Keď Marek podal Ľubici kľúče od svojho bytu, pochopila, že Bastille padla už žiadna zámok už nečaká, až si ho prelomiť. Žiadny Leonardo DiCaprio si nečakal Oscar tak, ako Ľubica čakala svojho Mareka, a to už s vlastným krčokom pod horou.
Rozčarovaná, tridsaťpäťročná, čoraz častejšie vrážala súcitné pohľady na pouličných mačkov a do výkladov Všetko pre ručnú prácu na nábreží Dunaja.
A potom prišiel on samotár, ktorý celú mladosť venoval kariére, zdravej výžive, posilňovni a iným zbytočným hľadaním seba v tomto svete, a pritom ostal bezdetný.
Ľubica si ten darček snívala od dvadsiatich rokov, a niekde vo výške nebeskej sa konečne zhmotnilo, že si nehrala.
Mám poslednú služobnú cestu v tomto roku, a som celý tvoj, povedal Marek, podávajúc vzácny kľúč. Len sa neboj mojej barloge. Zvyčajne prichádzam domov iba na krátku zdriemnutú, dodal a odletel do iného časového pásma na celý víkend.
Ľubica si vzala zubnú kefku, krém a vyrazila zistiť, čo to za barlog je. Problémy sa ukázali hneď pri vchode. Marek ju varoval, že zámok niekedy zaklepe, ale ona si nepomyslela, že to bude až tak.
Štvoricová hodina bitky s dverami: tlačila, ťahala, vkládala kľúč až na koniec, jemne sa snažila otvoriť polúško, no dvere zjavne odmietali ustúpiť pred novým obyvateľom.
Ľubica začala psychologicky tlačiť, ako to učili pri školských hodinách pri garážach. Šumom sa otvorili susedské dvere.
Prečo sa snažíte prelomiť cudziu izbu? spýtala sa znepokojená ženská hlas.
Já neprelamujem, mám kľúče, rozčúlená Ľubica krížila pot z čela.
A vy, kto ste? Nikdy som vás nevidela, pokračovala susedka, ktorá sa miešala do cudzieho.
Ja som jeho priateľka! vyhlásila Ľubica, pričom sa oprela o boky a videla len štrbinu, cez ktorú k nej mluvila.
Vy? zaskočila žena.
Áno, ja. Niečaký problém?
Nie, žiadny. Len on sem nikdy nikoho neprivádzal (v tom momente Ľubica ešte viac zamilovala Mareka), a tu je taká
Akú takú? nepodarila sa jej odpoveď.
Viete, nie je to moja vec. Prepáčte, zamkla susedka dvere.
Rozmýšľajúc, že buď ona, alebo jeho, Ľubica zatlačila kľúč s celou svojou vôľou vstúpiť do tejto krčme, až takmer roztočila celý zámok. Dvere sa otvorili.
Celý Marekov vnútorný svet sa pred ňou rozlial, a jej duša sa pokryla rovnou. Samotár mladého muža má svoj asketický šarm, no to bola skutočná klenba.
Ubohá, tvoje srdce už dávno zabudlo, alebo nikdy nepoznalo, čo je domov, povolala Ľubica, keď prezerala skromný byt, v ktorom mal odteraz často bývať.
Na druhej strane bola šťastná. Susedka neklamala: ženská ruka nikdy nezanechala stopy na tých stenách, podlahách, kuchyni ani na sivých oknách. Ľubica bola tu prvá.
Nedokážuč čakať, obliekla si topánky a vybehla do najbližšieho obchodu po krásnu zácladu a koberček do kúpeľa, a zároveň po uteráky a šatky do kuchyne.
V obchode na ňu dopadli Okrem koberčeka a záclady prišli vônečkáry, ručne vyrábané mydlá a praktické kontajnery na kozmetiku.
Pridať také drobnosti do cudzej izby nie je drzost, upokočovala sa, ťahajúc druhý košík k prvému.
Zámok už nepridal odpor. Vlastne už vôbec nespravil svoju funkciu a pripomínal brankára hokeja, ktorý zabudol nasadiť masku pred zápasom.
Uvedomivši si, čo spravila, Ľubica nožmi z kuchyne do polnoci vyhrabala starý zámok, a ráno utekala do obchodu po nový. Nože tiež museli byť vymenené. A ešte vidličky, lyžice, stolová prevala, dosky na krájanie a podnosy na horúce. A nakoniec aj záclady podala rukou.
V nedeľu na obed zavolal Marek a povedal, že musí zostať v službe ešte pár dní.
Budú len rad, ak prinesieš do môjho bytu trochu tepla a útulnosti, usmial sa do telefónu, keď Ľubica povedala, že si dopustila nejaké voľnosti v jeho interiéri.
K úrazu, útulnosť už rozvážala nákladnými kamiónmi a rozdeľovala podľa technického plánu a príslušnej dokumentácie. Roky sa v nej nahromadili a teraz, keď mala ruky voľné, nevedela ich zastaviť.
