Jedného rána sa Míra, ktorý sa občas premenil na Míra, zobudil s nečakaným menom na perách. Vstal k manželke, objal ju a šepol do ucha:
Dobré ráno, Zdenka.
A potom sa rozplýval v hlbokom zívaní, kým spálil ďalšiu noc. Zdenka otvorila oči, ležala nehybne, akoby sa bála šucholiť. Vnútri sa cítila ako zamrznutá. Čo sa to stalo? Čo sa mohlo udiať? Všade bolo v poriadku alebo nie?
Míra sa otriasol, zľahka zíval.
Zdenka, aká si studená, po mne sa mi ani spánok vytratil. Všetko v poriadku? Leto už je vonku, a ty sa topíš pod prikrývkou. Hneď ti urobím čaj.
A tak Míra, bez akýchkoľvek výhovoriek, zamrel do kuchyne, dunul si veselú melódičku a pustil vodu na čaj. Zdenka si ešte chvíľu lehla, potom pomaly vstal a išiel si umývať tvár. Nohy mala ťažké ako olovo, v hlave šumel biely šum. Možno by naozaj mala dať si čaj.
Míra žiadal palacinky. Zdenka ho pozrela temne.
Ráno si ma nazval Júlia.
Čože, milá?
Míra, nehraj sa na blázna. Ráno si ma nazval Júlia.
To sa ti len podarilo počuť, Zdenka. Júlia, Júlia to bol len úsvit. Si preto taká chladná a zamračená? Ach, ženy. Sama si to vymyslela, sama sa naštvala. Do práce pôjdem hladný.
***
Zdenka blúdila po dome, snažila sa dostať späť do seba, poliala kvety, upekla palacinky, rýchlo si obula topánky a išla k Mírovi do práce. Možno to naozaj len počula. Zdenka, Júlia. Skutočne.
***
V Mírovom prijímacom oddelení sa objavila nová sekretárka. Zdenka dostala v ústa slinu. V hlave sa opäť rozbehli ranné obavy.
Mladá, krásna žena s ohnivými kučeravými vlasmi a pýšnou postavou.
Míra Juriš je dnes zaneprázdnený a neprijíma pacientov. Môžem vám napísať termín na budúci týždeň?
Lepšie si zapíšte termín u neho, bude vám to viac potrebné, vybehla Zdenka nečakane.
Čo? Prepáčte? sekretárka rozšírila svoje už tak veľké oči. Kto ste, pani?
Gorazdova. Zdenka Vavričová. Manžel Míra Juriš. A odíďte, ináč nám tu budú ťahať chudobných uličných mačkov.
A náhle reproduktor ozval Mírov radostný hlas:
Zdenka, prinies mi kávu. Zdenka?
Zdenka zasmiala.
Dobre, urobím to. Donesiem.
***
Zdenka? zafarťal Míra, keď uvidel ženu s podnosom vo svojej kancelárii. Stalo sa niečo?
Tu je tvoja káva. A priniesla som ti aj palacinku. Rozvodové podanie pošlem poštou. Dobrú chuť.
Zdenka, do čerta, čo sa tu deje? rozhneval sa Míra. Od rána som ako čarodejnica na metle.
Čarodejnica ti sedí v recepcii. Prečo nemá upravené vlasy? Taký seriózny zubár a taká vulgárna sekretárka, to je lacno, Míra Juriš.
Zdenka, dostatočne. Už ma nebaví tvoje drama. Vieš čo? Bývam týždeň na chalúpke. Počkaj, kým si sa upokojíš. Keď budeš chladná zavolám.
Neskoro, Míra. Som vážna. Nebudem tolerovať podvody. Len mi povedz, prečo?
Míra unavený vzdychol, napil sa kávy a zamračil sa.
Varvara odišla. Júliu som prijal na odporúčanie.
Kedy?
Pred mesiacom, neochotne odpovedal, odvracajúc pohľad.
Prečo som o tom nevedela? Vždy si mi to hovoril.
Nečakal som, že Júlia u mňa zostane dlhšie. A je skvelá.
O čom hovoríš?
O práci! červenal Míra. Je skvelá v práci!
A nie len o tom.
To bolo náhoda! Nechcel som!
Nechcel by som, neklamal by som. Dnes si zbalím veci a odídem.
Kam? nervózne sa pýta Míra. Hovorím, týždeň budem na chalúpke, len sa upokoj. Zdenka, nechcem rozvod!
