Dievčatko, koho hľadáš? pýtam sa.
Hľadám mamu, nevideli ste ju? na mňa pozorne pozerá šesťročná Môjka, s očami sklenenými od slz.
Zamyslím sa. V tomto dome som sa nasťahovala pred pár týždňami a tak, ako dobre viem, byt, ktorý stojí oproti, je celé roky prázdny.
Tam ale nikto býva, odpoviem dievčatku.
Môjka rozplače sa a sadne si na schodisku.
Teta, potrebujeme mamu! Len ona dokáže všetko zmeniť, o otca sa veľmi obáva.
Stojím v rozpacích, neviem, čo mám tomuto úžasnému stvoreniu ponúknuť. Nemám deti, takže neviem, z ktorej strany sa ku nej obrátiť objatie, čaj, ale nepoznaná teta pravdepodobne nevyjde von.
V tom mi zazvoní telefón. Hovorím Môjke, aby neodchádzala, a šliapem k dverám. Keď sa vraciam, už je zase na mieste.
Celý večer nevyjde mi z hlavy. Rozhodnem sa preto zavolať svojej spolubývajúcej, aby som sa dozvedela, kto býva na schodovom poschodí.
Už pár rokov tu nikto býva, hovorí Jana Kováčová, moja susedka, a prečo sa pýtaš?
Dnes sem prišla dievčatko a hľadala mamu povedala som.
Jana mlčí, akoby si niečo spomínala.
Myslím, že to je dcéra Katky. Katka už neprežíva. Zostal len manžel so svojím novorodencovým chlapčekom. V tom byte nevedeli zostať, odstúpili a od tej chvíle tu len blúdi. povzdechne sa.
Vieš, Jano, keby sa vrátila, vezmi ju domov, dodá žena a povedie ma na adresu.
Postupne sa príbeh vkrýva pod pracovným tempom prichádzam neskoro domov, odchádzam skoro ráno.
Jedného dňa, tesne pred Vianocami, opäť počujem tichý štukanie a šuchot. Vybehnem k dverám stojí tam Môjka, stále sivooká a plačúca.
Čo sa ti stalo? Kde je tvoj otec? spýtam sa.
Je doma, ja hľadám mamu, šepká.
Spomeniem si, že mám poznámku s adresou. Bežím hľadať ju a prosím Môjku, aby počkala u mňa. Vstúpi, rozhlási sa, posadí sa na kreslo v chodbe.
Keď nakoniec nájdem očakávaný lístok, už je naňj spiacou, chvostom stuhnutou. Nôžky jemne preložím na gauč v obývačke a znova vytočím číslo susedky.
Jano, prepáčte za rušenie, spomínala som vám dieťa, ktoré chodí k prázdnemu bytu oproti?
Áno, to je moja. Chcela som ho vziať domov, ale keď som hľadala adresu, dievčatko zasnulo. Obávam sa, že otec bude hľadať ozve sa.
Jano, bývam blízko, idem k vám, buďte na linke. hovorím a zavesím.
Zavriem slúchadlo a neúmyselne si spomeniem na Môjku. Upravím jej rozcuchané vlasy, pohladím ju po ramene.
Snívam o vlastných deťoch, ale osud mi ich nevedie. S manželom sme niekedy boli nerozluční a uvažovali sme o rodine. Počala som dúfať, potom som stratila bábätko. Stres v práci, neustále kontroly, málo oddychu
Keď som zistila, že čakám ďalšie dieťa, prepustila som sa z práce, no osud mi opäť vzal tehotenstvo skôr, než sa narodilo. A tak som nikdy nebola matkou.
Muž odišiel, viem, že v jeho novej rodine má dcéru, ale o ňom som už nepočula, odsierala som ho zo svojho života aj spoločne priateľov.
Žijem už viac ako sedem rokov sama v prenajatom byte.
Moje rozjímanie prerušuje zase tichý štuk. Otvorím dvere a nemôžem uveriť svojim očiam na prahu stojí môj bývalý manžel, Juro.
Juro? Ako si tu?
Prišiel som po dcéru počkaj, Smetanova 5, že?
Áno, presne tak. To je tá tvoja dcéra? Prejdi dovnútra, spí, ja idem do kuchyne a uvarím čaj. povedala som, prekvapená, že ma takýto návštevník prekvapil.
Nevadí, môžem jej pomôcť? Môžem ju zobudiť a zobrať späť domov.
Nech spí. Čo sa stalo? Prichádza sem často, štuká do dverí oproti.
Juro si unavené oči zakrýva a potom vypráva:
Pred pár rokmi som býval v tomto byte s Katkou. Dostala ho po dedovi. Po svadbe sme sa nasťahovali. Čoskoro sme boli šťastní, ja som bol v siedmom nebi.
Pamätám si, keď nastal termín a odvážal som svoju manželku do nemocnice. Plačala, bola v bezvedomí
Poprosila ma, aby som sa postaral o dieťa, ak sa jej niečo stane. Vtedy nastali komplikácie, manželku neprežili.
Prepáč, úprimne ľutujem, hladím Jurovi rameno. Slzy mu pretiekajú po tvári, akoby držal bolesť dlhé roky a teraz vypustil.
V tom počujeme štipľavé kroky malých nôh v obývačke.
Tato? zvolá Anka.
Juro sa vrhá k dcére, obopne ju a pevne pritlačí.
Anka, bojím sa, prečo si odišla bez povolenia?
Chcem len nájsť svoju mamu.
Nájdeme ju, len chvíľu počkajte, poďme domov.
Ďakujem ti, Irena, vezmi si môj kontakt, podá mi Juro vizitku. Volaj, keď Anka zase príde, poznáme túto ulicu.
Ako sa dozvedela o adrese? pýtam sa.
Ja som jej ukázal, povzdychne. Musel som vyzdvihnúť nejaké veci, a ona videla fotky na stenách a od tej chvíle sníva o stretnutí s matkou. Hovoril som, že Katka odišla, ale vráti sa.
Juro odchádza, a o pár dní mi volá. Opäť sa stretávame, chodíme spolu v trojici do parku, kaviarne, kina. Anka sa k mne pripútala a raz ma nazvala mamou.
Irena, raz povedal Juro, presťahuj sa k nám, stačí už tie prenajaté byty. Anka ťa často žiada.
A ty? spýtam sa.
Ja skloní hlavu, uchopí moje ruky. Veľmi som ťa chýbal. Odpusť mi všetko.
Od tej chvíle sme spolu, vychovávame naše malé šťastie Gábru. Každý deň ďakujem osudu za dar, ktorý nemá cenu byť milovanou manželkou a matkou.
A aj keď Gábra má aj vlastnú dcéru, stále jej dávam všetku nevyčerpateľnú materskú lásku a nežnosť.
