prichádzať.
Róbert ide nahor do svojej izby a nevráti sa až do večera. Viera uvarí boršč, sadne si k stolu a zamyslí sa.
Samozrejme, chcel by som zostať tu s tými úžasnými ľuďmi, ale viem, že som prekročila hranice slušnosti.
Majitelia sa vrátia. Polina Sereďová sa prekvapene prikloní, obdivujúc čistotu. Oľga Romana uzná boršč.
Asi pôjdem domov, povedala Viera s rezignáciou. Ďakujem vám za všetko!
Viera, ostaneš u nás ešte pár dní!
Ďakujem, Polina Sereďová! Idem domov, zopakuje.
Urobím krok k dverám a spomalím. Od včera nosím cudzí župan a cudzí topánky.
Poďme! majiteľka ma chytila za rameno a viedla do obývačky.
Otvárala skriňu, dlhšie sa pozerala na oblečenie. Vzala džíny, svetr, teplú športovú bundu.
Oblékaj! Sme takmer rovnakej výšky.
Nie, nie
Niečo sa ti nepáči? Nechaj sa obliecť, nech ti nie je chladno domov. Ja to nezničím.
Obliekla som sa. V tajnosti som sa pozerala do zrkadla také pekné oblečenie som ešte nikdy nemala.
V chodbe ma majiteľka prinútila nasadiť čiapku a zimné topánky.
Viera, zdravie na stole!
Ďakujem, Polina Sereďová!
***
Život sa vracia do starého rytmu, no nie úplne starého. Matka našla prácu na farme. Jej spolubývajúci zmizol s kamarátom.
Prišla jar. Ten deň som sedela doma a učila sa. Keď niekto zaklopal na dvere, pozrela som z okna a nevedela som uveriť vlastným očiam pri plote stál Róbert. Keď ma uvidel, prikývol hlavou, akoby hovoril: Poď von!
Nešla som von odletela som.
Ahoj! usmial sa Róbert.
Dobrý deň!
Mám ťa za volanú.
***
A tak vstúpila som do domu, v ktorom som prežila ten šťastný deň.
Ahoj, Viera! privítala ma na prahu majiteľka a objala ma.
Dobrý deň, Polina Sereďová!
Vstúp! Poďme si dať čaj!
Majiteľka ma posadí, naleje čaj a sama si sadne k stolu.
Mám pre teba úlohu. S manželom letíme na mesiac do Turecka, na tvári jej prejde snová úsmev. Syn je doma zriedkavo. Nemohla by si sa postarať o dom. Jacka kŕmiť a mačku tiež, rastliny polievať. Mám veľa kvetov.
Samozrejme, Polina Sereďová!
Tu je peniaze. vytiahne vrecká. Dvadsať tisíc eur.
Polina Sereďová, na čo?
Vezmi! Nezbankrotujeme. Poď, všetko ti vysvetlím a ukážem!
Viera si pozorne zapamätáva, kde v dome stoja kvetinové nádoby a sudy, kde leží krmivo pre mačku a mäso pre psa. Potom Polina zakričí:
Róbert! syn okamžite vybehne z izby. Predstav Irinu Jackovi!
Poďme! chlapec jemne položí ruku na moje rameno.
Vyšli do dvora, odviazali Jacka a išli na prechádzku.
Celú cestu Róbert rozprával o štúdiu na univerzite, o karate, o rodinnom biznise s otcom.
Viera však myslela na niečo iné. Jasne pochopila, že medzi ňou a Róbrotom je rovnako veľká priepasť ako medzi jej matkou a Róbertovými rodičmi. Sú dobrí ľudia, ale nie je to rozprávka o Popelke, je to život.
O dva mesiace mám skúšky na koleji, určite ich zložím. Budem študovať, pracovať, krúžiť, ale stane sa z mňa človek. Ožením sa, ale nie s touto krásou. Je skvelý chlap, ale nie je môj!
Ďakujem Poline Sereďovej za oblečenie a za dvadsať tisíc eur. Aspoň prežijem prvé dni v meste.
Nejaký vnútorný pocit mi povedal, že práve teraz, v tomto okamihu, skončilo moje ťažké detstvo. A začína dospelý život rovnako ťažký, kde všetko bude závisieť len na mne.
Dorazili sme k chatke. Viera pohladí Jacka po krku, usmeje sa Róbertovi a smeruje domov. Zajtra začína jej práca v tejto chatke. Len práca a všetko!
