Zničili sme ju hneď, ako len prekročila prah nášho domu.
Vysoká, štíhla, so kučeravými vlasmi.
Mala obyčajný tričko, no ruce sa líšili od matkiných prsty boli kratšie a hrubšie, vždy ich skrývala v pevnom sevření. No nohy boli ešte tenšie než u mamy a chodidlá dlhšie.
Sedeli sme s bratom Matejom, bolo mu sedem, ja deväť, a hádzali sme na ňu ostré poznámky.
Dlho, dlho Ľubomíra ona je ako kilometrová cesta, nieako krátka! kričal som.
Otec si všimol náš neslušný tón a zakričal: Správajte sa slušne! Ako sa správajú ľudia, ktorí nevedia poctivo hovoriť?
A zostane tu s nami dlho? spýtal sa Matej naivne.
Navždy, odpovedal otec.
Počuli sme, že sa rozčiluje. Keby sa rozčúril, nebolo by nám dobre. Radšej sme ho neprovokovali.
O hodinu neskôr sa Ľubomíra chystala ísť domov. Obliekla si topánky a keď už bola pri dverách, Matej sa snažil podstrčiť jej nohu, aby spadla do schodiska.
Tatko sa zarazil: Čo sa stalo?
Skončila na inej topánke, povedala bez pohľadu na Mateja.
Všetko upratané. Ja to odložím! sľúbil otec.
Už sme pochopili, že ju miluje. Nemohli sme ju vyhnať z nášho života, nech sme sa snažili akokoľvek.
Jedného dňa, keď sme boli s ňou doma bez otca, náhle nám oznámila rovnomerným hlasom:
Vaša mama zomrela. Bohužiaľ sa to stáva. Teraz sedí na nebi a všetko sleduje. Myslím, že sa jej nepáči to, čo robíte. Rozumie, že to robíte pre zábavu. Chcete ju tak ochraňovať.
Zamysleli sme sa.
Matej, Zuzana, ste dobré deti! Prečo chcete tak chrániť spomienku na mamu? Dobré skutky robia človeka dobrým. Neviem, že ste stále takí ostrí ako ježci! povedala.
Postupne nám jej slová odrádzali od zlých činov.
Raz som jej pomohla vybrať potraviny z obchodu. Ľubomíra ma pochválila a pohrala si po chrbte.
Áno, prsty neboli matkiné, no bolo to príjemné.
Matej sa začal žiť.
Upravila aj šálky na police a pochválila nás. Večer potom otec s nadšením rozprával, akí sme pomocní. Bol šťastný.
Jej cudzie správanie nás dlho nepustilo k pokoju. Chceli sme ju nechať vo svojom srdci, ale nevedeli sme, ako.
Po roku sme zabudli, ako sme žili bez nej. Jedného dňa sme sa do nej zamilovali až do šialenstva, rovnako ako otec.
Matejovi v siedmom ročníku nešlo ľahko. Šikovaný chlapec Vojtech Hričák mu neustále robil problémy. Bol rovnakej výšky, len drzší.
Rodina Hričákov bola silná, Vojtech cítil ochranu otca, ktorý mu hovoril: Si muž, bij všetkých. Nečakaj, kým ťa porazia. Preto si vybral Mateja za ľahkú obeť.
Vojtech ho otvorene udrel. Každý, kto prešiel okolo, mu dal úder do ramena.
Získala som informácie od Mateja, keď som videla modriny na jeho ramenách. Veril, že muži nemôžu prenášať problémy na sestry, aj keď sú staršie.
Pod dverou stála Ľubomíra a počúvala náš rozhovor.
Matej ma prosil, aby som otca nerozprávala, inak sa to zhorší. Žiadal, aby som nešla zaútočiť na Vojtecha. Ja som chcela brániť brata. Nechceli sme otca zamiešať s otcom Hričáka, ktorý mohol skončiť v väzení.
Nasledujúci piatok bola čoskoro schoolá. Ľubomíra pod zámienkou nákupu nás zaviedla do školy a potajomky požiadala, aby som vymenila Vojtecha.
