Božena stuhla. Srdce jej poskočilo. Kráčala ďalej a zistila, že najväčšie hlavy kapusty zmizli. Prakticky polovica úrody kapusty sa stratila
Anna Kováčová sa rozžiarila pri svojom kupcovi. Niečo viac než nákup bola to jej dlhá senpožiadavka: po odchode do dôchodku si zakúpiť domček na vidieku.
Na túto udalosť sa žena pripravila dôkladne. Vybrala si malebnú dedinku neďaleko Bratislavy, s pár obyvateľmi, kde vládne ticho, pokoj a blízkosť prírody. Chcela mať svoj vlastný sad a malý záhradný kút pre dušu.
Všetko došlo na jedny, keď v dedine našla starý, ale pevný dom s rozkvetlým sadom. Stál na okraji na jednej strane hraničiaci so susedmi, za ním pole a za poľom les. Výhľad bol taký rozsiahly, že sa dýchalo, akoby sa z neho rozišli šúľavice.
Práve po tejto mäkkej ceste Božena večermi kráčala do lesa. Slnko zapadalo za vrcholové smreky a borovice, a západy boli v týchto prechádzkach obzvlášť pôsobivé.
Skoro na jar, keď sa zem ešte len roztopila, Božena sama podošla k mierne naklonenému plotu zo sieťovky a dosiek a opravila ho.
Plot by som ti mala dať nový, Božena, poradila susedka Antonína, rovnako stará ako ona.
Nechaj ho zatiaľ stáť, a keď skutočne spadne, vymením ho za robustnejší, odpovedala Božena, rozbíjajúc sekerou napadnutý kovový stĺpik, ktorý spadol.
Antonína sa usmiala.
Si pravá slovenská hospodárka! Z teba bude úžitok. Škoda len, že tu v dedine chýbajú muži dodala Tonka, keďže v dedine zostali len starci, niektorí odíšli s rodinami, iní starnú alebo odchádzajú do neba. Aj ja som vdova už desať rokov.
Mám podobný osud. Nie som vdova, ale rozvedená. Keď sme s manželom pochopili, že posledné roky sme sa len trápili zodpovednosťou za našu dcéru, rozdelili sme sa. Keď ich vychovali, vyštudovali a vydali, už nám bolo spoločne ťažko žiť povedala Antonína.
Takže sme sa neboli navzájom trápiť v tom je aj výhoda, zhrnula susedka. Ale plot by som v jeseni postavila pevnejší.
Celú jar a leto Božena strávila v záhrade a v lese.
Nikdy som nebola tak často vonku ako teraz. Prakticky žijem na čerstvom vzduchu. Dýcham čerstvý vzduch, a aký! ukazovala na jalovce pred domom a na borovicový les, kde sme vždy nachádzali huby, hlavne maslovky. Čučoriedky a jahody v lete boli preplnené.
Je dobré, keď ľudia sú spokojní s presťahovaním, radovala sa Antonína, a mne je to tak bežné.
Ženy sa spriatelili. Prišla jeseň. Na záhonoch u Boženy rástli veľké hlavy kapusty, zemiaky už začali pýchať a úroda bola výborná.
Božena začala vykopať a podujala sa na jedlo, no nedokázala nasýtiť sa šťavnatou zeleninou.
Tonko, nepýtaj ma, idem do mesta na pár dní, oznámila susede, naša stará triedna kamarátka Zuzana oslavuje narodeniny, a my sa stretneme ako vždy, v ten čas. Vrátim sa, a potom si zozbieram svoj úrodok
Antonína jej mávla rukou a prikývla.
Večerné stretnutie prebehlo skvele. Božena chválila svoju dedinu, ukazovala fotky domu a rozprávala o bohatom úrade.
Táto pôda si oddýchla, povedala svojmu známemu Valériovi, dva roky sme tam nič nesisadili, ale budúci rok kúpim traktorík a začnem hnojovať svoje záhony.
Nestrihni sa, buď opatrná, radil Valér, príď, keď budeš potrebovať pomoc, nehanbi sa.
