Bum hrdelný výbuch tma tma
Nakoniec sa tma rozplynula a ozval sa hlas:
Verunka Vladimírová, sme záchranári, niečo sa u nich rozpadlo.
Cítil som, ako mi pod bradou niekto zatlačil ruku. Snažil som sa otvoriť viečka s veľkou námahou sa podarilo. Pred očami sa objavil náhrdelník v tvare obdĺžnika s vyrytými znakmi zverokruhu a oči ženy v bielom plášti.
Do operačnej! zakričal niekto hneď vedľa.
Rodičia sa vrátili z práce. Mama hneď bežala do kuchyne a mrkla do izby, kde syn robil úlohy. Marek, keď vstúpil, okamžite si všimol, že synovi nie je dobre.
Tomáš, čo sa stalo? potiahol ho po hlave.
Nič, zamumlal chlapec zo štvrtého ročníka.
Dobre, hovor!
Čoskoro bude 8. marca. Učiteľka nás dnes zdržala a povedala, že musíme dievčatám pripraviť darčeky.
A kde je problém? usmial sa otec.
Chlapci a dievčatá sú rovnakí. A učiteľka rozdelila, kto komu dá, Tomáš ťažko vzdychol. Mám darovať Drahomíre Erofejovej, ktorá nie je pekná.
Všetky dievčatá chcú darček k 8. marcu, aj tie nepekné povedal otec, snažiac sa hovoriť dospelej. Ako to rozdelila? Podľa abecedy? Nie, podľa znamení zverokruhu?
Akože? Marek sa znova usmial.
Podľa kompatibility. Drahomíra je Panna, a Panny najviac ladí s býkom. A ja som práve býk.
To je fajn, ak k sebe pasujete! Možno sa do nej aj zamiluješ.
Ja?! Do Drahomíry Erofejovej?!
Otec sa rozosmial. Do izby vletela mama:
Čo sa u vás deje?
Lenka, choď do kuchyne povedal prísne otec. S Tomášom máme vážny rozhovor.
Keď mama odišla, Tomáš smutným hlasom spýtal:
Tati, čo teraz mám robiť?
Pripraviť darček!
Aký?
Zajtra v práci spravím darček pre tvoju vyvolenú.
Akože, čo dokážeš spraviť? Pracuješ v závode.
Áno, ale v galvanickom oddelení. Vyrábame všetky druhy povrchov na kovoch.
Tati, nerozumiem.
Zajtra uvidíš!
***
Nasledujúci deň otec priniesol náhrdelník na reťazi, ktorý vyzeral zlatým. Na jednej strane boli vyryté dva znaky zverokruhu Býk a Panna, na druhej jemne, ale pekne napísané:
Mojej spolužiačke Drahomíre k 8. marcu! Marek.
Ten náhrdelník vyzeral úchvatne! Keď ho mama vložila do priehľadného sáčku, ešte viac žiaril.
***
A tak prišlo 8. marca. Učiteľka neplánovala žiadnu hodinu. Najprv žiaci odovzdali darček. Dlhé poďakovanie, potom vyhlásila, že chlapci majú darovať dievčatám.
A tu sa to rozbehlo! Všetci chlapci bežali k svojim vyvoleným. Tomáš sa tiež priblížil k Drahomíre Erofejovej a povedal, čo mu povedal otec:
Drahomíra, blahoželám k sviatku! Možno jedného dňa osud spojí Býka a Pannu.
Po tejto naprogramovanej fráze Tomáš šiel späť na svoje miesto a ani si nevšimol, ako mu srdce zaklopalo pre tú nepeknú dievčinu. O niekoľko mesiacov sa Drahomíra s rodinou presťahovala do inej mestskej časti a ona sama zo štvrtého ročníka prešla do inej školy.
***
Andrej otvoril oči. Biela stropnica nemocničnej izby. Skúšal pohybovať rukami a nohami fungovala len ľavá ruka.
Kde som? spýtal sa, ale nikto mu neodpovedal.
Počul sa škríp a ku posteli prišiel muž v bielom plášti, pozrel ho a spýtal sa:
Čo sa stalo? Ste na oddelení núdzovej chirurgie.
Mám celé telo neporušené? spýtal sa ticho.
Vyzerá to tak, všetko na svojom mieste oznámil radostne. Len si potrebujete obviazať ranu od hlavy až po päty.
To je dobré, ak je všetko celé.
