Michal sa vracal z pracovnej oslavy tesne pred úsvitom. Jeho manželka, Zora, ležala v posteli a hlboko dýchala, akoby šla snívať o zlatých lúčoch nad Vysokým Tatrom. Michal sa k nej priložil, zakryl ju rukami a hneď zasadol do sna, ktorý sa mu v ušiach ozýval ako šepot starých stromov.
Keď sa Zora ráno prebudila, na Michalovej košile objavila červený odtlačok rúžovej stopy, akoby ho tam zakrižovali tajomné ruže z Liptova. Zrazu jej mobil zarezal signál a na obrazovke sa objavila správa: Dobrý ráno, milý!
Zora zadrhla v srdci, akoby sa jej duša roztiahla ako poľná roľa po búrke. Po desať rokoch šťastného manželstva, v ktorom ich malé deti päťročná Viera a deväťročná Soňa spalo v izbe naplnené šumom vetra, sa v nej zrodila vlna nečakaného rozhorčenia.
Aj keď chcela nahneviť Michala, zakliatla si jazyk a odišla do kúpeľne, kde sa s plačom premenila na vodný dých. Najjednoduchšie je vyvolať hádku, pomyslela si ale v tomto sne sa každá hádka môže stať bránou k odhaleniu.
Pod holým dažďom myšlienok si dala sprchu, sušila si vlasy fénom, ktorý hučal ako vietor v údolí Oravy. Potom pripravila raňajky, zatiaľ čo Michal vstával až okolo popoludnia, akoby sa čas vracal po dlhom krúžku.
Ó, aké ťažké to je, namračil.
Chceš, aby som ti uvarila kávu? spýtala sa Zora s úškrnom, ktorý sa rozprestieral ako dúha po daždi. Musela zo seba vytlačiť tento úsmev, akoby ho rozniesla po celom svete.
Keď káva bola hotová, obrátila sa k Michalovi: Dúfam, že zajtra neostaneš neskoro v práci, lebo ja mám druhú smenu a Musíme Viera vyzdvihnúť z materskej školy.
Samozrejme, samozrejme, potvrdil on, a jeho hlas sa rozplynul ako hmla nad Liptovským Mikulášom.
Zora pracovala kaderníčkou v meste Žilina, v jednom z útulných salónov, kde sa odrazy zrkadiel menili na farebné motívy. Po druhej zmene priniesla domov krabicu plnú čokoládových bonbónov.
Zobral som si niečo sladké? spýtal sa Michal.
Jeden z klientov, ktorý sa mi vždy strihá, mi to daroval ako poďakovanie, odpovedala, a jej slová sa vznášali ako včelie bzučanie.
Michal, držiac krabicu, povedal: Tieto bonbóny nie sú lacné! Prečo si ich prijímaš?
Nemám čo na výdavok, on ma nepozval na rande, vzdialila sa od jeho otázky.
Niekedy neskôr Zora vrátila z práce s bohatým kyticou divokých kvetov, ktoré šepkali svoje príbehy vetru.
To je od toho istého klienta? spýtal sa zvedavo pri vchode.
Michal, zastavila ho Zora, včera si sa po práci trochu zdržal, a ja som sa nepýtala, kde si bol a s kým. Toto je len kytica.
Keď opäť po druhej zmene vyšla zo salónu, našla muža čakaťho pri dverách.
Michal, čo si urobil s našimi dcérami? znepokojila sa.
Žiadny strach, už ich uložil do postelí. Chcel som ťa prekvapiť na aute, odpovedal s úškrnom.
Tu je to len päť minút chôdze, snažila sa protestovať.
Keď sa oba ocitli doma, Michal sa spýtal: Zora, môžem ťa vždy stretnúť po druhej zmene?
Čo tým myslíš? Žiadučíš sa? spochytila.
Áno, závidím, pretože muži takéto dary nie sú len tak.
Takýto úprimný záujem ma poteší, odpovedala. A pravdou je, že ti závidím tvoje nadčasy. Zrazu sa objavila niekto nová.
Vieš čo! Okrem teba nepotrebujem nikoho. Problémy v práci už skončili. Na naše počítače nainštalovali nové programy a všetko zvládnem v pracovnom čase, nadčasy už nebudú, upokojil Michal.
Čoskoro sa medzi nimi vrátila dôvera, hoci občas, keď Zora vstúpila domov, položila na stôl ďalšiu krabicu drahých bonbónov. Keď Michal mrzutý pohľadom pozoroval ich lesk, ona sa usmiala a povedala:
Moji klienti mi tieto sladkosti nosia zo srdca, a ja ich nemôžem odmietnuť.
Priatelia, ak chcete čítať viac našich snových príbehov, zanechajte komentár a nezabudnite na lajky. To nám dáva silu písať ďalej!
