Kto to je? Mária Fedorová spolu s Mikulášom vyšla na verandu a pozerala na návštevníka. Ja som k Márii Fedorovej! Som vnučka, presnejšie pravnučka. Som vnučka Jána najstaršieho syna Márii Fedorovej.
Mária Fedorová sedela na slnečnom kľuku pri dvore a vychutnávala prvé jarné dni. Konečne prišla jar. Iba Boh vedel, ako prežila túto zimu.
Už viac jednej zimy nesktú! pomyslela si Mária a s úľavou si odfúkla. Nebála sa už ísť von. Naopak, čakala na ten okamih. Hrach už dávno nazbierala. Oblečenie si kúpila.
Nič ju už viac nepútalo k tomuto svetu.
***
Kedysi mala veľkú rodinu manžela, Fedora Ivanoviča, vysokého muža, a štyri deti troch chlapcov a dievčatko. Žili v pohode, pomáhali si, zriedka sa pohádali. Deti vyrástli jedna po druhej a rozptýlili sa po rôznych mestách.
Najstarší dvaja synovia šli na vysokú školu a potom sa rozbehli do pracovných miest v Košiciach a Banskej Bystrici. Stredný syn vo škole nepôsobil veľmi dobre, ale potom založil úspešný obchod, ktorý ho odňal do zahraničia, a tam zostal. Dcéra tiež neopustila rodnú dedinu odletela do Bratislavy a čoskoro sa vydala.
Spočiatku deti často navštevovali rodičov. Písali listy, a keď prišiel mobil, začali telefonovať. Jeden po druhom prišli pravnúčatá. Mária Fedorová občas vzala starú ošúvenú kufru a vycestovala k niektorému z detí na pomoc.
Postupne aj pravnúčatá vyrástli a už nepotrebovali babičinu starostlivosť. Volania sa stáčali, návštevy ubúdali. A o tom, aby sa niekedy zastavili, deti už nepomysleli mali prácu, svoje rodiny, vlastné deti.
Jediným podnetom na návrat do starého domova bola správa, že už nie je žijúci Fedor Ivanovič. Zdalo sa, že taký silný muž prežije sto rokov. V skutočnosti to dopadlo inak.
Keď sme ho pochovali, deti sa rozptýlili. Najprv volali matke, ale volania postupne utíchali.
Mária Fedorová sa snažila volať sama, ale rýchlo pocítila, že deti už nie sú na jej dosah, a ustúpila. Tak žila ďalších desať rokov. Raz za rokom niekto z detí spomenul na ňu a zavolal, a ona si potom celý týždeň sama pre seba usmívala.
Jedného dňa, keď Mária Fedorová sedela na kľuku a premýšľala o svojom, ozval sa hlas:
Dobrý deň, teta Mária! za plotom stojal mladý chlapec a usmial sa. Nepamätáte si ma?
Mária pritrnula oči:
Mikuláš! Čo to tu máš?
Áno, teta Mária! rozradoval sa chlap a vstúpil do nádvoria.
Mikuláš bol synom susedov, ktorý sa nedokázali obejstť bez jedla a pohostinnosti. Mária si ho pamätala od detstva vždy hladný, vždy na jej stole niečo zostalo. Zo súcitu mu často prinesla jedlo, odovzdala staré oblečenie, ktoré zostalo po deťoch, a nechala ho prespať, keď rodičia chceli ísť na ďalšiu oslavu.
Nie dlho potom rodičia Mikuláša už neboli. Mikuláša odobrali a odvezli niekam, a odvtedy ho Mária nevidela a veľmi mu chýbal.
Kde si bol taký dlhý čas, Mikulášu? spýtala sa s radosťou.
Najprv v detskom domove, potom som šiel do armády, potom som študoval. Teraz som sa vrátil na našu malú vlast. Budem našu dedinu oživiť!
Čo už tam oživiť? zamrhala Mária rukou. Všetci sa rozpráchnu.
Nič! Nezomriem!
A tak sa Mária Fedorová ocitla v novom živote. Mikuláš si našiel prácu u najväčšieho farmára v dedine, pána Ivana.
Vo voľnom čase opravoval starú chatu, ktorá mu zostala po rodičoch, a nerád zabúdal na Máriu pomáhal jej na dvore. Mária sa rozosmiala. Nevolala ho synok, ale skôr Mikuláš a spolu prežili tri roky.
Idem, teta Mária, povedal jedného dňa Mikuláš, akoby sa ospravedlňoval. Ivan je úplne zúfalý. Chce, aby sme pracovali, ale peniaze neplatí. Idem si nájsť prácu v meste. Nezlob sa!
No čo, Mikulášu, žiadne urážky? Choď s Bohom!
