Mikuláš a Mária práve odchádzajú od svojich priateľov, kde sa v rozkvitnej atmosfére slávi narodeninová oslava, a kráčajú smerom domov. Na vonkajšej ulici už dávno vládne novemberová chlad a v tlmenom svite pouličných lámp vidno padajúci sneh. Na mieste občasný mrazivý vánok prenáša vločky dopredu.
Aká nádhera! nadšene zvolá Mária, obdivujúc večerný výhľad.
Naozaj, prikývne Mikuláš a objíma ju.
Po chvíli kráčania sa Mária náhle zastaví.
Počuješ? spýta sa Mikuláša.
Počujem, dieťa plače, odpovie, rozhlížajúc sa okolo.
Naozaj v taký čas ľudia choďi s novorodencami? Pláč je úplne novorodničký, povie znepokojene Mária. A dieťa je blízko, len nerozpoznám, kde presne.
Obaja sa zastavia a rozhlížajú.
Zdá sa, že je odtiaľ! nakoniec hovorí Mikuláš a rozbehne sa k mestuparku. Na snehom pokrytej lavičke leží zvitý balíček, z ktorého už znie plač.
Aká drobná šepká Mária. Kde sú jej rodičia?
Zdá sa, že ju tu sami nechali, usudzí Mikuláš.
Mária opatrne zdvihne bábätko, a okamžite sa upokojí.
Malá alebo malý, kto ťa tu tak zle urobil? hovorí s nežnosťou. Naozaj také krutí rodičia nechali dieťa na mraze?
Skoro okamžite prichádzajú domov. Mária položí dieťa na pohovku, rozbalí ho a úžasne zistí, že pred nimi leží dievčatko, pravdepodobne ešte nedosiahlo mesiac. Na nej je ošúchaná blúzka, a je zahalená v starom koženkovom prikrývke s dierkami.
Musíme ho okamžite nakŕmiť a prebaľovať, posledný plienka sme asi zmenili pred pár hodinami, hovorí Mária so slzami v hlase.
Vybehnem, všetko kúpim, ponúkne Mikuláš.
Kúp miešanú výživu, fľašku a plienky, vysvetľuje, kolíši dieťa. Vyzerá, akoby sa čoskoro rozplakala.
O pätnást minút neskôr Mikuláš vracia sa s nákupom.
Tu sú jednorazové plienky, iné zatiaľ nemáme, hovorí a kladie batoh pred Máriu.
Výborne, hneď ho prebaľujeme a nakŕmime, radostne odpovedá Mária, trasúc sa okolo dieťaťa. Koža dievčatka je posiahnutá predervením. Mária starostlivo natiera jeho telo detským krémom a rozkladá čerstvé plienky. Malý chlapček (v skutočnosti dievčatko) žúzlo na cumlíku s mliečnou zmesou, akoby nebol kŕmený dlhé roky.
Musíme to oznámiť polícii, inak to vyzerá, že sme si ho sami ukradli
Áno, musíme políciu, lebo by sme sa nechceli dostať pod drobnohľad polície, navrhne Mikuláš.
Súhlasím, potvrdí Mária, uspávajúc spokojne dieťa.
Ráno do ich bytu vtrhnú sociálni pracovníci a policajti. Mária s úzkosťou sleduje, ako dieťa odnášajú. Za jednu noc si už k nemu vytvorila puto, ktoré ju roztrhá pri rozlúčke. Mikuláš a Mária už sedem rokov nemajú vlastné deti. Mária kedysi otehotnela, ale stratila dieťa v štvrtom mesiaci. Po tom úraze už nečakali, že budú opäť rodičmi. Možno, že nájdené dievčatko naozaj stratilo svojich rodičov
Ostávajúcí osamote, Mikuláš a Mária premýšľajú o osude dieťaťa.
Milý, veľmi by som ho chcela ešte raz držať na rukách! Je také roztomilé, hovorí Mária.
