Mami, koľko ešte ešte? Budem ťa celý život len otravovať? odpovie rozhorčená pätnásťročná Ľubomíra.
Nie celý život, len dovtedy, kým žije naša babka. Keď vyjde von, môžeme ju stratiť
A umrie za plotom a my budeme žiť so zvedavou výčitkou Mami, čo keby? opäť vyzve Ľubomíra.
Čo keby? pýta sa matka.
Nech odíde a stráca sa. Aj tak si hovorila, že ti leží na srdci s babou.
Ako to môžeš? Je to moja svokra, nie príbuzná, ale pre teba je to pravá stará mama.
Stará mama? zamračí Ľubomíra, ako vždy, keď sa rozčúli. Kde bola, keď nás syn opustil? Keď odmietla so mnou sedieť? So svojou pravou vnučkou? Nepodporila ťa, keď si sa snažila zahodiť každú prácu, aby si zarobila pár euro centov A ešte ťa obviňovala, že ti muž odišiel
Okamžite prestaň! vybuchne Anna. Zbyť by sme mali, keby som ti to povedala. Zhlboka vzdychne. Zle som ťa vychovávala, keď v tebe nie je žiadna súcitnosť k blížnemu, k rodine. Bojím sa, že keď zostarnem, budeš ku mne takisto. Čo s tým? Vždy si bola dobrou dievčinou. Nemohla si prejsť okolo opusteného mačiatka alebo šteniatka, vždy ich priniesla domov. Babka nie je šteniatko unaveno krúti hlavou. Je už aj tak potrestaná. Tvoj otec nielen nás, on ju aj opustil.
Mami, ideme do práce, meškám. Sľúbim, že zamkám dvere. Ľubomíra pozerá matku vinu.
Dobre, lebo nebudeme rozprávať zbytočnosti ale Anna sa nepohnie.
Mami, prepáč, ale pozerať sa na teba bolí. Koža a kosti. Máš už štyridsať a kráčaš ako stará babka, sotva nohy pohybuješ. Vždy unavená. Prečo sa tak pozeráš na mňa? Kto ti povie pravdu, ak nie nepravá dcéra? Ľubomíra zvyšuje hlas, ani si to nevšimne.
Ďakujem. Daj pozor, aby nepoužívala plynovú varnú dosku a neotvárala vodu v kúpeľni.
Tak hneď, hovorím, sme s ňou ako pripútaní. Žiadny život. Mami, poďme ju dať do domova pre seniorov. Budú ju tam neustále dohliadať. Ona nič nerozumie
Zase? preruší Anna Ľubomíru.
Všetkým bude lepšie, najmä jej, pokračuje Ľubomíra, bez ohľadu na rastúci hnev matky.
Nepočujem už tvoje slová. Neuvažím ju nikam poslať. Koľko jej zostáva? Nech zostane doma
Prežijeme to spolu. Ideme do práce. Ja nejdem nikam, dvere zamknem, sľubujem, opakuje Ľubomíra.
Prepáč, že som ťa napadla Všetci sa zabávajú, a ty sa staráš o babku.
Hovoria, ani si nevšimnú otvorené dvere do babkinho izby. Babka, samozrejme, všetko počuje, ale sotva rozumie a za okamih zabudne.
Anna odchádza do práce, a Ľubomíra vstupuje do svojej bývalej izby, kde teraz býva babka.
Ba, chceš niečo? spýta sa.
Babka len prázdne pozerá.
Poďme, dám ti cukrík, Ľubomíra pomôže babke vstúpiť a zavedie ju do kuchyne.
A kto si? babka zíza prázdnym pohľadom.
Pij čaj, povzdychne sa Ľubomíra a položí pred babku cukrík.
Babka miluje sladkosti. S Annou skryjú cukríky a dávajú len jeden k čaju. Ľubomíra sleduje, ako babka otvára žiarivý obal. Cez riedko šedivé vlasy prekrytú bledú pokožku hlavy. Ľubomíra odvracia pohľad.
