**30.decembra Bratislava**
Nezúfaj, Slavko! Nech sa nenechá skľúčiť, Nový rok si prežil ako kráľ!
Priblížil som sa k hlavnej železničnej stanici, vystúpil som z nástupišťa, prešiel cez nástupné nábrežie a šiel k autobusovej zastávke. Mojej manželke som nepovedal, že dnes príde.
Moje rozpoloženie bolo podlžané mal som nepríjemný rozhovor s Ľubomírkou. Stále ma obviňovala, sťažovala sa, že som lhostejný a sebecký. Prečo lhostejný? No pred novým rokom som jej chcel popriať šťastie, ona však odložila telefón. Rozčúlila sa! Tri dni som sa snažil dopísať, ale slúchadlo zostalo nepohotové. Nakoniec som aj ja zhnil a prestal volať.
A ešte k tomu sa ani nepokúsila pogratulovať mojim rodičom a sestre, o čom by som ju teraz hneď z nášho prahu vyzval. Nie len ona má svoje chyby, aj ja ich nemám najlepšia obrana je útok, ako sa hovorí.
Zvedomel som sa a vošiel som do vstupného hallu môjho bytčeka v Košiciach v takmer bojovom nastavení.
Dom ma privítal tichom.
Hej! Kto tu žije? Ľubomíro, som doma! zakričal som, ale nikto neodpovedal.
Na kuchyňu som pohliadol tam ju nebolo, v ďalšej miestnosti prázdno, v tretej rovnako. Hneď som si všimol zmeny: pri stene už nebolo detské lôžko, zmizol komod a preč s ním plienkový stolík a kočík, čo nám darovali rodičia Ľubomírky. V skrini, kde zvyčajne viseli jej šaty, bolo prázdno.
Je zbláznila? pomyslel som.
Zavolal som si svokru, no nikto nezodrel. Telefonoval som potom na Katku, Ľubomírkinu kamarátku ticho. Nakoniec som sa dopohol k Mikulášovi, manželovi Kataríny.
Míško, čau! Daj mi Katkiný telefón, nečakám ju, požiadal som.
Katu a dieťa sú v ich dome na dedine, tam sme oslávili Nový rok. Signál je slabý, ozval sa Mikuláš.
Ja som včera prišiel, lebo som dnes mal smenu. A oni ešte odpočinúvajú, odpovedal.
Prečo potrebujem Katarínu? spýtal som sa.
Myslel som, že vie, kde je moja Ľubomíra. Prišiel som od rodičov, a ona nie je doma. Všetko, čo sme pre dieťa kúpili, tiež chýba, povedal som.
Takže tvoja manželka mala skoro stať sa matkou, a ty si odišiel na sviatky a ju ponechal doma? prekvapil sa Mikuláš.
Nechcela ísť. Dali jej termín 10. až 11. januára. Stihli by sme to zvládnuť, vysvetlil som.
Gratulujem, Šark, si úplne sám, zasmial sa priateľ.
Prečo? nechápal som.
Pretože už si pravdepodobne slobodný. Šialený! Zavolaj do nemocnice, je tam, radil Mikuláš.
**10.januára telefón od mamy**
Nerozumiem, Slavko, prečo máš na sviatok zostať doma? Ľubomíra nechce ísť, ty prichádzaš sám. Termín je o dva týždne, stačí sa vrátiť, povedala mama.
Väčšina rodiny sa zhromaždí: teta Viera s djakom Sergejom, Natália s Viktorom, Olga s Pavlom, a ja s otcom a Viki s Glebom. Vika rezervovala pre nás penzión v lese, štyri dni 30. dec. až 2. jan. V 31. dec. bude banket s hosťami, zaplatila som za teba. Zostaneš u nás do Vianoc, na 8. januára odídeš späť na termín.
Ľubomíra odmietla ísť:
Slavko, môžem byť kedykoľvek. Predstav si to všetci sa bavia, a ja náhle začnem. A ten penzión za mestom stihne záchranku doraziť?
Nie, nikam neodídem.