Vieš, táto celá zmätenosť okolo malého balíčku ma baví, zamyslí sa Mikuláš, pozerajúc z okna. Na detskom ihrisku chodia mamičky s kočíkom. Mikuláš si predstaví Máriu medzi nimi a usmeje sa.
O tri mesiace neskôr sa ich sen naplní. Sociálne služby nenájdu biologických rodičov Zuzky. Mária a Mikuláš sú šťastní. Kúpili svojej maličkosti všetko potrebné: kočíky, detské postieľky, oblečenie, hračky a ďalšie veci. Zuzka sa stala ich miláčikou. Mária hrdosťou prechádza dvorom s ružovým kočíkom, šťastne sa rozpráva s ostatnými mamičkami o deťoch. Nikto neverí, že adoptívni rodičia by nevedeli urobiť pre dieťa všetko.
Mária a Mikuláš skutočne postavili Zuzku na nohy. V siedmnaštich rokoch absolvovala školu s červenou medailou a plánuje študovať učiteľstvo.
Po maturitnom plese sa celá rodina zhromaždí pri stole, aby oslávila úspech. Zrazu niekto zaklepá na dvere.
Otvorím, a vy, moje dievčatá, zostaňte sedieť, usmeje sa Mikuláš a ide do predsieni.
Čoskoro sa objaví pár, zjavne pod vplyvom alkoholu muž a žena. Dôstojne vtrhli do obývačky.
Zuzka, gratulujeme k ukončeniu školy! vyhlási roztrhaná stará žena v šedom, vyblednutom kabáte.
Zuzka, Svietka, sme na teba hrdí! prikývne muž, poškrabávajúc si hlavu, akoby premýšľal, čo ešte povedať.
Kto ste? vyletí Zuzka zo stola. Prečo ste prišli?
Sme tvoji praví rodičia, milá moje dieťa, zakričí žena, ktorá sa predstaví ako matka. A my ťa našli na lavičke v parku pred siedmnatimi rokmi.
Mami, tati, čo sa deje? Je to nejaký cirkus? zmätene sa pozerá na hostí i na Mikuláša s Máriou, ktorí sa pozerajú na seba.
Zuzka, nepočúvaj ich. Sme tvoji praví rodičia, oni sú len opilí ľudia, čo prišli po fľašu, vysvetlí muž.
Aha, už rozdeľujete na kocovinu? posmešne odpovie Zuzka. Čo vás sem priviedlo?
Mária vstúpi do rozhovoru, rozplakaná, a povedie príbeh o tom, ako našli dieťa v parku.
Zuzka, šokovaná, takmer plače. Zodvihne sa a hrozí:
Ak je to pravda, obaja odchádzajte odtiaľ! prikáže, ukazujúc nepozvaným hosťom na výstup.
Zuzka, prečo tak? Máš aj mladších brátov a sestry, zabručá staršia žena, rozcuchaná a dráždivá. Jej manžel sa nepokojne preháňa po miestnosti, akoby stratil pojem o čase.
Dobre, čoskoro vás navštívim, sľúbi Zuzka, aby sa podivní hostia rýchlo vytratili.
Roztrhaná teta a jej sprievodca sa podčisia a odchádzajú.
Mikuláš zatvorí dvere a s úľavou si oddýchne.
Aký smrad oni zanechali! zreknie Mária, otvárajúc okno.
Zuzka sa so záujmom pozerá na svojich adoptívnych rodičov a pýta sa:
Je to pravda?
Matka sklopí oči.
Áno, milá moja, prizná otec.
Obaja rodičia jej rozprávajú, ako ju našli na zasneženej lavičke, obalenú v starej prikrývke, a ako sa snažili vybaviť všetky papiere na adopciu.
Tak tak, mami, tati, ešte viac vás milujem! takmer plače a objíma ich. Hovorí, že si nedokáže predstaviť, čo by sa stalo, keby toho večera v parku neboli.