Po návrate Mareka v starom byte zostal iba pavúk pri ventilačnom otvore. Ľubica ho chcela vyhnať, ale keď uvidela jeho osem očí, ktoré sa leskli od náhlych zmien, pochopila, že ho radšej nechá ako symbol nedotknuteľnosti cudzieho majetku.
Marekov dom vyzeral, akoby bol už osem rokov šťastne ženatý, potom sklamaný a potom znova šťastný napriek všetkému.
Ľubica nielenže spravovala byt, ale urobila všetko, aby celý domoznák vedel, že je novou paniou domu a všetky otázky sa teraz môžu obracať k nej. Prstene ešte nemá, ale to je len technický detail.
Susedi najprv pozerali s podozrením, no potom len pokrčili ramenami: Ako poviete, je to vaša vec, nám to je jedno.
***
V deň Marekovho príchodu pripravil Ľubica pravú domácku večeru, zabalila svoje ešte pružné filetové kúsky do peknej a niekde okázalej obálky, rozptýlila vône po rohoch a zhasol nové osvetlenie, čím čakala.
Marek mešká. Keď Ľubica cítila, že balíček bol v rohu príliš tlačený, do zamku vložila kľúč.
Nový zámok, stačí zatlačiť, nie je zamknutý! odpovedala trochu zahanbene, no s nádychom úzkosti. Nebála sa odsúdenia tak dobre si poriadne upravila byt. Všetko jej odpustí.
V okamihu, keď dvere odštartovali, Ľubica dostala SMS od Mareka: Kde si? Som doma. Vidím, že byt vôbec nezmenil. A kamaráti ma varovali, že ho všetko prekryješ kozmetikou.
Správu však prečítala až neskôr. Medzitým do bytu vstúpili úplne cudzie osoby päť ľudí: dvaja mladí, dvaja úplne malí školáci a jeden veľmi starý ded, ktorý po pohľade na Ľubicinu uniformu okamžite narovnal biele vlasy.
No teda, dedko, vítame ťa. A prečo si volal ten sanator? Keď doma je taký all inclusive? začal mladý muž a hneď dostal úder od svojej manželky za rozrýchlené chovanie.
Ľubica stávala na prahu s dvoma plnými pohármi, neschopná urobiť čokoľvek. Chcela kričať, ale strnula.
V rohu sa šibalsko chichotal šťastný pavúk.
Prepáčte, kto ste? spýtala sa hlboko.
Majiteľ miestnej krčmy. A vy ste, myslím, z kliniky, na previazanie prišli? odpovedal ded, pozerajúc na zdravotnú uniformu Ľubice.
Mmmá, áno, Adam Matvič, u vás tu priamo vládne útulnosť a milosť, všimla si za chrbtom manželka mladého muža. Iná vec, ako keby sme žili v hrobe. A vy, dievča, ako sa voláte? Nie je vám už príliš staré pre nášho Adama Matviča? Ale, samozrejme, muž je úctyhodný, so svojím domom
Ľubica
Aha! Adam Matvič človeka vymýšľa, nič nehovoríš!
Podľa dedečkových lesklých očí to všetko vyzeralo ako šťastná náhoda.
Kde je Marek? šepkala Ľubica a nervózne vyliala oba poháre.
Ja som Marek! zvolal osemročný chlapec.
Počkaj, ešte si mal byť Marek, mama odsunula ruku a poslala deti s otcom do auta.
Prepáčte, zjavne som sa pomýlila apartmánom, nakoniec povedala Ľubica, spomínajúc na zámok. Toto je Buzková, 18, byt 26?
Nie, to je Bučková, 18, vykrútil ruky ded, pripravený rozpakovať svoj nečakaný dar.
No tak, vyhrnula ústa, pomýlila som sa. Vstúpte, ubytujte sa, ja idem zavolať.
Uchopila telefón a utekala do kúpeľa, zamkla dvere a ovinula sa uterákom. Potom prečítala SMS od Mareka.
Marek, budem čoskoro, len som v obchode zdržaná, odpovedala.
Dobre, čakám. Keď nebude ťažké, priniesť fľašu červeného, poslal hlasový odkaz Marek.
Červené už mala v sebe. Vzala si pod pazuchu koberček, zodvihla zácladu a počkala, kým cudzinci prejdú do kuchyne. Až potom sa prerazila z kúpeľa.
Zbalila všetko do sáčku a vyskočila z bytu.
***
Poviem vám neskôr, vysvetlila svoj vzhľad, keď mladý muž otvoril dvere.
Kráčajúc v hmle, prešla okolo neho a ani nepohlédla. Najprv šla do kúpeľa, vymenila zácladu a rozložila koberček, potom do izby, kde si na gauč zaspala až do rána, kým stres a červená nezmizli.
Po prebudení uvidela pred sebou neznámeho mladého muža, ktorý žiadal vysvetlenie.
Povedzte mi, aká je to adresa?
Bývanie, 18.
Priatelia, ak máte chuť čítať ďalšie príbehy, zanechajte komentár a nezabudnite na lajky. To nás motivuje písať ďalej!