Mám pravdu, dodala mama. Ženy si berú chorobu za výzvu, a príchod dieťaťa za hrdinstvo. Všetko zvládli.
Pochopil som jej slová, ale predstava, že budem v novoročnej noci sám s manželkou pri skromnom stole, ma skľučila. Všetci ostatní budú v reštaurácii spievať a tancovať. Nakoniec som odjel sám.
**31.decembra penzión v Liptovskom Mikuláši**
Keď už takmer pol noc, po príchode nového roka, vyšel som z hlavnej sály do vstupnej haly, aby som zavolal manželke. Neozvala sa.
No dobre, urážam sa, ale aj tak som vinu, že som nebola s ostatnými, pomyslel som.
**1.jan telefon od mamy**
Tvoja Ľubomíra ani nevolala, nepozdial sa nám s otcom. Rozčúlila si ho, šepkala mama. Nechápe, čo je rodina.
Rozmýšľal som, že ona jedine sám zostane, a my sme všetci spolu.
Ďalší deň som dostal informáciu, že Ľubomíra skončila v nemocnici, lebo ju náhle chytila komplikácia. Rýchlo som zavolal do nemocnice.
Kolesová? Včera prepustila, ozvali sa v recepcii.
Ako je to možné? Už je tu dieťa?
15. januára o polnoci.
Kto ju vyzdvihol?
Mladý muž, v registri nevedieme.
Uvedomil som si, že len rodičia môžu vyzdvihnúť, tak som kúpil kyticu ruží a vyrazil.
Dvere otvoril svokor.
Dobrý deň, chcel by som hovoriť s Ľubomírkou, povedal som.
Prečo? spýtal sa otcov otec.
Som jej manžel, odpovedal som.
Ľubomíra, zakričal svokor, tu je nejaký chlap, hovorí, že je jej manžel. Chceš s ním hovoriť?
Nie, nech ide, ozvala sa Ľubomíra z hlbín bytu.
Otcom sa zamračil a zatvoril dvere.
Po chvíli som zadial na svokru, vysokú a hlasitú ženu, ktorá ma trochu zastrašila.
Čo si nepochopil? spýtala sa.
Nechajte ma vstúpiť, mám právo
Nevyčkal som strhla mi z rúk kyticu a hodiť ju do tváre.
Ako máš právo, advokát ti to vysvetlí! A viac nevolaj, môj vnuk spí, povedala a zatvorila dvere.
Išiel som domov, trhal si tvár ruže sú pekné, ale majú tŕne.
Načerpal som od mamy:
Neboj sa, Ľubomíra sa vráti s dieťaťom. Nenechaj sa zmiasť, neplácaj peniaze.
Večer som si uvaril knedle a šiel spať. Spal som pokojne, netušil, že to bude posledná noc v tejto izbe.
Ráno som sa vrátil z práce a na schodoch boli moje veci v krabiciach a čiernych vreciach.
Svokra mi otvorila dvere:
No tak, milý zať? Pamätáš si adriesu svojho internátu, alebo ti ju pripomeniem? Zbal si svoje strechy, čistička zajtra všetko vyhodí.
Musel som sa sťahovať do internátu. Rozvod sme získali u súdu. V internáte som sa topil v sieti úverov mzda odčítané výživné, plus 5000, čo zostalo na bývanie, skoro nič.
Buď úspornejší! Musíš si šetriť na vlastný byt, radil Mikuláš. Neboj sa, Slavko! Nezúfaj! Nový rok si však oslávil úžasne.
Ľubomíra tri roky bývala u rodičov, kde im pomáhali s malým Samom. Následne sa presťahovala späť, a po rekonštrukcii už viac nepamätali na mňa.
**Záver osobná reflexia**
Zistil som, že skutočná sila nespočíva v tom, koľko sa dokážeme vytrhnúť z ťažkostí, ale v tom, ako zachováme dôstojnosť a úctu k sebe a k tým, ktorí sú nám blízki. Niekedy je lepšie otvoriť dvere s úprimnosťou a nečakať, že nás niekto bude prechádzať.
Slavomír.
