Vieš, Viera, aby som vyzerala takto v zlatých šperkoch a chodila po dedine, vstávam každé ráno o piatej, dobyjem kravy, nakŕmim telá a rozdelím krmivo, potom sa vyberám do práce v poľnohospodárskej družine. Nie je čo závistiť, keby si poznala, aký je život na vidieku, nešla by si s tým rovnakým názorom.
Ach, Anička! Krásavica! A nehovoríš, že žiješ na dedine. Pozeraj sa, všetko v zlati! Náhrdelník, prstene, dokonca aj zlatý náramok spomínam si na naše detské hry, keď sme si neustále brebetali. No, Anička, výborne, a hovorili, že na dedine žijeť je ťažké. Keď ťa však vidím, každý z mesta by hneď odišiel za takým životom. To je to pravé bývať na dedine, vyzerať elegatne a žiariť zlatom!
Vieš, Viera, aby som takto vyzerala a nosila zlaté šperky, každé ráno vstávam o piatej, dobyjem kravy, nakŕmim telá a rozdelím krmivo, potom sa vyberám do hlavnej práce. Nie je čo závistiť. Keby si poznala, čo je život na vidieku, neľutovala by si.
Anička, ja neviem, čo je to dedina! Na rozdiel od teba som od detstva poznala kravy aj svine, a keď si sa stala dedinskou babkou, pre mňa to zostáva záhadou. Mysleli sme si, že po škole sa už nikdy nevrátiš domov.
Ach, nechajme minulosť za sebou. Ako mladí sme boli idealisti a mysleli sme, že všetko pôjde podľa plánu, ale život má svoje smerovanie.
Anka mala tvrdú povahu, bola tvrdohlavá čo povedala, to splnila. Už od detstva tvrdila, že dedinu so záhradami, zemiakmi, kravami a telatami nepotrebuje, lebo je krásna a múdra a všetky tie kravy by jej nikdy v živote nebudú užitočné.
Mami, do vašej dediny sa nikdy nevrátim. Po škole pôjdem do mesta, nájdem bohatého snúbenca, vezmem si ho a zostanem v meste. Nemám žiadnu chuť na dedinu!
Dobre, Anka, ak tak chceš, ale kto vie, kam nás život zavedie. Dedina nie je horšia než mesto, aj tam ľudia žijú. Keby si šla po kravy, dcéra, uľahčila by si mi prácu a ja ti pripravím večeru.
To je vtip! Predstav si ma chodiť po kravy! Celá dedina by sa mi posmiala. Mami, vaše kravy, poďte mi ich prijať. Ja neodídem a ani nebudem s takou otázkou k tebe prichádzať.
Iné deti kravy zbierajú a rodičom pomáhajú. Čím si lepšia ako ostatné, dcéra?
Mami, prečo by som sa pozerala na ostatných? Mám vlastný rozum.
Mária, Ankinoja matka, len povzdychla a ticho išla pozdravovať svoje kravy na lúke, keď dcéra si naniesla kilogramy kozmetiky na tvár, aby sa vykúzľila na dedinskú diskotéku.
Priateľky Anky žiarlivo pozerali na miestnu kráľovnú, ktorá sa nikdy nezaoberala domácou prácou, ani neumývala riad, a určite nechodila do stodoly. Anka ani nevedela, odkiaľ má brať kravy. Bolo jasné bola to neskorá dieťa, nečakaná, neplánovaná. Staršia dcéra bola už vydatá a mala vnúčatá, a teraz Mária zistila, že je tehotná. Dve deti sa narodili takmer súčasne s rozdielom dvoch mesiacov. Ako by sa nemohli rozmaznávať?
Čas plynul, deti rástli, rodičia starli. Anka ukončila základnú školu, za sebou mala priemerné známky, hlavne trojky, ale ambície mala. Rozhodla sa študovať učiteľstvo. Práca na škole nebola zaprášená, bola čerstvá a rešpektovaná.
Mária znovu povzdychla, predala s manželom pár býkov a zaplatila dcére rok štúdia. Nikto na začiatku nechápal, čo Anka robí. Posledný rok na kolegiu navštevovala domov častejšie. Chcela viac štúdia, ale vždy sa vracala domov. Pred zrkadlom sa upravovala, pozerala do okna, akoby čakala niekoho, no v krčme bola sama.
Stala sa štíhla a pekná. V jeden víkend privítali svokru a svokra, povedali: Máme tovar, my máme kupca. Rodičia nechápali, aké to vtipy. Anka sa bez otáčania nesla k chlapcovi, ktorý bol štyri roky starší, pochádzal z rovnakého dedinského prostredia, po škole zostal v meste, stretli sa a láska vzplanula.