K tomu prišla sestra a opatrne spýtala:
Ako sa cítiš?
Čo sa so mnou deje? odpovedal, zmätený.
Život ti nehrozí. Ruky, nohy budú fungovať. Malé jazvy budú zmiznúť povedala a podala mobil. Mama ťa chcela volať, keď sa zobudíš.
Synku, zaznel hlas matky cez slzy.
Mami, všetko je v poriadku snažil sa znieť čo najoptimistickejšie. Povedali, že to budú len malé jazvy a čoskoro ma prepustia.
Nemohla som s tebou zostať cez noc. Prídem hneď.
Neboj sa, mami! usmial sa a položil telefón vedľa seba.
Ďakujem!
Zatiaľ ťa asi nepustia, ale o tri týždne bude všetko v poriadku povedala sestra s úsmevom.
Čo sa tu stalo? spýtal sa sused z vedľajšej postele, keď sestra odišla.
Som operátor. V závode sa cyklické balóny začali vybuchovať spomenul si Andrej. Volali nás, šli sme do požiarnej zóny. Veľká miestnosť, tri zranení. Boli tam roztrhané balóny, niekde oheň. Pomáhali sme zraneným Ja som vychádzal posledný. Keď som už bol pri dverách, ďalší balón výbuch ďalej si nepamätám.
To ti bolo určené povedala sestra.
Gončár Andrej ozval sa hlas sestry. Kto ti volá?
Vtrhol kamarát, šiel k jeho posteli:
Čau, Tomáš! Ako sa máš?
Ruky, nohy sú celé! odpovedal optimisticky. Pozdravujem sa len ľavou rukou!
No tak!
Čo sa potom stalo?
Vybehli sme, keď to vybuchlo. Rýchlo sme sa vrátili, vytiahli ťa bol si celý v krvi lekári už boli pri tebe.
Vďaka!
Tomáš, o čom hovoríš?! zrazu sa na tvári kamaráta objavil úsmev. Chcú nás poslať na medaily.
Kým ma prepustia.
Dobre, idem. Hneď bude obchôdka. Sestra povedala, že to nebude dlho.
Bez čakania prišiel doktor, muž okolo štyridsiatich rokov:
Ako sa máš, hrdina? pristúpil k posteli.
Normálne.
Keď už hovoríš, budeš žiť. Príďme ti skontrolovať!
Zase ste ma podrobili? spýtal sa Andrej. Nie, Verunka Vladimírová, prichádza cez deň.
***
Po dvoch dňoch Andrej už skúšal vstávať. Bolesť v nohách bola stále silná, pravá ruka roztrhaná, po celom tele bolo viac ako desať jaziev. Dve na tvári, keď vybuchlo, tak som to uderil na bránu, dobre, že som pravú ruku stihol dopredu vystrčiť. Pozeral som sa do zrkadla tvár stále opuchnutá.
Dnes ho mal vyšetriť doktor, ktorý ho pred dvoma dňami šiel štyri hodiny operovať. Andrej bol trochu nervózny.
A vtrhla mladá, štíhla žena v okuliaroch, biely halín jej úplne pristával. Andrej už v 27 rokoch bol ženatý, ale po šiestich mesiacoch sa rozviedli nezhodli sa charakterom, a bývalá manželka nebola spokojná s platom záchranára.
Dobrý deň! povedala lekárka a prišla k posteli.
Dobrý deň! Ste vy ten, čo ma operoval?
Áno, niečo nie je v poriadku?
Naopak, všetko skvelo! Veľmi ďakujem!
Nechajte ma vás prezrieť!
Pri tom sa naklonila nad Andrejov krk a pred očami sa jej objavil náhrdelník so znakmi zverokruhu, ktorý sa krútil okolo jej krku:
Drahomíra Erofejová!!! zvolal.
Pozrela na jeho opuchnutú tvár:
Prepáčte! povedala, nepoznajúc ho.
Som Býk ukázal na náhrdelník.
Tomáš Gončár? jej pery sa zachveli. Pamätáš si ma?
No, čože, Drahomíra? keď videl slzy v jej očiach, položil malý lievik na jej ruku.
Ospravedlňujem sa! vytiahla vreckovku a utišila slzy. Nikdy som nečakala, že sa stretneme takto.
