Keď Zdenka Novotná dostala k narodeninám čierneho britského mačiatka, najprv zostala v šoku
Jej skromný jednopokojový byt v staršej budove, ktorý si tak sotva vypracovala, ešte nebol zariadený. Očakávali ho ďalšie problémy, ktoré si vyžadovali pozornosť.
A tu sa objavilo mačiatko. Po krátkom prekvapení sa pozerala do jantarovožltých očí maličkého chlpatého tvorčeka, zhlboka si nadýchla, usmiala sa a spýtala sa darcu:
Je to mačka alebo mačiatko?
Mačiatko!
Dobre, tak ťa budem volať Barčík, povedala k mačiatku.
To otvorilo ústa a poslušne zamňaukalo Mňau
*****
Ukázalo sa, že britské mačky sú naozaj pohodlné spoločníky. Už tretí rok žijú Zdenka a Barčík ruka v ruke. Počas spoločného života Zdenka zistila, že Barčík má zraniteľnú dušu a veľké srdce.
S radosťou privíta svojho majiteľa po práci, zahrieva ho v noci, pozerá s ním filmy, prikradne sa k nemu pri úklade a chvostom vrtí. Život s mačkou sa zafarbil jasnými farbami. Príjemné je, keď ťa niekto očakáva doma, s kým môžeš aj smiať, aj smútiť. A hlavne, že ťa rozumie z polslova.
Zdalo by sa, že stačí žiť a radovať sa, no
V poslednom čase Zdenka začala cítiť bolesť v pravom boku. Najprv si myslela, že si pošmykla a natiahla svaly, potom obviňovala mastné jedlá. Keď bolesť zosilnila, šla k lekárovi.
Keď lekár oznámil diagnózu a povedal, čo ju čaká, Zdenka zaplávala celý večer, schováva sa pod vankúš. Barčík, cítiac jej stav, sa tiše prikradol a snažil sa ich upokojiť svojím melódiou napískania.
Pod Barčikovým pradením Zdenka pomaly zaspala. Ráno, keď sa zmierila s osudom, rozhodla sa nikomu z blízkych nehovoriť o chorobe, aby sa vyhla ľútostlivým pohľadom a nepríjemným ponukám pomoci.
Zostala však s iskierkou nádeje, že lekári zvládnu jej neduh. Ponúkli jej kurz liečby, ktorý má zlepšiť stav.
Vznikla otázka, kam umiestniť mačku. V hĺbke duše, prijímajúc fakt, že jej choroba môže skončiť tragicky, rozhodla sa nájsť pre Barčíka nový dom a dobrých majiteľov.
Na internete zverejnila inzerát, že odovzdáva plemennú mačku do dobrých rúk.
Keď zavolal prvý záujemca a spýtal sa, prečo sa chce rozlúčiť s dospelým tvorom, Zdenka, nevediac presne prečo, vysvetlila, že počas tehotenstva zistila alergiu na mačacie chlpy.
O tri dni neskôr Barčík vo vani a so všetkým potrebným odišiel k novým majiteľom a Zdenka sa uložila do nemocnice
Dva dni potom zavolala novým majiteľom a spýtala sa, ako sa má Barčík. Desiatky ospravedlnení odpovedali, že mačka utekla ešte toho večera a nedajú ju nájsť.
Prvý impulz Zdenky bol utekať z nemocnice a ísť hľadať mačku. Dokonca požiadala sestru, aby ju prepustila, ale tá ju prísne odradila a prikázala vrátiť sa do izby.
Spolubývalka, všimnutím si pohybu mladého pacienta, sa spýtala, čo sa deje. Zdenka rozpláčená všetko rozprávala.
Počkaj, dieťa, povedala úzka staršia žena, zajtra má prísť jeden svetlý človek z Košíc. Aj ja mám ťažkú diagnózu, môj syn je podnikateľ, presunul ma do inej kliniky a ja som odmietla. Dúfam, že ten človek ťa pozrie a uvidíš, že nie je všetko tak hrozné, hladkala Zdenku po ramene.
****
Z Barčíkovej prepravných krabice vyletel do cudzieho domu. Niečo neznámeho natiahlo k nemu ruku, aby ho pohladalo
Nervy mačky neodolali a švihom pazúra odrazil ruku a ušiel do tmavého kúta.
Pavle, zatiaľ ho nehladaj, nech si zvykne, zaznel jemný ženský hlas, no nebol to hlas jeho nových majiteľov.
Srdce mu búšilo, myšlienky sa rozbíjali, duša bola bolavá. Čo sa mohlo stať, že majiteľka ho odovzdala cudzím ľuďom?
Jantarovožlté oči prezerali miestnosť, až zazreli otvorené okno. Čiernym zábleskom preletel cez izbu a vyskočil von!
Na šťastie išlo len o druhé poschodie a pod oknom bol upravený trávnik. Odtiaľ začala Barčíkova cesta späť domov
*****
Svetlý človek sa Zdenke zjavil ako milá žena okolo štyridsiatich rokov, menom Mária Hrušková. Preskúmala jej liečebný plán, potom ju požiadała, aby si ľahla na lehátko a otočila sa na ľavý bok.