Ukázala som mu, a nech to vie, že je to horší!
Začala sa hodina slovenčiny. Ľubomíra vstúpila do triedy s upravenými vlasmi a manikúrou, požiadajúc učiteľku, aby vypustila Vojtecha z triedy, pretože má k nemu záležitosť.
Učiteľka súhlasila. Vojtech vyšiel pokojne, myslíac, že je nový organizátor. Ľubomíra ho chytla za päsť a povedala:
Čo chceš od môjho syna?
Od akého syna? spýtal sa zmätený.
Od Mateja Rybárika!! odpovedala.
Ni-nič vmyslel sa.
Ja chcem, aby si nič nerobil! Ak sa ešte dotkne môjho syna, alebo sa na neho pozrie nesprávne, ušetrím ti hlavu! kvílila.
Prosím, daj mi pokoj, vykríkla Vojtech.
Choď preč! Ak sa ešte pokúsiš niečo povedať, pošlem tvojho otca do väzenia za zneužívanie maloletého! povedala tvrdohlavo.
Vojtech rýchlo odišiel a už sa na Mateja nepozeral. Ospravedlnil sa ten istý deň, rýchlo a neúprimne, ale bol to krok vpred.
Nerozprávajte otcu, požiadala Ľubomíra, no my sme všetko povedali. Otec bol nadšený.
Niekedy nás vedela nasmerovať na správnu cestu. Vtedy som mala šesnásť rokov a požiadať sa do šialenstva lásky, kde hormóny zahmlievajú rozum.
Hanba mi bolo znieť, ale povedala som o tom: spojila som sa s nezamestnaným a večne opilým klaviristom, ktorý mi šepkal, že som jeho múzou, a ja som v jeho náručí roztopila ako sviečka. To bol môj prvý kontakt s mužom.
Moja mama ho navštívila a spýtala sa: Je niekedy triezvy a na čo sa budeme živiť?
Keď mal pevný životný plán, sľúbil, že rozvažuje našu budúcnú lásku ak on zabezpečí naše obživanie. Jedna dymová izba nebola dosť na vážne úmysly.
Klavirista bol o päť rokov mladší ako Ľubomíra a ja som bola o dvadsaťpäť rokov staršia. Ona s ním nehrávala žiadne ceremónie.
Nesmiem rozprávať odpovede klaviristu, ale hanbu pred mamou som nikdy nepocítila viac, hlavne keď povedala: Myslela som, že si múdra.
Tak skončila moja milostná príhoda nepríjemne a neslávne. Neuž neskončila v žalári, ani pre otca, ani pre klaviristu. Včas do toho zasiahla Ľubomíra.
Odvtedy uplynulo mnoho rokov. My s Matejom sme vybudovali rodiny, v ktorých vládnu hodnoty láska, úcta, súcit, a ak niekto zblúdi, pomôže mu ho opraviť. Všetko to naučila Ľubomíra.
Žiadna žena nedokáže pre nás viac, než ona. Otec je s ňou šťastný, starostlivo chránený a milovaný.
Raz v jej živote nastala rodinná tragédia, o ktorej sme s Matejom nič nevedeli, otec nás neinformoval.
Ľubomíra zamilovala nášho otca a opustila manžela. Mala predtým syna, ktorý zahynul v dôsledku manželovej chybnosti. Nedokázala mu odpustiť.
Veríme, že sme aspoň čiastočne zmiernili jej bolesť. Jej obrovský vplyv na naše výchovanie nikdy nebol podceňovaný.
Kolem nej vždy zhromažďuje celá naša rodina. Nevieme, čo najviac potešiť Ľubomíru, aké papuče dať na jej nohy. Ceníme si ju a chránime.
Pretože pravé mamy, aj keď čelia prekážkam a nespravodlivým úderom, nikdy nespadnú. A tak sa učíme, že láska a úcta k bližným prekonajú akékoľvek prekážky.
