Byť s polovičným pod úrovňou mojej cti. S takýmito ľuďmi nemožno žiť, ani ich nechať sa rozmnožovať. Hrdá žena mi tak odpovedala na moju ponuku.
No, ty si žena, to je tvoja povinnosť, je to v tebe zakódované. Si strážkyňa ohniska. povedala a pokračovala: A ty musíš byť živiteľ, no bohužiaľ si polovičný. Preto s takýmito ľuďmi nemožno žiť, nemožno ich nechať sa rozmnožovať.
Čo tým myslíš? požiadal som. Navrhujem normálne, dospelé vzťahy.
Nie, Michale. Navrhuješ si len pohodlný život pre seba. odseknula.
No, ty si žena. Domácnosť je prirodzená. odpovedal som.
A kde je teda živiteľ? Alebo je patriarcat teraz aj 50 na 50? spýtala sa. V tej chvíli sa mi zrazu ozývalo šumenie v ušiach, akoby sa niečo rozpadalo. Jedna vec je, keď žena pokojne odmietne, bez výlevov a urážok, keď sa dve cesty rozdelia. Iná je, keď na teba pozerá, akoby si diecťom šikovný podvodník, ktorý sa snaží prejsť lacnou schémou a smial sa mu to. Najviac ma bolí nie odmietnutie, ale posmešná a prekvapivá výslovnosť, akoby 50 na 50 už bolo diagnózou, pečiatkou, dôvodom nielen odmietnuť, ale takmer vyčistiť po rande.
Volám sa Michal, mám 54 rokov, po rozvode, dospelú dcéru, výživné povinnosti už dávno skončili, bývalá manželka býva oddelene a zdá sa mi, že žije celkom pekne keď beriem do úvahy, koľko rokov som nosil na svojom plecích nekonečné rodinné záväzky, opravy, úvery, dovolenky, nákupy, chaty, chladničky, práčky a ďalšie každodenné mlynčeky, v ktorých muž postupne stráca svoju podstatu a stáva sa len funkciou prines, zaplať, oprav. Po rozvode som si pevne povedal: už nikdy nebudem vstupovať do tejto atrakcie nazývanej muž musí. Nie z chamtivosti, ale z únavy z bytia bankomatu s nohami.
SĽubicou sme sa stretli na zoznamke. Mala 49, bola upravená, pokojná, mala dobrú prácu a nevykladaala neustále hystérie o bývalých kozeloch a mužochabúzoroch, aké teraz rozpráva polovica žien po štyridsiatke podľa manuálu. Písali sme si týždeň, potom sme začali telefonovať, stretávali sme sa niekoľkokrát, chodili do kaviarní, prechádzali sa, a ja som si myslel, že konečne našiel dospelého, rozumného človeka, ktorý chápe, že v našom veku už nejde o princa na bielom koni, ale o pohodlie, pokoj a vzájomné výhody.
Áno, hneď som otvorene povedal, čo si myslím. V päťdesiatých rokoch už nie je čas na romantické prekvapenia. Povedal som: potrebujem pokojný vzťah bez zbytočných požiadaviek, bez nútenia maškať do peňaženky a usilovať sa o druhú mladosť na môj účet. Už som si utrhli ruky. Dosť.
Ľubica počúvala pokojne, prikývla, aj v niečom súhlasila, a ja som sa konečne uvoľnil. Konečne dospelá žena, ktorá chápe, že vzťah je partnerstvo, nie hľadanie sponzora. Jedného večera sme sedeli u nej doma, pili červené víno, rozprávali sa a rozhovor nečakane prešiel na spoločné bývanie.
Ľubica mala veľkú trojizbovú byt v dobrých mestských štvrtiach Bratislavy. Mám jednopokojovku čistú, ale malú. Logicky som navrhol riešenie, ktoré mi pripadalo ideálne pre dvoch dospelých.
Pozri, povedal som, môžeme bývať u teba a ja svoju byt prenajmú.
A čo potom? spýtala sa.
No, z nájmu peniaze do spoločného rozpočtu na potraviny. Energiu delíme po polovici. Potraviny buď každý za seba alebo spoločne. Všetko fér.
V tom momente som prvýkrát všimol, ako jej tvár zmenila odtlač. Nie náhle, nie dramaticky, ale ten teplý záujem v očiach zhasol. Objavilo sa niečo iné.
Ľubica položila pohár na stôl a spýtala sa:
Takže mi navrhuješ žiť vo svojej byt, robiť domáce práce a ešte prispievať?
Nevedel som odkiaľ taká reakcia prišla.
A čo je na tom zlé? Sme dospelí ľudia.
Potom zaznela veta, ktorá ma prenikla ako elektrický šok.
Byť s polovičným pod úrovňou mojej cti.
Pochopil som, že som si niečo zle počul.
Čo tým myslíš?
Pozrela na mňa pokojne.
Doslovne, Michale. S takýmito mužmi som už žila.