Kedysi si babka farbila a česala vlasy, urovnávala ich do veľkej účesy. Jasnou rúžou farbila pery, kreslila obočie oblúkom. Ľubomíra si pamätá sladký pach jej parfému. Muži často pozorovali babku, kým nezačala strácať rozum.
Ľubomíra nevedí, čo cíti k babke ľútosť, súcit alebo neprajnosť? Krátky zvonček zvonia na dvere prerušuje jej premýšľanie.
Asi mama niečo zabudla, hovorí a ide otvoriť.
Na prahu stojí jej kamarát, štúrovanec Šimon. Anna nebola fanúšikom ich priateľstva, preto Šimon prichádza, keď nie je doma.
Ahoj. Prečo tak skoro? Mama práve odchádzala, šepká Ľubomíra.
Viem. Neriešila ma.
Mila! ozve sa z kuchyne babkin hlas.
Kto je Mila? pýta sa Šimon.
To je, čo mama ju volá, a čo považuje za svoju dcéru. Teraz ju odvediem do izby. Choď do kúpeľne a buď ticho. Dnes má prežívať osvietenie. Šimon je zatlačený smerom k dverám do kúpeľne.
Nie je tu nikto. Ľubomíra vstúpi do kuchyne a uvidí prázdny šálok a obal na stole.
Chcem čaj, hovorí babka.
Ale Ľubomíra pochopí márnosť svojich vysvetlení.
Babka rýchlo zabúda, čo sa práve stalo, ale dobre si pamätá vzdialenú minulosť. Často zamieňa veci, nepozná ich s Annou. Občas však má chvíle osvietenia, aj keď sú krátke a zriedkavé.
Ľubomíra nevedí, či babka len chce ďalší cukrík alebo naozaj zabudla, že práve pila čaj. Kto to rozlúšti? Ľubomíra povzdychne, znovu položí šálok s čajom a ďalší cukrík na stôl.
Babka dlho rozbaľuje obal neposednými prstami. Keď šálok vyprázdni, Ľubomíra ju vedie späť do izby a sadne na posteľ.
Teraz spi, povie a zatvorí dvere.
Z kúpeľne sa ukáže Šimon.
Môžem vyjsť?
Áno, choď do kuchyne. Ľubomíra sa pozrie, či sú dvere zatvorené, a pôjde za Štom.
Sedia pri kuchynskom stole, blížiac sa hlavami, a počúvajú hudbu v telefóne každému jeden slúchadlo v uchu. Ľubomíra zatvára oči, kýva hlavou do rytmu. Nezazrie, ako babka prešmykne do predsiene
Keď Ľubomíra vyjde do predsiene, aby odvedie Šimona, uvidí otvorené dvere. Rýchlo beží do izby, ale babka tam nie je.
Dvere nezamkla som. Odišla. Anna si pomyslí, že som to urobila úmyselne, kričí skoro plačúc.
Prečo si to myslí? spýta sa Šimon.
Nechápeš. Dnes som hovorila, že by bolo lepšie, keby zmizla. Anna si myslí, že som úmyselne dvere neuzavrela, len aby ju prekvapila.
Dobre, obleč sa, poídeme ju hľadať. Nemôže ísť ďaleko, hovorí Šimon.
Ľubomíra zamieri na vešiak babkin šatka je stále na svojom mieste. Aj topánky sú.
Odpátri sa v župane a plášti? zmätene sa pozerá na Šimona.
Možno je u susedov? Vystúpila na schody a nepoznala svoj byt Ja idem do dvora, ty choď po bytoch, povie Šimon a beží po schodoch dole.
Na poschodiach nikto neotvára. Ľubomíra už nepriechádza po susedoch, vypína na ulicu. Šimon behá po dvore, pozerá pod kríky, pod detskú šmykľavku
Nikde nie je. Poďme po susedských dvoroch. Ty choď doprava, ja doľava. Kto ju nájde prvý, volá druhého. Stretneme sa tu, rozkazuje Šimon a beží.
Ľubomíra beží až na autobusovú zastávku. Babky nikde. Koľko už uplynulo? Tridsať minút? Štyridsať? Kam môže ísť v župane a plášti?
