Mária Semenová Repková, babka vo veku osemdesiatich štyroch rokov, sedela na autobusovej zastávke pri svojom dome a vôbec nevedela, kam ďalej. Na lavičke vedľa nej ležala látková taška a plastová vreckovka, do ktorých sa zmestili takmer všetky jej veci.
Vyhodila som siho, Rimka, a neobávala som sa, povedala som: Choď si, stará, preč odtiaľto, neprekážaj nám s Jankom nášmu život.
Ešte pred tromi rokmi žili všetci päť v trojizbovom byte: Mária, jej dcéra Ľubomíra, vnuk Ivan s manželkou Natáliou a ich syn Artúr, pravnúča Márii.
Všetko sa začalo rúcať, keď sa v Ivanovej práci objavila nová účtovníčka Ružena. Z Bratislavy k nim prichádzala. Prečo? Nikto nevedel. Dostala izbu v internáte a zamestnanie. Myslelo sa, že je to všetko, čo potrebuje. No ona žiť nedokázala! Začala si všímať mužov a vybrala si Ivana. Ženatý? Ako sa hovorí, manželka nie je múr.
Jedného aprílového dňa Ivan prišiel z práce, zbalil svoje veci a taký bol len on. Pri rozchode povedal:
Až do štyridsiatich päť som pochopil, čo je skutočný život a láska!
Natália mu nič nepovedala. Počkávala, kým Artúr skončí skúšky v škole, a aj ona sa pripravila:
Pôjdeme do mesta, Artúr musí ísť na univerzitu, a my budeme bývať v starom dome mojich rodičov. Je už tri roky zamknutý, ale opravíme ho. Ak nie, pomôže brat. Ja si v škole rýchlo nájdem prácu.
Za dva dni sa všetko naplánovalo, brat prišiel s kamiónom a naložil kufre, a odišli. Artúr pevne objal babku na rozlúčku:
Neboj sa, babička, budem ťa často navštevovať.
A dvakrát skutočne prišiel, kým žila ešte Ľubomíra. Keď ale Ľubomíra zomrela, Ivan s Ruženou sa nastěhovali do bytu a Artúr už tam nikdy nebol.
Život pre Máriu sa stal strašným. Ružena si začala robiť svoje pravidlá. Najprv ju ešte pozývala k stolu a kŕmila tým, čo pripravil pre seba a Ivana. Potom už zakazovala Márii vychádzať z izby:
Keď ťa máš na kuchyni veľa drobiek, radšej raz týždenne upratujem u teba v izbe, než trikrát denne zotriavať podlahy tu.
Odvtedy Ružena variť babke kašu ovsenú, perlivú alebo z jablčného šuplíka. Mária ju jedla ráno, na obed i večer a zapíjala prázdnym čajom.
Nedávno Ružena oznámila, že za týždeň príde jej syn. Spoločne s Ivanom premýšľali, kde ho dať do práce po pobyte v zariadení nečaká žiadna čímkoľvek.
Ráno Ivan odišiel do práce, a Ružena mu prikázala:
Tu máš adresu domova dôchodcov choď tam a povedz im ďakujem, že ma nevyhodia na ulicu.
Zavrela Márii do ruky papierik s adresou a za sebou zamkla dvere.
Mária došla až k autobusovej zastávke, ale ďalej už nevedela: zle vidí, adresu nečíta. Pozrela stojí tam mladý chlapec.
Synku, prečítaj mi tú adresu, povedz mi, na akom autobuse pojediem.
Chlapec sa na ňu pozrel a povedal:
Kde ste, babka Mária, idete? Tam Artúr práve prichádza, hľadá vás. Hneď mu zavolám.
O koľko minút, Artúr dorazil. Ukázalo sa, že Natália včera dostala telefonát od bývalej susedky, ktorá povedala, že Ružena chce babku poslať do internátu. Susedka predtým pracovala ako opatrovateľka v domove dôchodcov, tak Ružena odišla zistiť adresu. Natália mu hneď povedala, aby sa rýchlo vrátil do obce a babku priviezla.
Artúr vzal svoje veci a hovorí:
Teraz ťa, babka, dám ako kráľovnú taxíkom do Bratislavy. Mama ti už izbu pripraviť chce. A v našej záhrade práve kvitnú jablone krása!
Keď Ružena a Ivan zistili, že ich babka ide do mesta, potešili sa. Lenže radovanie netrvalo dlho. Keď sa pozerali na papiere, zistili, že od začiatku byt patrí Márii. Dokonca jej manžel mal právo na doživotné bývanie. Tak sa Ružena a Ivan museli vrátiť späť do internátu.
Mária predala byt a peniaze dala pravnukovi, aby si mohol v Bratislave kúpiť vlastný domov. Ceny v hlavnom meste sú vyššie, tak Artúr si zakúpil jednopokojový byt, ale v novom komplexe a priestranný. Chystá sa oženiť konečne má strechu nad hlavou pre mladý pár.
