Celkový rodinný verdikt vylúpila najstaršia dcéra Mária. Z takou záchvevnou povahou a vysokými nárokmi na ženíchov sa nevydala za muža a do tridsiatky sa premenila na horkú nenávidiacu manželku. Bola to akýsi žalúdočný vred, mužský nočná mora v tele.
Čierna myš, povedala, keď to vyhlásila. Mladšia dcéra, Júlia, silná a roztrpčená, sa usmiala schváľujúc. Matka mlčala, no z jej zamračeného tváre bolo jasné, že nevydatá dcéra jej tiež nepáči. A čo by sa mohlo páčiť? Jediný syn, podpora a nádej rodiny, odišiel do armády a priniesol so sebou manželku. Táto takzvaná manželka nepoznala ani otca, ani matku, ani peniaze. Vôbec nič. Buď vyrastala v detskej domove, alebo bola zamiešaná v rodine. Nezistila sa žiadna pravda. Tomáš, syn, mlčí, no šibe: Nebuď smutná, mami, vybudujeme svoje bohatstvo. Tak sa hovorí s ním s bláznom. Akú ženu priviedol do rodiny? Možno nejakú zlodejku, podvodníčku. Koľko ich už je!
Od chvíle, keď sa Viera Nikitová objavila v dome, neprešla jednu noc nespavá. Spi v polpoltí. Čaká na nejaké ťaháky od novej príbuznej, keď začne blúdiť po skrinkách. Dcéra ju aj podnecuje: Mami, skryj nejaké cennosti pre rodinu. Čo ak sa nájde kožená bunda, zlaté šperky, aby sme sa jedného krásneho rána prebudili s niečím v koži!
A Tomášove vrecko dobehlo za mesiac: koho do domu priviedol! Kde boli tvoje oči? Žiadna koža, žiadny tvár!
Nič sa nedá robiť, život ide ďalej. Začali Viera umiestňovať na miesto.
Dom bol bohatý, 30 ar šľachtivých záhrad, tri prasienka v ohrade, vtáky to už bola šťastná rodina. Celú prácu, čo celý deň robíš, neprekoná. Viera sa nestarala. Viedla výživu prasienok, varila, upratovala, snažila sa potešiť svokru. Len ak nezovrie matkin srdcový žal, aj keby si celý dům porozprávala zlatom, všetko by bolo zle. Neželanú nevlastnú dcéru, preplnenú hnevom, už prvý deň odrezala:
Volaj ma menom a otcovským priezviskom. Tak bude lepšie. Mám už dcéry, a ty, ak sa snažíš, nikdy nebudeš rovnako blízka.
Od tej chvíle Viera Nikitová a ona sa volali tak. Matka už nevydávala nevlastnej dcére žiadne oslovenie. Bola to len povinnosť povedať urobíme to. Všetko. Bez výhovoriek. Zatiaľ čo sestry nevedeli, ako spravovať výdavky. Nie preto, že by sa Viera bála, ale preto, že poriadok musí v dome vládnuť, nie hádky. Navyše pracovitosť jej neháhali. Vezla všetko, nebola len flákačkou. Bez toho, aby si to priznávala, matka postupne rozmrazila svoje srdce.
Možno by sa veci s časom ustálili, keby Tomáš neodbehával.
Aký muž vydrží, keď mu od rána do noci dva hlasy kričia: Kto si si zobrala?, Kto si si zobrala? Mária ho nakoniec predstavila nejakej kamarátke a všetko sa zamotalo. Sesternice slávili víťazstvo: Teraz sa tá neobľúbená Viera ukáže. Matka mlčala, Viera predstierala, že sa nič nestalo, len sa zmenšila, oči jej zostali malinké a smutné. A zrazu, akoby hrom zočista jasného neba, prišli dve správy: Viera čaká dieťa a Tomáš s ňou sa rozvádza.
To sa nebude stať, povedala matka Tomášovi. Nevyhlásila som ťa za manžela.
Ale keď už ste ženatí, žijete! Nie je čo sa hádať. Zrazu budeš otcom. Ak rozbiješ rodinu, vyhodím ťa z domu a nebudem ťa poznať. A Šurka bude tu bývať.
Prvýkrát za všetky časy matka Viere povedala meno. Sestry zmlkli. Tomáš sa rozčúľal: Som muž, rozhodujem. Matka si zaklopala ruky na boky a zasmiala sa: Aký si muž?! Ešte si len nohavice. Keď porodíš dieťa, vychováš ho, dáš mu rozum, spravíš z neho človeka, až potom môžeš byť mužom!