Uzavrela svadbu, skončila kolegium ešte ako vydatá a ťažiaca. Špekulovalo sa, že znova dostala zľavy kvôli svojmu postaveniu, nie pre akademické schopnosti. Kúpili si malý byt v meste a tam začali žiť. Rodičia im posielali balíky s potravinami, aby sa mladí mohli uživiť. Anka bola na materskej dovolenke, Vlastimil, jej manžel, pracoval za dvoch. Dočkala sa dcérka krásna ako matka. Na dvoch nevyčerpala platy, ale na troch určite. Vlastimil sa rozčúlený vyhlásil:
Robíme, čo chceš, ale ja nechcem počuť ďalšie výhovorky. Už ma nebaví žiť tak, polovičným platom dať nájomníkom. Poďme späť do dediny, kým Lucia nepokročí, a to je koniec.
Zbalili si všetko a presťahovali sa do dediny. Rodičia Vlastimina kúpili nový dom, starý zostal prázdny. Tam sa mladí nastanú. Vlastimil našiel prácu na farme, bol cenným mechanikom, diplomovaný. Plat bol o niečo nižší, ale žiadny nájom všetko na mieste. Anka najprv odmietala, prečo ma sem priniesol, potom sa utíšila. Mama i svokra pomáhali s dieťaťom a potravinami, ako predtým. Život sa stal pohádkou.
Čoskoro však pohádka skončila. Svokra i Mária sa začali sťažovať, že Anka celé dni sedí pred zrkadlom, zatiaľ čo oni kopať na záhony. Poďme striedať sa s vnúčatám, povedali. Anka však radšej pracovala na záhrade. Vlastimil ju pozrel a ona pochopila, že musí kopnúť mrkvu. Celé leto vyčistila záhon, nič nezostalo. Nasledujúce leto plánovala sadiť ďalšie plodiny, lebo nechcela celý rok len kopáť.
Vlastimil sa rozhodol chovať býky. Ziskovo, farmu, seno a krmivo všetko sa hodí. Rodičia Anky sa presťahovali do okresného centra a mladým darovali kravu. Spočiatku bolo Anke ťažké vstávať tak skoro, ale neskôr si zvykla.
Po štyroch rokoch sa uvoľnila voľná pracovná pozícia v materskej škole, keď staršia učiteľka odišla do dôchodku. Poľnohospodárstvo sa rozbehlo, a život sa ustálil.
Ani Anka si nevedela všimnúť, že sny o mestskom živote ustúpili do pozadia. Ako by mala snívať, keď od rannej do neskorých večerov je plná povinností?
Svokra už bola v okresnom centre, dcéra chodí do školy, a ona, Anka, zostala na dedine. Dosiahla vedúcu pozíciu v materskej škole. Vlastimil povedal: Možno by sme mali vrátiť sa bližšie k civilizácii?
Čo? Vlastimil, čo sa ti nepáči? Máme dom, záhony, hospodárstvo. Peniaze stačia. A do mesta jazdíme často. Nie, nechcem odísť, tu sa mi páči. A ak odídem, kto sa postará o školu? Nemám žiadny problém Lucia čoskoro skončí školu, potom uvidíme, ale zatiaľ nechcem nikam ísť.
Dvadsať rokov prebehlo ako jeden deň. Stretnuli sme sa s rovesníkmi po ukončení školy. Anka videla veľa starých spolužiakov, niektorí už žili v mestách, iní ostali na dedine. Najstaršia kamarátka, Katka, celú svoj život na dedine pracovala, rodičia farmu. Študovala len tak, po škole sa nezúčastnila na vyššom vzdelávaní, tak sa vrátila na farmu. Dnes je šťastná, v meste pracuje ako kuchárka, zasniva sa, aká je teraz.
A Tatiana? V poslednom ročníku sa vydala za Michaela, bývalého spolužiaka, teraz býva v meste, má byt a auto, manžel je podnikateľ, a ona už nepracuje, hoci od detstva nevyšla zo záhrady.
Rozprávali sme sa dlho, vymenili sme si telefónne čísla, čudovali sme sa osudu a rozlúčili sa. Anka s Vlastimila prišli domov, zamyslení a vážni.
Odpusť mi, Anka, že som ťa vtedy z mesta vybral, vedel som, že nesnášaš dedinu. Žila by si teraz v meste, jazdila by si autom.
Není to pravda, Vlastimil! Aj ja jazdím autom, a nežijeme horšie než ostatní. Mesto má svoje výhody, ale aj dedina. Mám rada dedinu, unavuje ma mesto. Keď som bola malé, nepracovala som doma, rodičia ma rozmaznávali. Myslela som, že je to hanba, aby som sa starala o domácnosť. Ak by si ma neodložil do dediny, možno by sme stále žili v nájomnom byte alebo platili hypotéku. Pamätáš, aká som bola bála som sa umývať taniere. V dedine, doma a s tebou som pochopila, že sa treba pracovať všade. Nie sme ďaleko od mesta, vždy môžeme ísť späť. Práca, dom, čo ešte potrebujem pre šťastie?
Áno, Anka. Kedy si nakoniec zamilovala dedinu?
Vždy som ju milovala, len som to nevedela. Nikdy nepovedz nikdy. Pamätáš, ako som kričala, že v dedine nežijem? A teraz?
Zanechajte svoje reakcie a komentáre!
Priatelia, ak chcete čítať viac našich príbehov píšte komentáre a nezabudnite na lajky. To nás motivuje písať ďalej!
