Mladá Zuzka, štyriročná dievčina, pozorovala nováčika, ktorý sa nedávno objavil na ich dvore. Bol to šedivý dôchodcom, sediaci na drevenej lavičke. V ruke mal drevenú palicu, na ktorú sa opieral, akoby to bol čarodejník z rozprávky.
Zuzka sa spýtala:
Dedo, ste čarodejník?
Keď dostala zápornú odpoveď, trošku sa znepokojila.
Tak prečo máte tú palicu? spýtala sa znova.
Potrebujem ju na chôdzu, aby som sa ľahšie pohyboval doplnil Ján Kováč, a predstavil sa dieťaťu.
Znamená to, že ste veľmi starý? zvedavo sa pýtala Zuzka.
Podľa tvojich kritérií áno, podľa mojich ešte nie. Mám bolesť v nohe, predtým som si ju zlomil a nešťastne spadol. Preto teraz používam paličku.
Zrazu vyšla stará mama Zuzky, Viera Šišková, a chytila ju za ruku, aby ju zobrala do parku. Viera pozdravila nového suseda, usmial sa a zdalo sa, že si nájde priateľa v Zuzkinej spoločnosti. Dieťa, očakávajúc babičku, často vychádzalo na dvor skôr a prinášalo svojmu staršiemu kamarátovi novinky: o počasí, o tom, čo babička pripravila na obed, a o tom, čo jej kamarátka chorovala minulý týždeň
Ján Kováč vždy ponúkol Zuzke malú čokoládovú bonbónku. Každýkrát dievča vďačne odtrhlo presne polovicu, druhú starostlivo zabaličkovalo do fólie a schovalo do vrecka svojej bundy.
Prečo si nejedla celú? Nie je ti to dobrá? spýtal sa Ján.
Je výborná. Ale chcel by som ju dať aj babičke odpovedala Zuzka.
Dôchodca bol dojatý a nabudúce priniesol dve bonbóny. Zuzka však opäť odtrhla len polovicu a schovala ich.
A kam ich teraz schovávaš? spýtal sa Ján, prekvapený úspornosťou dieťaťa.
Teraz ich môžem dať aj mame a otcovi. Aj keby si ich kúpili sami, radi ich potešíme vysvetlila Zuzka svoje plány.
Už rozumiem. Vaša rodina je zjavne veľmi úzka poznamenal sused. Máš veľké srdiečko.
A aj moja babička má. Pretože všetkých veľmi miluje začala rozprávať Zuzka, ale babička už vyšla z vstupnej haly a podala ruke vnúčatku.
Aha, Ján Kováč, ďakujeme za pochúťky, ale ani mne, ani Zuzke by sa nemalo jesť sladké. Odpustite
Čo teda mám robiť? Som v ťažkej situácii Čo vám môžem ponúknuť? spýtal sa.
V domácnosti máme všetko ďakujem, nič nie je potrebné, usmiala sa Viera.
Nie, takto to nemôžem nechať. Veľmi by som vás potešil. Okrem toho si budujem dobré susedské vzťahy a nehanbím sa to priznať usmial sa Ján.
Potom prejdeme na orechy. Budeme ich jesť len doma, čistými rukami. Súhlasíte? babička sa obracala k susedovi aj k vnúčatku.
Zuzka i Ján prikývli a nabudúce Viera našla v Zuzkinom vrecku niekoľko vlašských alebo lieskových orechov.
Ach, moja škrečica, nosí orechy. Vieš, že je to dnes drahé potešenie, a starcovi sú potrebné lieky, vidíš, že je kulhavý?
On vôbec nie je starý a ani kulhavý. Noha sa mu už uzdravuje, ozvala sa Zuzka na jeho obranu, a na zimu chce zase ísť na lyže.
Na lyže? pochybovala sa Viera, tak to je pekné.
A kúpite mi lyže, prosím? požiadala Zuzka, aby sme spolu s Jánom Kováčom jazdili. Sľúbil ma naučiť
Viera kráčajúc v parku so Zuzkou zrazu uvidela suseda, ktorý už kráčal po aleji bez paličky.
Dedo, idem s tebou! Zuzka ho dobehla a šla vedľa neho energickým krokom.
Počkaj na mňa, zhýskala za vnúčatkom Viera.
Tak sa začali prechádzať traja, a čoskoro Viera objavila, akú radosť táto chôdza prináša. Pre dieťa to bola hra: bežala, tancovala na ceste, šplhala na lavičku, stretávala babičku so susedom a potom opäť kráčala popri nich, rozkazujúc:
Jeden, dva, tri, štyri! Pevnejší krok, pozeraj dopredu!
Po prechádzke si babička a sused sadli na lavičku, zatiaľ čo Zuzka hrala s kamarátkami a vždy dostala od Jána niekoľko orechov pred odchodom.
Rozmaznávate ju, hanbila sa Viera, nechajme tú tradíciu až na sviatky, prosím.
