Mám krásnu matku, hovoril o nej otec len to jediné dobré. A ja, zúfalá po ňom, pozerala som na svet jeho očami.
Otec vyučoval politológiu na univerzite v Bratislave. Bol šikovný, pochádzal z kultivovanej rodiny, ktorá moju matku nikdy neprijala. Až po rokoch som zistila, ako sa spoznali. Ako mladý študent v roľníckom družstve odcestoval na kolektyvu v Košiciach, kde mali postaviť ohrady pre hospodárske zvieratá. Mojej mame, ktorá mala len 17 rokov, sa práca hodila bola dojčiská. Štúdium ukončila po ôsmom ročniku, a to sotva ani po mnohých rokoch s otcom sa nedokázala naučiť čítať plynule, ukazovala si slová prstami a potichu šepkala slabé slabiky. No krásou sa jej podarilo získať každého: krehká, s bielou priehľadnou pokožkou, medovo-zlatými vlasmi dĺžky až po pás, s nebeskými modrými očami a dokonale vyrezaným profilom. Na svadobnej fotke vyzerala akoby z módneho časopisu. Otec bol vysoký, tmavovlasý, s hustým bradkou a mužským pôvabom. V lete, keď sa moja matka počala, otec musel s ňou uzavrieť manželstvo možno ho kedysi miloval. Rodičia ho však tlačili, obviňujúc matku, že ho podvedomím podvedla. Na univerzite sa okolo neho šírili mladé doktorandky nie tak pekné, ale vzdelané a múdre, schopné viesť akúkoľvek debatu. Keď otec chcel matku vziať na nejaký spoločenský večer, ona jedla neporiadne, nevedela zachádzať s príborom a hlasno sa smejala, čo ho hanbilo. Nebál sa mu to povedať a ona len ľutne prikývla, s úšklebkom na perách, neodvážajúc sa proti nemu namietať.
Nechcela som byť ako ona. Chcela som, aby som bola otcovou pýchou. Už pred školou som sa naučila abecedu a čítala lepšie ako ona. Cvičila som s číslami celý deň, aby som mohla dať správnu odpoveď na otcove úlohy a zaslúžiť si jeho chválu. Pri stole som pozorovala jeho správanie a napodobňovala ho jedla s ústami zatvorenými, nevyťahovala si chlieb z taniera, používala vidličku a nôž. Napriek tomu otec k mne nemal zvláštny náklonnosť; iba občas mrknul a jemne prešiel perieň mojej vlasovej hmoty roztrhanou rukou. Keď sa podarilo s ním prehovoriť, tie chvíle sa stali mojím útechovým útočiskom a v hlave som premýšľala o každom jeho slove.
Keď som bola v druhom ročku, otec nás opustil. Matka dlho prikrývala pravdu, no nakoniec som zistila, že má novú partnerku. Keď som počula strašné slovo rozvod, myslela som si len jedno: Keby ma aspoň otec zobral k sebe. Ale zostala som s matkou. Museli sme vystúpiť z bytu patrili starým rodičom, ktorí sa tešili, že sa ich vnútri zbavia. Občas nám posielal malé prevody z eurov mesačne od otca a na Vianoce od starej babky. Rodina sa však rozpadla v čase hospodárskeho kolapsu, otec stratil prácu a peniaze zmizli. Matka našla niekoľko brigád ako údržbárka a od rána do večera umývala podlahy. Plat bola nízka a často sa meškalo, takže žili sme skromne. Matkiná krása časom vybledla a ja som v nej nevidela nič dobré. Vinu som v nej hľadala za otcov útek.
Otec sa však vrhol do podnikania. Raz prišiel k nám so šatou a pár eurami. Ten deň zostal v mojej pamäti dlho: bolo zima, práve som sa vrátila z školy vo svojom starom kabáte, ktorý mi už bol príliš krátky. Otec stál pri vchode matka bola v práci, nikto mu neotvoril dvere, ale on čakal. Srdce mi zaliavalo otec na mňa nezabudol! Podala som mu čaj s cukrom a nepretržite mu rozprávala o školských úspechoch, snažiac sa ukázať, aká som múdra. Počúval ma len povrchným pohľadom, ale nepustil sa a dopil čaj. Rozbalil novú zimnú bundu, z ktorej som bola nadšená, položil na stôl peniaze a povedal:
Toto matke odovzdáš. V tom mesiaci ti ešte prinesiem niečo viac.
A prídeš na moje narodeniny? opatrne som spýtala.
Otec sa na mňa pozrel, akoby si spomenul, že o mesiac mám sviatok, a odpovedal:
Samozrejme! Čo si želáš?
Bábiku! vykríkla som, aj keď som už mala dostatočne veľkú na bábiky, slová mi vypadli. Práve ten symbol detstva som chcela dostať od neho. Zvyčajne mi kupoval knihy.
Dobre, prikývol, bude ti bábika.