Dlhý čas hľadala, klepala, pýtala sa, kde bol bol, aký bol bol. Následne si ešte raz prečítala plán a vykonala ďalšie manipulácie na prístroji.
Zdenka nečakala dobré správy. Vrátila sa do izby, kde už ležala susedka.
Čo ti povedali, dieťa? spýtala sa susedka.
Zatiaľ nič, povedali, že prídu ďalší.
Rozumiem. A ja som mala smolu, potvrdila zlé diagnostické nastavenie, smutne povedala žena.
Ďakujem vám za všetko, odpovedala Zdenka, nevediac, ako utešiť niekoho, kto vie, že čoskoro odíde.
O pol hodine vstúpila Mária Hrušková v sprievode ďalších lekárov.
Zdenka, mám pre vás dobrú správu. Vaša choroba sa dá úspešne liečiť, predpísala som kurz, dva týždne odpočinku a liečba, a budete zdravá, s úsmevom oznámila.
Keď lekári odišli, susedka dodala:
To je skvelé. Som rada, že som pred odchodom stihla urobiť ešte jedno dobré dielo. Buď šťastná, dieťa, dodala.
*****
Barčík nemal žiadnu jasnú hviezdu, ani o nej nevedel. Išiel domov svojou mačacou inšpiráciou. Cesta cez kríky až k hviezdam bola plná nebezpečenstiev a vtipných príhod.
Bez znalosti ulíc sa jeden deň premenil z pokojného aristokrata na dravého lovca s ostrými inštinktmi.
Vyhýbal sa hlučným uliciam, bežal, šplhal, letel (aspoň si to tak predstavoval, keď utekal pred psami), rýchlo sa vyhýbal stromom a smeroval k svojmu cieľu
V jednom tichom dvorčeku, kde ho zasiahla blízká cesta, sa stretol tvárou v tvár so skúseným kocúrom.
Ten okamžite rozpoznal cudzieho. S hlasným mňúknutím sa vrhol na Barčíka, ktorý sa z aristokrata premenil na rozzuřeného banditu a neustúpil.
Stret nebol dlhý. Miestny mačací boss sa hanblivo schoval v kríkoch, zanechajúc na pamäti mierne potrhané ucho.
Kocúr totiž len hral na svoje ego, chcel ukázať, kto je tu šéf. Barčík však kráčal domov a nič ho nezastavilo.
Cesta domov pokračovala. Spomenul si svojich dávnych predkov a naučil sa spať na stromoch, vyberajúc si tie, kde vetva poskytuje pohodlie.
Bohužiaľ, naučil sa tiež žrať z odpadkov a kradnúť jedlo od iných dvorových mačiek, ktoré kŕmili súťaživí obyvatelia.
Raz sa stretol s bande dvoch veľkých psov. Zohnali ho na slabú ratolest a vrčali, snažiac sa ho dostať. Ľudia, ktorí prišli kvôli hluku, psy odradili. Jedna žena ho chceli vziať so sebou a prilákala ho kúskom šunky.
Hlad a strach zamiešali Barčíkovi myšlienky, a tak zostúpil k nej, dovolil sa pohladiť a vziať do rúk. Avšak
Po chvíli odpočívania a nasýtenia sa v teple, Barčík spomenul, kam smeruje, vyskákal z podkrovia a vklúzol do dverí výťahu, ktoré práve otvorili, a pokračoval v ceste domov
*****
Po prepustení z nemocnice Zdenka nastúpila na vlak domov. V hlave sa jej vracali slová ženy, ktorá jej želala šťastie. Samozrejme, bola nadšená, že diagnóza sa nepokázala a že je zdravá.
Ale srdce bolo ťažké, trpelo po Barčíkovi. Nemohla už predstaviť prázdny byt, kde ju nikto nečaká.
Len prešla prahom svojho bytu, zavolala tým, čo Barčíka odnášali, a požiadala ich o presnú adresu. Keď prišla, zistila, ako Barčík ušiel, a rozhodla sa ísť po jeho stope.
Povedali jej, že je to nereálne, že už uplynuli dva týždne, že domáca mačka pravdepodobne nezvládne život na ulici, ale ona to nevedela prijať.
Krátkou nohou kráčala po obci, vstúpila do každého dvoru, obzerala okolie, garáže. Snažila sa premýšľať ako mačka, ktorá nikdy nebola vonku. Volala Barčíka, pozerala do temných okien podzemia.
Keď sa blížila k domu, uvedomila si, že mačka zmizla. Nepoznávala mestské ulice tak, aby sa tam dostala po dvoch hodinách chôdze.
V dvoch dverách vstúpila so smutným výrazom, slzy jej tiekli po tvári, duša bola ťažká. Zrazu po chodníku poďal čierny mačací tieň.
Nejaký čierny mačak zrazu sa jej v mysli rozsvietilo. Zastavila sa, pozerala a pochopila. Zrazu vybehla s krikom Barčík!.
Mačka však nebehla k nej, už nemala sílu. Sadla si a, s uspokojeným pohľadom, zamumlala: Dostať sa domov!
Život nás často núti pustiť to, čo milujeme, no pravá hodnota spočíva v tom, čo v nás zanecháva láska a spomienka. Ak sa odvážime nasledovať svoje srdce, nájdeme pokoj, ktorý nám dáva zmysel.
