Tati, nevadí ti, keby sme si na pár mesiacov naspořiadali u teba? opatrne sa spýtal Juro, keď som vstúpil do kuchyne.
Vadiť? odpovedal stručne.
Rodičia Jurova sa rozviedli pred asi desiatimi rokmi. Matka po dvoch rokoch znova vzala za muža, otec zostal žiť sám. Mal tvrdý charakter, niekedy až neznášanlivý. Ženy pri ňom prichádzali, ale nikdy dlho nezostali. Na syna však nikdy neodmietol. Okrem výživného mu kupoval všetko, čo potreboval, a aktívne sa podieľal na jeho výchove prísne, mužsky, bez prehnanej ľahostajnosti, ale s otcovským záujmom.
Juro vstal na vlastné nohy skoro. Po skončení 11. ročníka si našiel prácu a hneď odmatky odišiel z matkinho bytu, prenajal si izbu v internáte. O dva roky neskôr sa oženil s Janou, ktorú poznal od školy. Chceli si kúpiť byt na splátky a šetrili na prvú splátku, keď ich prenajímateľ oznámil, že izbu plánuje predať. Museli počkať, kým sa obchod dokončí. Juro teda požiadal mňa, aby si na nejaký čas prenajal náš trojizbový byt. Odmietnutie ma zaskočilo a Juro už chcel rozhovor ukončiť, keď som pokračoval:
Môžeš prísť, len ticho.
Vďaka, vydechol úľavou Juro.
Vedel som, že som človek, ktorý rád má pokoj, málo rozpráva a ešte menej ukazuje city. Preto neprekvapilo ani Janu, že si požiadala o ticho. Bola v piatom mesiaci tehotenstva a sama túžila po pokoji. Nevedela však, že ticho podľa mňa znamená, že len my dva môžeme byť ticho v mojom dome.
Každé ráno vstávam o piatej, obúvam staré papuče a šúcham po byte, plniac svoje ranné rituály: toaleta, kúpeľňa, kuchyňa, späť do toalety. V tichu zaznieva šušť šušť, šušť, šušť A niekedy niečo spadne a znie to hlasno: Do rúk! Ďalší šušť, šušť, šušť a opäť rachot. Hovorí sa, že v dome spia ďalší ľudia, ale ja som tu svoj a kým sa mi to nepáči, môžu odísť. Nevolám ich.
Okrem ranného šušťania a rachotu sa snažím kontrolovať všetko, čo robia syn a snúbenica. Po deviatej večer sa televízor nepustí neznášam hluk. Na varenie nekladám olej, aby nevoňal štekajú mi nosy. Šetriť vodu a energiu nie som bohatý, takže to všetko držím pod kontrolou.
Takto to prebiehalo celý týždeň, až kým Jana nebola hospitalizovaná. Na jej prekvapenie prišiel po dvoch dňoch ja so košíkom ovocia.
Dieťa potrebuje vitamíny, povedal som prísne a podal som balíček.
Ďakujem, Jozef, poďakovala Jana.
Dobre, prikýnul som. Teraz choď, počúvaj lekára.
V poriadku, usmiala sa Jana a rozlúčila sa.
Po prepustení Jana opäť bývala pri mne. Stále vstával o piatej, ale snažil som sa šušťanie tlmiť a prejavovať viac starostlivosti. Volal som ju k raňajkám alebo ticho zozbieral špinavý uterák a sám som zametal podlahu, pretože jej stav vyžadoval viac odpočinku.
Byt sme kúpili až po troch mesiacoch. Trval som na tom, aby sa najprv urobila rekonštrukcia, kým sa nasťahujeme. Jana porodila uprostred opravy a s novorodencom musela znova ísť k mne. Jej rodičia nás po prepustení niekoľkokrát navštívili, ale ja som vždy zdal, že návštevu nečakám. Na svoju vnučku som sa však usmial vždy, keď som ju videl, na mojom prísnom tvári sa objavil úsmev. Bol som pripravený ju chrániť pred všetkým, čo by jej mohlo ublížiť.
Každé ráno som bral malú Várku a nechával Janu spať po noci, keď sa nocou nerodilo. Naučil som sa meniť aj plienky. Keď nastal čas presťahovať sa do nášho nového bytu, s odkapnutou slzou v očiach som povedal:
Ste ešte mladí, aby ste ostali s malým dieťaťom. Zostaňte u mňa, len kým Várka nepochádza.
Juro a Jana sa na seba pozerali prekvapene. Potom som pokračoval:
To je len staré sentimenty, nechajme ich. Zbierajte si svoje veci a idite. Ešte stihnete presťahovať sa, veď ste ešte mladí.
Mysleli ste si, že budem čakať, kedy odídete, ale tak som im ponúkol stabilitu. Nakoniec zostali, pretože dobrý dedko je vzácny. Ja som si s vnučkou užíval svoj čas a bol som šťastný, že v mojom živote je ten najdrahší a najmilší človek.
Jozef Vasiľ, váš otec.