Ale musíme. Nemôžem viac počuť tvoje meno z úst. Júlia, moja ryšavá sekretárka bude stále pred mojimi očami. Zničíš mi psychiku. Som už tak pod tlakom. Pracujem s deťmi.
Kde pôjdeš? Zostaň v byte.
Prečo by som chcel tvoj byt? Mám svoj dom.
V tejto odľahlej dedine? Starý drevený dom?
To je môj dom. A koniec.
*** *** *** *** *** ***
Dom zostal po rodičoch a vyvolával smútok. Zdenka chcela plakať. Toľko spomienok. Nič iné ako zatuchnutý pach.
Priateľka Nela, ktorá ležala vedľa, sa chichotala:
Nezvládneš tu žiť, Zdenka, nerob si bláznivý rozmar. Vráť sa do bytu, niečo vymyslíš. Predaj ten dom, vezmi hypotéku. A potom
Nemysli na to, už sme to preč. Nemôžem. A ty?
Neviem, čo by som urobila na tvojom mieste.
Zdenka otvorila všetky okná po dome.
Viete, že tu môže byť príjemne bývať? Dom je dobrý. O 15 minút autom do Bratislavy, a odtial sa tu usadili mnohí. Veľa domov postavili, pravdepodobne už sú napojené vodovod a elektrina. Ja som tu päť rokov a nikdy som nebola.
To je pravda, ale koľko práce! Musím tu bývať hneď. Môžeš si trochu ostáť?
Kde? V skrinke?
Saška odišla na prázdniny k mame, povedala Nela. V jej izbe môžeš ostať do jari.
Izba tínedžera je nedotknuteľná, čo si toto myslíš? A navyše učiteľka.
Tak poď, odhýčkala Nela.
Cítite ten vôňu? zrazu spýtala sa Zdenka. Tráva, chalúpka, detstvo.
Áno, trávu tu vyrástla, treba ju kosiť. Zdenka, nedokážeš.
Riešim to. Môžem si objednať tím, ktorý prekopá pozemok. Mám úspory. Tie posledné päť rokov som žila na Mírovom úhrade, peniaze od neho. On považoval môj plat za zábavu a rád mi hovoril, aby som šetrila.
To je dobrý muž, povzdychla Nela.
Myslela som si to isté. Ale je to ťažké.
Predstavujem si to.
Nemôžeš si ani predstaviť. Chcela som Júli odtrhnúť predné zuby, nech si ich Mírovo nahradí. Ale ona je mladá, zdravá, necestí bez zubov.
A ty si stará a chorá? pískla Nela. Vo štyridsiatich rokoch sa život práve začína.
Ako to vysvetlím Petrovi? Ani nechcem myslieť na rozvod, že taký úbeh zruší štúdium a bude mať zbytočné rozhovory.
Dá sa to pochopiť. Dvadsať rokov spolu. Není ťažké?
Je to ako včelka v zadku. Odtrhnite sa.
Krutá si, prekvapila Nela. Čakala som, že budeš plačúť.
Nečakajte.
Stres sa tak prejavuje.
Možno. Dobre. Chcela si ma podporiť? Daj mi vedro, poďme náliať vodu, umyť podlahy, okná, utrieť prach.
Lepšie by si bývala v hoteli. A potom?
Nie, naozaj chcem ten dom.
Prečo nie? To je rodinný dom. Nechcem ho búrať ani predávať.
Kúpili by ste si dizajnérov a stavbárov, aby to bolo v poriadku. To je predsa naša spoločná bytová jednotka.
Nechcem tu zostať.
Nechceš ho rozdeliť?
Myslím, že Míra a ja ho necháme deťom, on má chalúpku. A potom to Petra rozhodne. V podstate, to je jej byt. Ja ho nepotrebujem.
Míra kúpil luxusnú vilu, lepšiu, s toaletou a vodou.
A tu bude všetko. Dostatočne už neviem, čo od teba čakať.
A studňa?
Nie mám rád studne. Rád by som sa prešiel po okolí.
*** *** *** *** *** ***
Kolíky, čo predtým stáli, zmizli. Na mieste stál nový a pekný dom za vysokým plotom.
Nie som prekvapená, povedala skepticky Nela. Roky odleteli. Pozri, aké domy teraz stoja vedľa seba. Čoskoro sa rozrastú.
Prečo to hovoríš?
