Romi, máme dievča, 3500! nadšene ozvala sa Gáťa do telefónu.
Stál som pod oknami pôrodnice a mával som manželke, ktorá držala v náručí nový život.
Máme dcéru. Ja som otec! Gaťka, sľúbil si nám chlapca, nie?
V telefóne nastalo ticho, potom žena len potichu odpovedala:
Asi sme sa pomýlili
Otočil som sa a prešiel popri šťastných otcoch, čo kreslili srdce na chodník a púšťali farebné balóny do neba, popri zdobených autách a príbuzných, čo sa zhromažďovali okolo nich.
Vždy som si predstavoval syna nástupcu, dediča rodu. Keď Gáťa mala brucho, maľoval som si obrazy nášho spoločného života: my s ním hádžeme loptu na dvore, potom sme na jazere, vodíme mužské debaty a prinášame mame bohatý úlovok. Večer sa všetci zhromaždíme okolo stola, rozprávame, ako uplynul deň, a po mojom boku leží môj syn, moja hrdosť.
Gáťa dlho nebola tehotná. Chodili sme na vyšetrenia k jednému z najvýznamnejších lekárov v Bratislave, možno až k samotnému hviezdnemu vedcovi. Až po piatich rokoch sa manželka vrátila s radosťou v hlase.
Romko, ty počuješ?
Zadná strana linky zachytila známy hlas obrátil som sa, a tam stál môj univerzitný kamarát Pavol.
Koľko rokov, koľko zim, ako sa máš?
Práve som dorazil k matke, trochu som nachladnutý, potrebujem odpočinok. Otec už päť rokov nie je. A ty?
Práve som z pôrodnice, manželka porodila dcéru.
Gratulujem! A prečo nie si radšej?
Pavol sa usmial a pozrel sa okolo. Videl kaviareň pár krokov od nás a pozval ma dovnútra na rozhovor.
Takže chlapčeka si čakal? Všetci čakáme chlapcov, dedičov, je to bežné. Kedysi som, rovnako ako ty, plánoval, že sa stane otcom syna, a moja žena priniesla dcéru.
Ako sa majú tvoje? Prídeš s nimi?
Pavol skryl pohľad a zmlčal, potom ma pozrel s očami, v ktorých sa zdala stáť celá kozmická úzkosť a zúfalstvo.
Som sám, už nemám rodinu. Rom, neviem, či je vhodná táto chvíľa, máš radosť.
Čo sa stalo?
Havária nechcem si to pripomínať. Som sám už rok, rozmýšľam, že sa presťahujem k matke, nájdem si prácu, opravím byt.
Sedeli sme dlho, spomínali študentské roky, spoločných známych, rozprávali sme o budúcnosti. Dal som Pavlovi svoje číslo a povedal, že mi môže volať kedykoľvek, cez deň aj noc.
Nasledujúce ráno som s obrovským kyticou Gáťiných obľúbených pivoniek a zviazaním balóny vybehol k oknu pôrodnice.
Gáťa! zvolal som, keď som počul jej hlas cez telefón.
Odpusť mi, Rom! Som tak šťastná z našej dlhej očakávanej dcéry! Na koho podobá?
Na teba, Rom, ako odrazenú!
Naozaj? Včera som sa správal
Nemusíš sa ospravedlňovať, všetko chápem
Prekročila ma manželka:
Rom, dcéra je zdravá, pokojná, je stále a spí, a ešte v spánku sa usmieva. Čoskoro nás vyvedú, uvidíš to na vlastné oči.
P.S. Deti sme už nikdy nemali, pôrod bol ťažký a následky tak ovplyvnili Gáťino zdravie.
Dvadsať rokov uplynulo. Naša dcéra vyrástla na šikovnú a krásnu mladú ženu, milujeme ju a sme na ňu hrdí. Pavol sa stal krstným otcom.
Stále mu ďakujem za ten rozhovor, ktorý mi otvoril oči a najmä ma naučil vážiť si a milovať všetkých, ktorí sú teraz po mojom boku.