Opäť zostala Mária Fedorová sama. Občas ju samota prinútila plakať. Čakala na svoj odchod, ale niečo ju stále držalo pri živote.
***
Dobrý deň, teta Mária! ozval sa známy hlas. Mária sa pozrela na plot a uvidela známy oblič.
Mikuláš! Naozaj ty?
Ja, teta Mária! vysoký, dobre oblečený mladík vstúpil do dvora. Vrátil som sa! Naozaj!
Ó! Čo radosť! pobúralo sa Márii. Prechádzaj, Mikulášu! Hneď pustím čajovník!
Čaj je dobrý! usmial sa Mikuláš. Ja práve idem domov. Nevedel som, že ťa zastavím, hostinu si nebral!
Po pol hodine šťastná Mária a rovnako šťastný Mikuláš sedeli pri stole, pili čaj zo starých čajových šálok a sotva sa dostali k slovám.
Už som na ten svet pripravená, Mikulášu, prekvapila sa Mária so slzou v očiach.
No, nehovor tak! žartovne mu poklepal po ramenách. Prišiel som, a teraz budeme spolu, teta Mária, žiť! Všetci nám budú závidieť! Zarobil som peniaze, teraz rozbehnem svoje hospodárstvo! Takže teba už nebudem musieť pustiť!
Hospodár? Je tu niekto doma? prerušil ich ženský hlas. Mária vybehla k oknu a uvidela v dvorci dievča v krátkom kabáte a vysokých topánkach.
Kto ste? spýtala sa Mária s Mikulášom.
Ja som Viera! Som vnučkou Jánova, najstaršieho syna Márii Fedorovej.
Žena a chlap sa pozreli na seba.
Volala som vám, ale telefón bol vypnutý! Tak som sa rozhodla prísť náhodou!
No, poď ďalej! povedala Mária, trochu zmätená, a Mikuláš chytil Vieru za kufor.
Mária Fedorová a Mikuláš pozerali, ako Viera s radosťou rozbaľuje darčeky a rozpráva o sebe.
Nemám rada mesto. Chcem žiť na dedine! Rodičia to nechápu. Dedo Ján mi navrhol, aby som tu zostala pár mesiacov. Hovorí, že keby som zostala v dedine, už nikdy nebudem chcieť odísť. Volal ti. Otec volal. Ja som volala. Len sme sa nedostali k sebe. Prepáčte! Nebudem len tak prežiť! Mám peniaze! A ešte vám otec a dedko poslali hostinu! Zostanem tu do skúšok som diaľkovo študentka a potom odídem!
Ži, kým chceš! nakoniec povedala Mária. Ja som len rada, že ťa mám!
Uplynul mesiac. Mária sedela na kľuku a pozorovala, ako Viera šikovne hrá so záhradou. Nie je to mestská!
S pomocou Mikuláša Viera znovu preorala starú zanedbanú záhradu, rozdelila ju na záhony, postavila skleník, kúpila sadenice u susedov a s radosťou ich vysádzala.
Mikuláš nepohodil na nič. Zo zarobených peňazí začal stavať modernú farmu. Najal robotníkov, aby opravili Máriin starý strechu a miesto drevených kúpeľní urobili individuálne kúrenie.
Mária Fedorová bola šťastná. Na tvári jej neodchádzala úsmev. Znova nebola sama.
Ihneď občas sa na jej tvár vynorila tieň smútku, keď spomínala, že Viera čoskoro odíde do mesta. Zvyknula si na pravnučku. Ale čas letí a Viera sa chystá odísť.
Ako teda zvládnem ja, Viro, túto záhradu sama? vzdychla Mária, baliac do vrecka koláče pre pravnučku na cestu.
Len nezabudni naplniť vodu v sude. Mikuláš zalieva! A ja sa čoskoro vrátim a pomôžem! usmiala sa Viera.
Vrátiš sa? radostne sa spýtala Mária.
Samozrejme! Nemôžem tu úplne odísť! Zamilovala som sa do teba, babka, celým srdcom. A Mikuláš mi ponúkol ruku! Na jeseň svadba! Kde ináč? A on je môj vidieť ľudský muž!
O rok neskôr Mária Fedorová slnko hriela na terase a houpala hojdačku so spiacim pravnosynkom. Viera s Mikulášom boli na farme. Spoločne farmu rozvíjali a pomáhali rozkvitnúť celému dedinskému spoločenstvu.
Mária pozrela na svojho spiacich pravnosynka a pomyslela si:
Už som na ten svet pripravená! Musím pomáhať deťom!
Páči sa vám tento príbeh? Dajte like a napíšte svoj názor do komentára!
