Ján a Zuzana vyšli z domu svojich priateľov, kde sa veselo slávilo narodeniny, a kráčali si k svojmu bytu. Vonku už dlho vládol november a v tlmenom svetle pouličných svietidiel sa snívalo, ako padajú snežienky. Občasný ľahký vánok rozháňoval vločky dopredu.
Aká krása! nadšene zvolala Zuzana, pozerajúc si večernú scenériu.
Naozaj, prikývol Ján a objal Zuzanu.
Prešli ešte kúsok, keď Zuzana náhle zastavila.
Počuješ? spýtala sa Ján.
Počujem, dieťa plače, odpovedal, rozhlížajúc sa.
V taký čas sa chodia prechádzať s bábätkami? Ten plač je úplne novorodený, povedala Zuzana znepokojene. Dieťa je niekde blízko, len neviem kde.
Po chvíli sa obaja rozhlásili.
Zdá sa, odtiaľ! povedal Ján a vybehne smerom k mestskému parku. Na lavičke, už pokrytej snehom, ležal balíček, z ktorého sa ozývalo plačanie.
Aká to malinká šepkla Zuzana. Kde sú jej rodičia?
Vyzerá, že ju tu nechali samú, domyslel sa Ján.
Zuzana opatrne vzala bábätko do rúk a hneď sa upokojilo.
Či je chlapček alebo dievčatko, kto ho tak zranil? povedala s nežnosťou. Naozaj takí krutí rodičia nechali malú na mraze?
Čoskoro dorazili domov. Položili dieťa na pohovku, rozbalili ho a uvideli pred nimi ležala dievčatko, ktoré pravdepodobne nedosiahlo ani mesiac. Mala ošúchanú blúzku a bola zabalená do potrhanej bicyklovej deky.
Musíme ju hneď nakŕmiť a výmenovať plienky, posledný raz ich asi pred pár hodinami menili, povedala Zuzana so slzami v hlase.
Ja to vyriešim, idem nakúpiť, ponúkol Ján.
Kúp mi prosím mliečnu zmes, fľašku a plienky, žiadala Zuzana, kolísajúc teplú bábätku v náručí. Zdalo sa, že zarazia rozplakať sa.
O pätnást minút neskôr Ján vrátil nákupy.
Tu sú jednorazové plienky, lebo iné zatiaľ nemám, povedal a položil tašku pred Zuzanu.
Super, hneď ju zabalíme a nakŕmime, radovala sa Zuzana, rozprávanie sa okolo dieťaťa. Malá mala na koži vyrážky, takže Zuzana starostlivo nazrela jej telo detským krémom a rozložila čisté plienky. Bábätko horlivo chytlo cumlík s mliečnou zmesou, akoby nebolo kŕmené celé roky.
Mali by sme to oznámiť polícii, inak by to vyzeralo, že sme si ju sami zobrali
Presne tak, lebo by sme nechteli skončiť pod výzvou policajtov, navrhol Ján.
Súhlasím, odpovedala Zuzana a opatrne položila uspávajúcu bábätku do postieľky.
Ráno prišli do ich bytu sociálni pracovníci a policajti. Zuzana úzkostlivo sledovala, ako bábätko odnášajú. Za jednu noc si k nej totiž silne pripútala srdce, a rozlúčenie bolo bolestivé. Ján a Zuzana nemali deti už sedem rokov. Zuzana raz otehotnela, ale stratila dieťa v štvrtom mesiaci. Po tom traume už nečakali, že sa im podarí mať vlastné deti. Možno nájdené dievčatko naozaj stratilo svojich rodičov
Zostali sami a zamysleli sa nad osudom maličkosti.
Miláčik, ako by som chcela znovu držať tvoju ruku! Je taká rozkošná, povedala Zuzana.
Vieš, táto celá rozruch okolo jedného malého kúska ma baví, povedal Ján zamyslene, pozerajúc z okna. Na detskom ihrisku sa prechádzali mamičky s kočíškami. Ján si predstavil Zuzanu medzi nimi a usmial sa.
Tri mesiace plynuli. Sny mladého manželského páru sa naplnili. Úrady nikdy nenašli biologických rodičov Ľubky. Ján a Zuzana boli šťastní. Kúpili svojej maličkosti všetko potrebné: kočík, postieľku, oblečenie, hračky a pod. Ľubka sa stala ich miláčiskom. Zuzana už hrdá parádne tlačila ružový kočík po dvore svojho domu a veselo rozprávala s ostatnými mamičkami o deťoch. Nikto neveril, že náhradní rodičia by pre dieťa nepodnikli nič.
Ľubka vyrástla, v sedemnástich rokoch získala zlatú medailu na konci strednej školy a chceli vstúpiť na pedagogickú fakultu.
Po promócii sa celá rodina zišla pri veľkom stole, aby oslávila. Zrazu niekto zaklopal na dvere.
Otvorím, a vy, moje dievčatá, sadnite si, povedal Ján s úškrnom a vybehol do vstupnej haly.
Čoskoro sa objavili opitý muž a žena. Vtrhli do obývačky.
Milá dcéra, blahoželáme ti k ukončeniu školy! vyhlásila opotrebovaná baba v šedom, poškvrnenom saku.
Milá Ľubka, sme na teba hrdí! prikýval muž. Potom si pošúval temeno, akoby rozmýšľal, čo ďalej povedať.
Kto ste? zakricala Ľubka zo stola. Prečo ste prišli?
Sme tvoji skutoční rodičia, milá, dýchala žena, ktorá sa predstavila ako matka. Tí nás našli na lavičke v parku pred sedemnástimi rokmi.