Táto fráza s takýmito mužmi znie ako výčitka, akoby existovala špeciálna kategória chybových, lacných, nepohodlných mužov.
Začal som sa rozčuľovať.
Navrhujem normálne dospelé vzťahy.
Usmiala sa.
Nie. Navrhuješ si len pohodlný život pre seba.
Už mi to začalo ležať na duši. Nechápal som, kde je problém. Nepíšem ju o to, aby ma živil. Nepožadujem si autá, úvery, alebo zadarmo kŕmenie. Navrhol som čestný model. Dospelý.
Ľubica však očividne videla inak.
Chceš žiť u mňa, prenajímať svoj byt a žiť z toho. Domácnosť sa automaticky stane mojou.
Odpovedal som:
No, ty si žena. To je prirodzené.
Pozrela na mňa, akoby som bol hovoriaci šváb.
Čo je prirodzené? Žena je strážkyňa ohniska. Zasmiala sa, ale nie veselo, chladne.
Takže ja mám variť, prať, upratovať, vytvárať útulok, a ty budeš len existovať vedľa mňa?
Začal ma iritovať tento prevrat.
Prečo existovať? Aj ja prispievam.
Kam?
No, energia, potraviny
Pretrhla:
A čia je byt?
Tvoj.
A čia je domácnosť?
Začal som sa rozčuľovať:
Teraz všetko preháňaš. Ženastrážkyňa ohniska!
Potom vyhlásila vetu, po ktorej vo vnútri stále praská.
Máš byť živiteľ, Michale. No bohužiaľ, si polovičný. Preto s takýmito mužmi nemožno žiť.
Zamrzol som.
Čo to ešte znamená?
Napila sa vína a pokojne doplnila:
Nesmieš sa rozmnožovať.
S pocitom, že mi tvár zažiari, som si uvedomil, že som päťdesiat štyri rokov starý muž, ktorý sedí v cudzej byt a počúva, ako takmer päťdesiatročná žena rozpráva, že mu nesmie plodiť, pretože ho nechce úplne zásobiť.
Rozhorčil som sa.
Takže potrebuješ sponzora?
Pohltila ramená.
Nie. Potrebujem muža.
A ja kto som?
Si človek, ktorý chce mať pohodlie.
To ma najviac zasiahlo, lebo som skutočne veril, že ponúkam rozumný model. Žiadne skreslenie, žiadne ťahanie všetkého na seba.
Čím viac hovorila, tým viac som v jej očiach videl stratený úctu. To bolo najhoršie nie odmietnutie, nie hádka, ale úplná absencia úcty.
Kedysi ženy aspoň predvádzeli, že ocenia mužskú poctivosť. Dnes, ak nie si pripravený nosiť ženu po horách, hneď ťa označia za chechtúceho sa špinavca, za polovičného.
Zábavné je, že Ľubica zarába takmer ako ja. Má dobrú prácu, dospelého syna, vlastný byt. Žije sama spokojne. Napriek tomu muž stále musí byť živiteľom. Rovnosť trvá až dovtedy, kým nepríde platba. OĽnúl som od nej, hneď ako démon, bez rozlúčky. Vzal som oblečenie a odišiel.
Po ceste domov sa mi v hlave točilo jej nemožno sa rozmnožovať. Ako keby som nebol človek, ale nejaký genetický odpad. Neskôr, v noci, som si spomenul: možno ju neboli ranili 50 na 50, ale to, že som už vopred rozdrobil úlohy.
Ona domácnosť. Ja pomoc.
Ženy sa nasýtili, chcú len peniaze, hľadajú sponzorov. Po päťdesiatke však ľudia už vedia presne, kto na kom chce pohodlný úkryt.
Najviac ma irituje, že sa ma nepokúšala udržať. Nevolala, nepisala, neospravedlňovala sa. Iba postavila diagnózu a šla ďalej žiť pokojne.
A ja sa stále pýtam: je naozaj nemožné ponúknuť dospelý vzťah, ktorý ťa okamžite neoznačí za špinavca?
Psychológ v tejto rozprávke vidí stret dvoch modelov. Muž považuje svoje riešenie 50 na 50 za čestné a rozumné, lebo sa už unavil roli neustáleho živiteľa a finančného darcu. Avšak stále očakáva, že domácnosť a emocionálna starostlivosť zostanú na žene. Žena toto vníma okamžite. Pre ňu nie je rozdiel v rozdelení výdavkov, ale v nerovnom rozdelení povinností: peniaze sú rovnaké, ale práca v domácnosti nie. Pretoho jej slová o strážkyni ohniska vyvolajú ostrú reakciu.
Označenie polovičný je emocionálny štít, za ktorým sa skrýva strach z ďalšieho vzťahu, kde žena vkladá viac zdrojov, než muž vidí. Mužova frustrácia pramení z toho, že vníma odmietnutie ako znehodnotenie svojej mužskej úlohy a životných skúseností.