Čas plynie. Nezodpovední hostia už viac nevybuchnú. Rodina Zuzky pochopí, že títo ľudia prišli len kvôli peniazom na pitie hľadajú dieťa, ktoré im môže priniesť úžitok. Zuzka však myslí inak. Pre nich je nepochopiteľné, ako môžu mať niekoľko detí a nepostarať sa o ne. Predsa len, takí rodičia potrebujú len podporné peniaze.
O niekoľko rokov neskôr Zuzka dokončí štúdium a zamestná sa na pedagogickej škole. Nikdy nezabudne na svojich pravých brátov a sestry. Raz sa rozhodne ich navštíviť.
Spoločne so svojím priateľom Veniamom, s ktorým sa už dlho zoznamuje a ktorý ju podporuje, sa vydajú na adresu opusteného domu. Tam stále niekto býva.
To je ono? zvedavo pýta sa Veniam.
Zdá sa, že áno, prikývne Zuzka a vkročí na zanedbaný dvorek, ktorý nepomáha viac ako stovky rokov.
Zaklopú na staré dvere. Po chvíli sa ozvú kroky vo vnútri.
Ahoj, spomenuli ste si na nás? zakričí roztrhaná teta. Vstúpte. Kto je s tebou? Tvoj snúbenec? Ak áno, mali by sme mu naladiť a vypiť.
Ja som snúbenec, ale nie sme sem kvôli tomu, vážnym hlasom odpovie Veniam.
A prečo? Doneste aspoň nejakú korunu deťom, oni majú hlad, ja nemám čo ponúknuť. Váš otec sme pochovali pred rokom, zamrzne žena, znižujúc ramená.
V prahu sa objaví dvojica opatrných detských očí.
Tu pre vás, hovorí Veniam a podáva deťom veľké krabice s cukríkmi. Deti ich hneď vyhŕňajú a zmiznú do ďalšej miestnosti.
Za stolom sedí chudobný chlapec, ktorý pozerá hostí s obavami, akoby premýšľal o niečom dôležitom.
To je náš Miško. Zoznámte sa. Je plachý, ale dobrý. Chce študovať, zamumlá teta.
Zuzka a Veniam sa priblížia.
Poď, spoznám sa? usmeje sa Zuzka a podá ruku. Som tvoja sestra.
Chlapec sa na ňu pozerá kríženým pohľadom a neochotne podá ruku.
Zuzka a Veniam vezmú Miška so sebou. Zistí, že je šikovný a pracovitý. Vďaka pomoci Zuzkiných rodičov zabezpečí Miškovi miesto na štúdium a prenajíma mu byt v Bratislave. Každý deň ho s Veniamom navštevuje. Postupne sa Miško rozvíja, usmieva, rozpráva vtipy a rozveseluje svojich blízkych.
V dome ich matkyalkoholiky zostávajú ešte dvaja deti deväť a desať rokov staré. Zuzka občas stojí pri škole a prináša im veľké vrecia s potravinami. Jej srdce sa láme nad bratčekom a sestričkou, pretože ich matka míňa všetky podporné dávky na alkohol. Zuzka ich pozýva do svojho bytu, aby aspoň na chvíľu zažili detstvo, zabudli na chudobu a problémy. S Veniamom ich berie do kina, na atrakcie alebo len tak na prechádzku v parku. Jedného dňa ich matka už nezostane životný štýl ju zničil.
Mikuláš a Mária si získali povesť láskavých a starostlivých rodičov. O niekoľko rokov neskôr ich rodina privíta ďalšiu dvojčicu Artura a Vasiliku. Ich výchovu najviac pomáhajú Kolja a Zuzka, ktorí majú viac voľného času. Takto dvaja vyrástli v adopčnom dome, zabudnutí na ťažké detstvo. Keď boli ešte veľmi mali, snívali o úteku z rozpadnutého domu a úniku od drsnej matky, ale báli sa. Teraz sa ich sen naplnil obaja získali vzdelanie, stali sa psychológmi a otvorili vlastnú prax, kde pomáhajú klientom.