Mami, tati, čo sa deje? Je to nejaký cirkus? divila sa dcéra medzi hosťami a Jánom so Zuzanou, ktorí sa pozerali na seba.
Ľubka, nepočúvaj ich. Sme tvoji skutoční rodičia, a títo sú len pijaví nápojníci. Chcú len niečo dať na základe alkoholu, povedal muž.
Ach, už rozdeľujete rozlúčku po opití? zareagovala Ľubka sarkasticky. Čo ste sem priniesli?
Zuzana vstúpila do rozhovoru a so slzami v očiach rozprávala príbeh o nájdenom dieťati v parku.
Ľubka, rozhorčená, takmer vyplakala, ale nakoniec prehovorila:
Ak je to tak pravda, tak vy obaja odíďte odtiaľ! prikázala nepozvaným hosťom.
Zlato, prečo tak? Máš mladších bratislavských bratov a sestru, spustila roztrhaná žena hlasom, ktorý znel ako škrípanie. Jej manžel sa hýbal z nohy na nohu, akoby stratili časový rozmer.
Dobre teda. Príde čas, kedy vás navštívim, sľúbila Ľubka, aby sa tí podivínci rýchlo vytratili.
Roztrhaná teta a jej spoločník sa naklonili a potom odišli.
Ján zatvoril dvere a s úľavou si nadýchol:
Taký smrad z nich zostal!
Ľubka zvedavo pozrela svojich rodičov a spýtala sa:
Je to pravda?
Matka sklonila oči.
Áno, milá, priznal sa otec.
Obaja jej potom rozprávali, ako ju našli na snežnej lavičke v parku, zabalenú do starej deky, a ako sa zúfalo snažili zariadiť všetky papieričky na adopciu.
Tak tak, mami, tati, milujem vás ešte viac! akorát neplakala, keď ich objala. Rozprávali si, ako by to nebolo, keby ten večer neboli v parku.
Čas plynul. Nezvaní hostia sa viac neukázali. Rodina však pochopila, že títo pijaní ľudia chceli len peniaze na ďalší drink. Prípadná rodičovská výpomoc im bola zbytočná. Ľubka si myslela, že takíto ľudia by nikdy nemali mať viac detí.
O niekoľko rokov neskôr Ľubka ukončila štúdium a zamestnala sa na pedagogickom koleji. Nikdy nezabudla na svojich pravých bratov a sestru, ktorých nikdy nepoznala. Jedného dňa sa rozhodla ich navštíviť.
Svojho priateľa Venca, ktorého poznala už dlho, zobral so sebou a spolu sa vydali na adriesu, kde stálo polozrúbne opustené domčekové sedenie.
Je to ono? spýtal sa Venc prekvapene.
Zdá sa, že áno, prikývla Ľubka a vkročila na zanedbané dvorky, ktoré vyzerali, že nevideli údržbu celé storočie.
Zaklopali na starý drevený dvere. Po chvíli počuli kroky vnútri.
Aha, spomenuli ste si na nás? vravela známa roztrhaná teta. Poďte dnu. Kto je s tebou? Tvoj snúbenec? Ak áno, mali by sme mu dať aj pohár.
Som snúbený, ale nie sme sem kvôli tomu, povedal Venc vážne.
A prečo potom? Hádžeš aspoň centík deťom, ktoré hladujú, a ja nič nepodám. Váš otec zomrel pred rokom, zamručala žena s prevrnutým plecom.
V prahovej priechode sa objavili dve bledé detské oči.
Pre vás, povedal Venc a podal deťom dve veľké krabice s cukríkmi. Deti ich okamžite vyhrabali a zmizli do inej izby.
Za stolom sedel chudý chlapec, ktorý sa nervózne pozeral na hostí, akoby premýšľal niečo.
Toto je náš Míško. Zožeňte si ho, je hanblivý, ale dobrý. Chce študovať, zamručala teta.
Ľubka a Venc sa priblížili.
Tak sa zoznámime? usmiala sa Ľubka a podala mu ruku. Som tvoja sestra.
Chlapec sa na ňu krížom pohľadel a neochotne podal ruku.
Míška vzali so sebou domov. Ukázalo sa, že je šikovný a talentovaný. Vďaka pomoci Ľubky a jej otca mu zabezpečili štúdium a prenájom bytu v Bratislave. Každodenne ho s Vencom navštevovala. Míško rozkvetol, stal sa usmievavým, rozprával vtipy a potešil svojich blízkych.
V dome ich matkyalkoholistky zostali ešte dva deti deväť a desaťročné. Ľubka ich občas čakala pri škole, prinášajúc veľké vrecia s potravinami. Bolo jej úprimne ľúto bratčeka a sestričky, lebo ich matka vkladala všetky peniaze do alkoholu. Ľubka ich pozývala k sebe, aby aspoň chvíľu pocítili pravé detstvo, zabudli na bídu a problémy. S Vencem ich brala do kina, na zábavné parky alebo len na prechádzky v parku. Jedného dňa ich matka už nebola dopadla ju jej dlhoročný nezdravý životný štýl.
Ján a Zuzana si tak zbudovali povesť dobrých a starostlivých rodičov. Čoskoro sa ich rodine narodili ďalší dva deti Artúr a Veronika. Výchovu aríšu a Vasiliky skôr preberali Ján a Ľubka, pretože mali viac voľného času. Tie dvaja vyrástli v prijímacej rodine, zabudnutí na ťažké detstvo. Ako malí snívali ujsť z rozpadnutého domu a odvážneho rodiča, ale báli sa. Ich sen sa naplnil obaja získali vzdelanie a stali sa psychologmi, otvorili si vlastnú praktiku a mali stále plný kalendár klientov.