Keď matka prišla domov, hrdá som jej rozprávala o otcovi a o tom, že príde na moje narodeniny s bábikou.
Na svoj deň som bežala domov na všetky kúsky, bájúc sa, že otec nečaká. Čakala som na vchod, no otec nebol. Matka predvečer upekla koláč a ráno mi darovala nový svetrič s motívom, ktorý som dlho snívala. Koláč som nebral čakala som otca. Ale on neprišiel. Večer, keď matka prišla z práce, sme ho spolu zjedli. Nemala som vôbec slávnostnú náladu, nakoniec som sa rozplakala. Matka pochopila, ale nič som nehovorila o otcovi.
Na ďalší deň matka podala krabicu:
Tu, prišla pošta, zjavne meškala, včera mali prísť. To je od otca.
Otvárala som ju vo vnútri bola nová bábika v ružovom balení. Vykríkla som radostne a spýtala sa:
Prečo nepríde sám?
Asi ho poslali na služobnú cestu, povedala matka a odvrátila oči.
Táto bábika sa stala mojou najmilšou. Nosila som ju aj do školy, nebojúc sa posmechu spolužiakov. Otec už sa nikdy neukázal. Babka už nikdy neposlala peniaze. Postupne som si zvykla, že v mojom živote je len matka. Každý deň som však túžila po otcovi a všetko robila v nádeji, že raz príde, uvidí, aká som sa stala, a bude na mňa hrdý.
Po jedenástom ročníku som nastúpila na lekársku fakultu. Túžila som oznámiť to otcovi, preto som sa rozhodla ho nájsť. Pamätala som si približne adresu jeho bývalého bytu, kde som bývala osem rokov, a dom starých rodičov, kde som bola len počas sviatkov. Bez toho, aby som povedala matke, vyrazila som hľadať.
Pri otcovej bývalej adrese ma privítala neznáma žena a povedala, že tu už niekto iný býva sedem rokov. Pokúšala som sa spýtať na predchádzajúcich obyvateľov, ale zatvorila dvere.
U starých rodičov nikto neodpovedal. Keď som už chystala odísť, otvorila sa susedná dvere a suchá stará pani v hrubých okuliaroch spýtala:
Hľadáte niekoho?
Som v Serenkovej. Som ich vnučka.
Pani sa pozerala, potom povedala:
Keď si vnučka, mala by si vedieť, že už dávno ležia v hrobe.
Zacvítala som.
Nevedela som Moji rodičia sa rozviedli a ja
Áno, áno. Rozvedení Tak ty si teda Mária?
Áno.
Chcela si navštíviť starých?
Chcela. A aj otca, vyčerpala som sa.
Pani na mňa pozrela tak, že som všetko pochopila.
Všetci sú mŕtvi. Zabíjali ich za dlhy. Jeden deň. Všetko kvôli tvojmu otcovi
Pravda na mňa padla s takou silou, že som nemohla dýchať.
Neplač tak, zvolala stará. Si mladá, máš predsa celý život pred sebou. Mamička ešte žije?
prikývla som.
Dobre, dám ti adresy hrobov. Mám ich zapísané. Choď, prezri si ich, uľaví sa ti.
Prehlížala šuplíky, kým nenašla malý zápisník. Vyčítala mi čísla hrobov a nazvala cintorín. Poďakovala som a rýchlo som išla, kým sa strach nezdvihol úplne.
Hroby boli zarastené burinou, nepoddajné. S veľkou námahou som ich vyčistila, aby som prečítala nápisy. Ležali v jednom rade za jednou ohradou. Keď som si všimla dátum úmrtia, uvedomila som si, že to bolo dva dni po poslednom stretnutí s otcom.
Len na ceste domov, trasúc sa v starom električke, som si spomenula, že otec nemohol poslať bábiku na moje narodeniny. Tú bábiku som do dneška chrániela a oddelila od všetkých ostatných darov, ktoré mi dávala matka. A potom som si pomyslela, že mohla byť bábika od mojej matky. Zčervenala som, hrdlo ma sevral nejaký uzol. Hanbila som sa. Otec sa ukázal ako obyčajný lupič, ktorý zničil svojich rodičov. Dobre, že sme spolu s matkou nebývali, inak by sme ležali vedľa seba v tom hrobisku.
Nehovorila som matke o svojej ceste. Vyšla som, že som bola s priateľmi. Potom som ju objala, povedala, že ju milujem, a znovu klamala:
Ďakujem ti za všetko.
Matka sa zarazila, pozrela sa do mojich očí, ktoré už trochu slábli, no stále mali jasnú modrú farbu.
Vždy som vedela, že tú bábiku som dostala od teba, preto som ju milovala.
Veľké slzy vytekli z matkiných očí. Nebola som hanbená svojím klamstvom. Hanbila som sa za tie roky, keď som si myslela, že v nej nie je nič, okrem rýchlo miznúcej krásy.