Choď okolo domu. Má plot z troch strán, a pri tvojej strane sú len kolíky. Hľadali, kto tu býva, a našli ťa.
Možno ešte nepostavili plot.
No, no. Ah, pozri, auto prichádza. Vlastník sa neukázal.
Tebe len rozprávať rozprávky.
Život niekedy prekvapí viac ako príbehy. Ah, pozri toho chlapa, žiaden špeciálny.
Nela, buď ticho. Snažím sa rozchádzať a prežiť podraz. Nemám čas na chlapov.
Prečo sa tu držíš ako nalepená?
Opýtam sa toho chlapa, kde je studnička, potrebujem vodu.
No, no.
Mírovo správanie nepodčiarkne Nelu, ktorá mu nepoklekla. Muž, ktorý nakoniec kýchol, vystúpil z auta s rukami vrecknutými.
Čo potrebujete? spýtal sa.
Potrebujem drevo na ohnisko, odpovedala Zdenka.
Muž sa ponúkol na šliapúčku.
Ste majiteľkou toho domu? spýtal sa.
Áno. Predtým tu bola studnička, potrebujem vodu.
Prepáčte, môžem vám dať vodu z mojej studne.
Tu nie sú iné studne?
Nie, už dlhé roky žiadna nie je.
Dobre, pôjdem k svojej.
Prečo hneď nešla k nej?
Nemám rád studne, jasné?
Máš pitnú vodu? šepol Nela.
Nie som hlúpa. Poďte domov, už vás nervuje.
*** *** ***
Ráno Zdenku prebudil prasačí rev. Ako v detstve. V dome neprichádzali vône koláčikov. Niekto necinkol dvere. Slzy sa vrátili. Prečo som sem prišla? pomyslela si, to je stres.
Zrazu zas počul rev. Odkiaľ tam prasa?
Za oknom počula šuchot trávy.
Hej, kto tam? Zavolám políciu!
Neboj sa, som sused. Potrebujem vás požiadať o Hektora.
Zdenka, v pyžame, vybehla na verandu.
Ktorý Hektor? Čo si ma obťažuje?
Hektor! zakričal muž hlboko v zarastajúcom záhrade. Tráva sa pohýbala, ozval sa prasiatko-špliechanie, a z krepku sa vynoril čierny prasiatko.
Hektor, neboj sa, poďme domov, bláznik.
Malý čierny prasačik oklikal Zdenku. Nikdy ho ešte nevidela.
Plemenitý?
Úprimne, neviem nič o prasiatkach.
Prečo ho chcete?
Nie je môj. Zobral si ho do oplotu, hľadal som ho po celej dedine, nikto ho nenašiel. Možno ho chcel niekto iný zabiť, ale ja ho chcem vrátiť.
Ako ste sa sem dostali?
Tu je príroda, čerstvý vzduch, pokoj, a mesto je blízko. A vy ste niekde z mesta, však?
Ako ste to zistili?
Vidím vás už prvýkrát, okolo vás je zarastená záhrada, a ste krásna.
Zdenka sa rozčúlila:
Poďme to ukončiť. Mám rozvod o týždeň, som v strese. Môžem ti dať sekeru a vyrezať brezu.
Hektor, poďme preč, je nebezpečne. A nehovorte, že sa šialíte.
Deti a zvieratá neubližujem. Dovidenia.
*** *** ***
Nasledujúci deň Zdenku zobudil pesíček výkrik. Znovu to bolo: prasiatka, susedia, psy a ona si myslela, že sem prišla, aby si rozmyslela svoje myšlienky.
Celý deň nič neurobila. Prešla okolo, zamala do supermarketu, nevolala nikoho, aby vyhrabali jej záhon. No, čo potom? Nechajme trávu rásť.
Zvuk sa ozval pod oknom. Zdenka si vzdychla, vybehla na verand a uvidela šteniatko.
Sused dlho neotváral bránu, Zdenka už bola nervózna. Nakoniec zamkol dvere a ospalý sused sa ukázal v pyžame, takmer rovnakom ako ona. Vedľa neštrbalo Hektora.
Toto je vaše šteniatko? spýtala sa Zdenka.
Ako ste to vedeli?
Nemáte plot, prasiatka vám prichádzajú, možno aj psy.
Zdenka nakoniec s úškrnom prijala šteniatko, premenila ho na svojho nového spoločníka a vydala sa s ním domov, kde sa čakal na ďalší zvrat osudu.