Ján Kováč začal Vieri rozprávať, že pred piatimi rokmi stratila manželku a až teraz sa rozhodol predať svoje trojizbové byty, aby získal jednoizbové, kde by býval, a dvojizbové pre rodinu svojho syna.
Mám to rád. Aj keď nie som veľký spoločenec, priateľov potrebujem, hlavne pri susedských veciach.
O dva dni neskôr zaklopali na dvere Jána. Pred nimi stáli Zuzka a Viera so plechom koláčov.
Chceme vás pohostiť, pozdravila ich Viera.
Máte čajnik? spýtala sa Zuzka.
Samozrejme, poďte dnu! Ján otvoril dvere.
Pri čaji sa všetci cítili útulne a teplo. Zuzka zvedavo prezerala Jánovu domácu knižnicu a zbierku obrazov, zatiaľ čo Viera sledovala, ako s trpezlivosťou sused vysvetľuje každé dielo.
Moje vnúčatá sú už ďaleko a už študenti. Chýbam ich, doplnil Ján, a tvoja babička ešte stále mladá!
Poškrtnul dieťa a podal jej ceruzku a papier.
Iba dva roky som na dôchodku, a nuda ma nepozná, povedala Viera očami na vnúčatko, okrem toho dcéra očakáva druhé dieťa. Máme šťastie, že bývame v susedných domoch, takže sme si našli spoločnú cestu. Považujme sa za jedného.
Celé leto susedia spoločne trávili čas, a na zimu babička, ako sľúbila, kúpila Zuzke lyže. Trojica začala trénovať na zimnom parkovom svahu, ktorý bol vždy upravený pre lyžiarov.
Ján a Viera sa stali tak dobrými priateľmi, že chodili výlučne spolu. Zuzka, ktorá nechodila do škôlky, často zostávala u babičky, takže sa stretávali denne. Jedného dňa Ján odcestoval na návštevu k rodine v hlavnom meste, Bratislave.
Zuzka ho veľmi chýbala a neustále sa pýtala babičky, kedy sa vráti.
Odjel na dlhšiu dobu. Povedal, že zostane mesiac, lebo si vzal voľno. My zatiaľ staráme jeho byt, pretože sme priatelia, vysvetlila Viera. Viera si tiež zvykla na pozorného suseda, tešila sa na jeho návštevy, úsmev a dobrú náladu. Ján pomáhal, kde mohol: opravil zásuvku, vymenil žiarovku v lustre.
Po týždni už Vieri a Zuzke chýbal ich priateľ. Pozerali na prázdnu lavičku, kde ich obvykle čakal.
Ôsmy deň Viera vyšla z domu, rýchlo k Zuzke, a uvidela Jána na svojom obvyklom mieste.
Zdravím ťa, drahý sused prekvapila sa Viera, nečakali sme ťa tak skoro! Povedal si, že zostane dlhšie?
Áno, ale hluk hlavného mesta ma už unavil. Všetci sú zaneprázdnení, a ja som nemohol čakať, kým sa vrátia. Prišiel som, pretože som vám chýbal, akoby ste sa stali rodinou
Dedo, čo si svojim vnúčatám daroval? Bonbóny? spýtala sa Zuzka.
Dospelí sa zasmiali.
Nie, milá bonbóny im tiež neprospievajú. Sú už dospelí, tak som im dal peniaze, aby si mohli študovať a rozvíjať rozum priznal Ján, lepšie im to pomôže.
Som rada, že si sa rýchlo vrátil, akoby tvoja duša zostala tu. Všetci sme doma usmiala sa Viera.
Zuzka objala Jána a rozplakala ho.
Dnes máme veľa palaciniek s rôznymi náplňami. To nie je horšie ako koláče. Sú jemné a neškvrnené. Poďme piť čaj a porozprávať sa o Bratislave, pozvala Viera.
Ah, Bratislava? Krásne hlavné mesto odpovedal, priniesol som vám aj darčeky, ktoré ste nečakali Zobrali Viera a Zuzka za ruky a vrátili sa domov, keď prvý jarnej dážď spomalil slnko. Otepľovanie bolo nečakané a skôr.
Prečo je dnes tak teplo? spýtal sa Ján a pozeral na Viera.
Pretože jari sa blíži! odpovedala dievčatko, čoskoro bude Deň žien, babička pripraví hostinu a pozve hostí. A teba, deda, tiež.
Ach, ako vás milujem, drahé susedky povedal Ján, stúpajúc po schodoch.
Po palaciniek dostali suveníry: Zuzke pravá farebná drevená maľovaná matriška, a Vieri strieborná brož. Trojica opäť vyšla von a šla po svojom vytlačenom trase v parku, akoby starý ded prehovoril. Sneh sa zmenil na šedý, nasýtil sa vodou ako špongia a chodníky sa odhalili. Zuzka skákala po sušiacich dlaždiciach a radovala sa z teplého vzduchu:
Babička, dedko, dopadajte ma! Jeden, dva, tri, štyri! Pevnejší krok, pozeraj dopredu!