Musíme zavolať políciu, hovorí.
Počkaj. Spomeň, kam najčastejšie chodila, kam mala rada ísť? pýta sa Šimon.
Ľubomíra premýšľa, nič si nepamätá. Popravila ramenami.
Dobre, rozšírime okruh hľadania. Ty bežíš smerom k škole, ja idem k domu, namiera do opačnej strany.
Ulice osvetľujú len niektoré lampy. Tmavé úseky prechádza rýchlo, má pocit, že sa niekde schováva za kríkmi. Keď sa blížia k škole, spomenie si na babkin príbeh: raz zabudla zošité v triede a vrátila sa po ňom, no ostražný strážny zamkol dvere. Babka skočila z okna prvého poschodia a sotva si nezlomila nohu.
Hoci babka nechodila na túto školu, pri prechode vždy rozprávala túto anekdotu. Šimon rozráta bránu v ograde nezamknutú. Škola má tvar písmena P. Obíde jedno krídlo a uvidí skupinu chlapcov. Smiali sa niečomu. Babka! pochopí Ľubomíra a beží k nim.
Babka stojí uprostred dvoru v šedo-modrom župane. Jeden chlapec podáva prázdny obal. Keď sa babka natiahne, mysliac si, že je to cukrík, chlapec odtrhne ruku a ostatní sa zasmú.
Niečo nechápe. Z akej psychiatrickej ústavy ušla? Chceš cukrík? podáva chlapec obal znova.
Odtrhnite sa od nej! kričí hlasno Ľubomíra.
Chlapci sa na ňu pozerajú.
Pozri, ďalší!
Kto si? Vnuk?
Vyšli ste s babkou z ústavy?
Vnuk, nic. Chceš cukrík? chlapec s obalom ide k Ľubomíre.
Ostatní nasledujú.
Ľubomíra ustúpi. Chlapci stoja ako múr, blokujú babku. Už sa nesmú, len arogantne pozerajú, cítiac jej strach a ich moc. Ľubomíra oparí chrbát o plotové prúty, brány zostávajú otvorené. Ako na povel, chlapci na ňu útočia.
Ľubomíra máchne rukami, snaží sa ich odvrátiť, ale sú traja. Jeden ju chytí za ruky, ostatní ju priskrúti k plotu nehybne. Hľadia, ktorý z nich bude prvý
Preč všetci od nej! kričí Šimon zblízka.
Dvoch chlapcov odsunú, ale tretí stále drží jej ruky. Boj medzi chlapcami a Šimonom sa rozbehne. Ľubomíra kopne chlapca, čo ju drží. On zavrčí a pustí ju. Na zemi uvidí kus dosky, zdvihne ho, beží k boju a chce udrieť jedného, ale zasiahne jej chrbát.
Chlapec sa vykrúti a vrhá sa na Ľubomíru. Beží k bráne ohrady.
Dievča, poďte sem. Zavolali sme políciu vidí muž a žena za plotom. Tuláci, úplne im život nevedie
Hovor o polii ich prinúti ujsť. Ľubomíra sa vracia k Šimónovi.
Pomôž mi potom, žiadna vďaka, bručí muž.
Dôležité, že sme v poriadku, hovorí žena.
Ľubomíra pomôže Šimonovi vstát, priblížia sa k vystrašenému babkovi. Babka sa trasie, myslí si, že sú to zase tuláci.
Ba, to som ja, Ľubomíra. Poďme domov. Objíma babku.
Kto si? Ja som Borja, čakal som. Práve má lekcie
Borja, už skončil školu. Choďme.
Všetko som počula, náhle hovorí babka.
Čo počula? pýta sa Ľubomíra, hneď chápe, o čo ide.
Možno babka skutočne rozumie viac, než si myslia?
Mária chce dať ma do domu pre seniorov. Neodovzdaj ma, zakričí babka.
Dobre, poďme, vonku je zima a ty máš len župan, ochorieš, pošlú ťa do nemocNakoniec sa všetci zhodli, že láska a starostlivosť sú najväčším liekom pre každého, a pustili sa do spoločnej večere pri sviečke.