Matka nikdy nevyhýbala slovám. A Tomáš bol stále pri nej!
Ak niečo plánuje všetci! Odíde z domu. Šurka zostane. Po čase porodí dieťa, dievča a nazve ho Váriška. Matka, keď sa to dozvedela, nič nepovedala, ale bolo jasné, že je šťastná.
Zvonilo v dome rovnako, len Tomáš zabudol cestu domov. Bol rozčúlený. Matka, hoci tiež trpela, neukazovala to. Vnuku milovala, rozmaznávala ho, kupovala darčeky, sladkosti. Šurke však, vidno, už nikdy neodpustila, že stratila syna cez ňu, ale nikdy ju nepokázala slovom ani polovičným pohľadom.
Prešlo desať rokov. Sestry sa vydali, zostali v veľkom dome tri matka, Šurka a Váriška. Tomáš sa naspil a odcestoval na sever s novou manželkou. K Šurke prišiel na návštevu dôchodcový vojak, vianočný človek, starší ako ona. Rozviedol sa, dom si nechal Šurke a sám žil v internáte. Dostával dôchodok, bol seriózny snúbenec, dobrý. Šurke sa páčil, ale kam ho zavedie? K svokre?!
Vysvetlila mu všetko, prosila o odpuštenie a odišla. A on, niečaký blázon, prišiel k matke: Viera Nikitová, milujem Šuru, bez nej nemôžem žiť. Matka nepreukázala ani úštek.
Miluješ? povedala. Dobre, žite spolu.
Počkala a dodala: Nevzvem Várišku do úložísk. Tu zostane. To je moje.
A tak všetci žili spolu. Susedia si drbali, že šialená Viera vyhnala syna z domu, a Viera s čiernou myšou ho prijala. Len lenivá nevzala kostí Vieri Nikitovej. Ona sa však nevenovala klebetám so susedmi, nestarávala sa o mladých, držala sa hrdzavo. Šurka porodila Katku. Matka nemohla byť pyšná na svoju nenávratnú vnučku. Hoci, čo Katka pre ňu? Vôbec žiadna.
A potom sa všetko zmenilo. Šurka ťažko ochorela.
Manžel zlyhal, dokonca sa opil. Matka, bez zbytočných slov, vybrala všetky úspory a odvezla Šurku do Bratislavy. Predpisovala lieky, ukazovala lekárov. Nepomohlo to.
Ráno sa Šurke uľahčilo, požiadala matku o kurací vývar. Matka šikovne zabila kura, ošúpala ho, uvarila vývar. Keď ho priniesla, Šurka to nejedla a po prvýkrát v živote začala plakať. Matka, ktorá nikdy neplačala, plakala s ňou:
Prečo, dieťa, odchádzaš, keď som ťa milovala? Čo robíš?
Potom sa upokojila, utierala slzy a povedala: Neboj sa o deti, neodídu.
A až do konca neplakala viac, sedela pri nej, držala Šurku za ruku a ticho ju hladila, akoby hľadala odpustenie za všetko medzi nimi.
Ďalších desať rokov. Várišku chceli oženiť. Prišli Mária a Júlia, postaršie, rozprávajúce sa o detoch, ktoré im Boh nešetril. Zhromaždila sa šírka rodina. Tomáš prichádzal. Ženu už predtým rozviazal. Pito silne. Keď videl, aká krásna je Váriška, uciesnil sa. Nečakal som, že mám takú úžasnú dcéru. Keď však počul, že jej otec volá cudzieho muža otcom, zamračil sa a obvinil matku: Prečo si priviedla cudzieho muža do domu? Nech sa upratuje. Nemá tu miesto, ja som otec.
Matka odpovedala: Nie, synu. Nie si otec. Ako keď si bol mladý v nohaviciach, nezväčšil si sa na muža.
Tomáš neznášal takú hanbu, sebral svoje veci a opäť odcestoval po svete. Váriška sa vydala, porodila syna a v úcte k svojmu adoptívnemu otcovi ho pomenovala Alexander. Varenku, Váriškinu matku, pochovali loni blízko Šurky.
Tak ležia po rade: nevlastná dcéra a svokra. Medzi nimi tejto jari vyrástla breza. Odkiaľ prišla, nikto nevedel. Nikto ju nezasadil. Možno to bol posledný pozdrav od Šurky, alebo posledná výzva od matky.