***
Po tom dni Drahomíra už nechodila do jeho izby. Andrej si uvedomil, že jej rozvrh je rovnaký ako ten jeho cez deň, v noci a dva voľné dni. Nechcel pred ňou vyzerať bezmocne. Celý nasledujúci deň sa snažil chodiť po izbe, opierajúc sa o posteľ, párkrát sa držal za stenu a vyšli v koridór.
Večer sa prešiel doktor z dennej služby. Prišla nočná zmena cítili ste to v rozhovore v koridóri. Čoskoro bol obchôd.
A zrazu v koridóri kričanie, rýchle kroky prichádzajú ďalší zranení. Už je po desiatich hodinách. Sestra zhasla svetlo v izbe, ale niečo nebolo v poriadku. O polnoci zaslechli kroky, potom ticho, a v tom tichu Andrej skôr cítil než počul, že niekto plače. Vstal a opatrne šiel von.
Za obsadeným stolom sedela hlavou na rukách jeho bývalá spolužiačka. Prišiel a položil zdravú ruku na jej rameno:
Ty, Drahomíra!
Zasnula sa k nemu:
Operovala som ženu, ktorá spadla pod auto. Robila som všetko, čo som vedela je v intenzívke, nebude to prežiť. Má dve deti manžel je pri nej v izbe
Upokoj sa, Drahomíra!
Už tri roky som chirurgom a nemôžem si zvyknúť, že ľudia umierajú.
Upokoj sa, upokoj sa! Tieto povolania sú také. Za päť rokov som videla toľko úmrtí, ale aj zachránil som veľa životov povzdychol Andrej. Moja žena odišla, lebo si ma málo zarábala a skoro nikdy neprichádzam domov.
Ja som v tom rovnako povedala a pozerala ho do očí. Žijem s rodičmi, ako dospelá dieťa.
No tak, máme len 27, pred nami je celý život.
Nie, Tomáš, máme už 27.
Verunka Vladimírová, jej pulz klesá kričala vydesená sestra.
Prepáč! a Verunka rýchlo šla do intenzívky.
Andreja v noci nepustilo spať. Ráno prišla sestra a urobila mu masáž.
Žena, ktorú včera v noci operovali, žije? spýtal sa prekvapene. Áno, ale je v kritickom stave.
***
Tri týždne uplynuli. Rany na Andrejovom tele sa zahojili. S Drahomírou sa stretávali počas jej šiftov a čím viac ho to ťahalo k nej. No oddelenie núdzovej chirurgie nie je miesto na osobné rozhovory.
Počas jedného ranného obchodu doktor oznámil:
Dnes vám prepíšem, teda prepíšem vás z nemocnice. Hneď pôjdete do svojej polikliniky, kde rozhodnú, ako dlho ešte zostanete.
Môžem sa zbaliť!
Áno, pokojne. Prípravy už bežia.
Keď doktor odišiel, Andrej si oholil bradu. V zrkadle si všimol, že zostávajúce jazvy mu nesklamú tvár, skôr mu pridávajú mužnosť. Ostatné jazvy ho nečinne. Zbalil sa, vybehol do koridóru.
Čaká sa na mňa! prešiel si radostne hlavou.
Sestra mu podala prepustenie:
Dovidenia, Andrej! Už viac sem nechoď!
***
Mal jednopostupňový byt, ale išiel k rodičom. Mama ho čakala, nervizovala sa. Vzala si voľno.
Synku! vrhla sa k nemu do náručia.
Vďaka, mami! Ako vidíš, som zdravý a žijem.
Poď, uvarila som ti jedlo, schudol si!
Ach, ako som dlho chýbal po domácej strave!
Kým sa nezotavíš a nezháňáš, budeš bývať u nás. Tvoja izba je ešte prázdna kričala ako dieťa. Umývaj si ruky!
***
Do večera šiel do kaderníctva, potom do svojho bytu, vybral si nejaké oblečenie. Mama ho hneď upravila.
Večer prišiel otec z práce. Sadli si, ako kedysi, a hovorili až do noci.
Šiel spať do svojej izby, kde vyrastal, ale neusnul hneď:
Zajtra musím ísť do polikliniky, potom do práce, a večer
Na túto myšlienku si dopolácal a zaspal až po polnoci.
***
Druhý deň Andrej ráno išiel do polikliniky, poobede navštívil svoje oddelenie práve ho čakA tak sa Andrej a Drahomíra konečne stretli a spoločne začali budovať novú, šťastnú budúcnosť.
