Tato, otec, už viac neprichádzaj. Hovorím mu, keď vyjde z domu, a mamka okamžite začne plakať.Plače až do rána.Zaspím, zobudím sa, opäť zas spím a zase sa prebudím, a ona stále plače a plače. Pýtam sa: Mami, prečo plačeš?Pretože sa mneodďal? Ona mi odpovie, že nepľáca, len si kýchne nosom má nádchu. Ja už som dostatočne veľká, aby som vedela, že taká nádcha nevedie k slzám v hlase.
Ján, môj otec, sedí so mnou pri stole v kaviarni v centre Bratislavy a mieša kávu malou lyžičkou v maličkém bielom šálku, ktorý už chvíľu vychladol. Ja však k zmrzline, ktorá stojí predom v čírej miske ako umelecké dielo farebné guličky prikryté zeleným lističkom a čerešniou, všetko poliate čokoládou ani nedotýkam. Každé šesťročné dieťa by sa nad tým rozplakalo, lenže ja nie, pretože už minulý piatok som si s otcom vážne poviedala.
Ján mlčí dlho, potom hovorí:
Čo teda budeme robiť, dcéra?Už sa nebudeme vôbec vidieť?Ako budem žiť bez teba?
Ľubka zamrká nosík má ho podobne ako mama, trošku ako zemiak a po chvíli odpovie:
Nie, tati.Nemôžem bez teba.Urobíme to tak: zadáš mame telefón a povieš jej, že každý piatok po škole ma vyzdvihneš.Prejdeme sa, ak budeš chcieť kávu alebo zmrzlinu (ukáže na svoju misku), môžeme si sadnúť aj v kaviarni.Budú ti rozprávať všetko o tom, ako žijeme ja a mama.
Potom po chvíli premýšľania dodá:
A keď budeš chcieť vidieť mamu, pošlem ti jej fotografiu z telefónu každý týždeň.Chceš?
Ján sa na moju múdru dcéru nepodívá, len sa usmeje a prikývne:
Dobre, tak to budeme tak robiť, dcéra
Ľubka s úľavou vydechne a pustí sa do svojej zmrzliny.Ale rozhovor ešte nekončí, musí povedať to najdôležitejšie. Keď sa jej farebné guličky pod nosom premenia na farebné fúzy, olízne ich jazykom a znova sa stane vážnou, takmer dospelou.Takmer ženou, ktorá by mala starať sa o svojho muža.Môj otec má minulý týždeň narodeniny oslávi 28 rokov.Ľubka mu k tomu v škole nakreslí kartu, dôkladne vyfarbí obrovské číslo 28.
Tvár dievčaťa sa opäť spraví vážna, spýta sa:
Myslím, že by si sa mal oženiť
A veľkodušne prekrúti pravdu a pridá:
Veď ešte nie si taký starý
Ján ocení dobrodučnú žiadosť svojej dcéry a zamŕka:
Povieš teda ne tak starý
Ľubka nadšene pokračuje:
Nie taký, nie taký!Pozri, strýko Sergej, ktorý už dvakrát prišiel k mame, je už takmer plešatý.Tu
Ukáže na svoj čelo, uhladí jemné kučery rukou a predstiera, že pochopila, keď Ján napäťuje a pohľadom ju priamo zasiahne, akoby neúmyselne odhalil maminu tajomnosť.Zrazu pritlačí obe dlane k ústam a rozšíri oči, čo má znamenať šok a zmätok.
Strýko Sergej?Ktorý strýko Sergej tak často navštevuje váš dom?Je to maminin šéf? hovorí Ján hlasno, akoby celý kaviareň počul.
Neviem,tati zračí Ľubka, trochu rozpačitá. Možno šéf.Prináša mi cukríky, koláč pre nás všetkých.A váha, či má zdieľať túto dôvernú informáciu s otcom, ktorý je podľa nej neadekvátny, maminka dostane kvety.
Ján spája prsty na stole a dlho ich pozoruje.Rozpozná, že práve v tejto chvíli robí veľmi dôležité rozhodnutie vo svojom živote.A preto trpezlivo čaká, nech sa mladá žena nepokúšajú urýchľovať muži k záverom.Už vie, alebo lepšie povedzme podozrieva, že muži sú často nerozhodní a potrebujú jemné povzbudenie.A kto iný má to povinnosť, ak nie žena najcennejšia v jeho živote?
Ján dlhé chvíle mlčí a nakoniec sa rozhodne.Hĺbavý nádych, uvoľní prsty, zdvihne hlavu a hovorí Keby bola Ľubka o niečo staršia, pochopila by, že tón jeho slov je podobný tomu, akým Othello kladie tragickú otázku Desdemone.Zatiaľ však nepozná ani Othella, ani Desdemon, ani žiadnych veľkých milostných príbehov.Len si získava životné skúsenosti, žije medzi ľuďmi a pozoruje, ako sa radia i trápia nad maličkosťami.
Nakoniec Ján hovorí:
Poďme, dcéra.Je už neskoro, odvediem ťa domov a pri tom si pohovorím s mamou.
O čom Ján plánuje rozprávať s mamou, Ľubka nepýta, ale cíti, že je to dôležité, a rýchlo dokončuje svoju zmrzlinu.Keď pochopí, že otcov rozhodnutie je dôležitejšie než najlahodnejšia zmrzlina, takmer odhodlá šikovne hodí lyžicu na stôl, zosunie sa zo stoličky, utrie zadnou stranou dlane svoje špinavé pery, zakýcha nosom a priamo pozerá na otca:
Som pripravená.Poďme
Nejde pomaly domov, bežia skôr Ján beží, ale drží Ľubku za ruku, takže sa ona cítí, akoby vlaje a máva ako prapory, ktoré drží nejaký šľachtic na bitke pri Viedni.Keď vtrhnú do vstupného halého, dvere výťahu sa pomaly zatvária a niekto z obyvatelov vyšplhá hore.Ján sa zmätene pozrie na Ľubku.Ona, od spodu hore, odhodlane pozerá späť a pýta sa:
Čo?Kto čaká?Čo tu robíme?Sme už na siedmom poschodí!
Ján vezme dcéru na ruky a rozbehne sa po schodoch hore.Keď mama nakoniec otvorí dvere, Ján okamžite začne s najdôležitejším:
Nemôžeš takto konať!Kto je ten Sergej?Milujem ťa, a mámeĽubka
Potom, neodlúčený od dcéry, obopne aj mamu v náručí.Ľubka ich oboch objíma za krk a zavrie oči, pretože dospelí sa práve bozkávajú.