Zatiaľ sa spolieham na vlastné sily, ale ďakujem za ponuku, usmiala sa Božena.
Keď boli spolu v starých ročníkoch, medzi Boženou a Valérom prekvapila ich jemná sympátia, no štúdia ich odštiepli každý išiel do iného mesta, na iný inštitút. Život ich rozdelil, rovnako ako ostatných spolužiakov.
Teraz sa každoročne stretávali pri Zuzaninej narodeninovej oslave. Valér bol vdovcom, no nechtěl znovu zakladať rodinu, rovnako ako Božena, a neukrývali to pred nikým.
Ich sloboda a nezávislosť bola pre nich príťažlivá nikto nikoho nepovinný, a mohol sa rozprávať tak, ako starí priatelia.
Jednej večere Valér odprevadil Boženu domov a takmer do druhej noci rozprávali v kuchyni.
Koľko je už hodín? spýtala sa Božena, pozerajúc na hodiny. Máš už dávno ísť domov.
Možno by som si tu našiel miesto? navrhol Valér.
Nie, nie. Ráno idem do dediny, vezmi si taxík a choď domov bude to pre nás lepšie.
Božena odprevodila priateľa a ihneď šla spať, premýšľajúc o zajtrajšom dňu s jeho starostlivosťou, stretnutí s Tonkou, ktorej pripravila koláč a obľúbený marcipán.
Do dediny Božena prišla prvým autobusom. Kráčala po rosnej tráve a dýchala známym vzduchom pri speve sliepok.
Vstúpila do domu, vypila čaj, prezobila sa do pracovného oblečenia, aby prešla sadom a zistila, čím začne svoj pracovný deň, a vyšla na dvor.
V dedine bolo ticho, obyvatelia len vychádzali na dvory, a Božena čakala, kedy sa blíži deväť hodín, aby šla na čaj k Antoníne.
Vošla do sadu a hneď si všimla roztlačené hľuzovanie zemiakov odpadky po hľuzke ležali všade. Niekoho sa podarilo vytiahnuť zemiaky, a zo zberaných najväčších
Božena stuhla. Srdce jej poskočilo. Kráčala ďalej a zistila, že najväčšie hlavy kapusty tiež zmizli. Prakticky polovica úrody kapusty chýbala
Zvolala a hneď si všimla zlomený plot. Ten slabý stĺpik, ktorý tak usilovne zapichovala na jar, ležal na zemi. Stopy veľkých topánok ostali v blate
Božena vbiegla k Tonke. Zaklopala na okno a susedka takmer okamžite vybehla:
Čo sa stalo, Božena?
Prepadli ma, Tonka, poď, poďme sa pozrieť Čo teraz robiť? po Božene tiekli slzy.
Antonína rýchlo vybehla v kabáte.
To je svinstvo, zamumlala, a hneď pochopili, že ťa nemajú. Všetko preto, že dom je na kraji, psa nemáš a si sama
Ženy prehliadli miesto činu. Videli, že zlodeji prišli na bicykloch, ticho preklzli za plot, prelomili sieť a vplížili sa do záhonu, berúc, čo sa im zachytilo v rukách. Menšie zemiaky len vyhodili, veľké hlavy kapusty zabalili do tašiek a odvalili na bicykloch.
Nemala som toľko, ale
Presne tak, prikývla Antonína, a na zeleninu nie je napísané, koho je. Nemôžeš dokázať, že niekto ukradol. Všetky záhony sú podobné. A ja mám podozrenie, kto a odkiaľ prišiel nedávno prepustili niekoľko pijavcov, čo sa nepracujú Ale to je len hádanie.
Čo robiť? sadla Božena na verandu. Bola som šťastná, ako blázna v ružových okuliaroch. Všetci mi prišli zdania dobrí a pozitívni.
To nie sú naši, Božena. V našich dedinkách takí ľudia nežijú. V okolitých dedinkách sú chudobní, čo nemajú čo jesť, a musia piť Boh všetko vidí. Neplač. Ja idem po Jána Jánoviča, on opraví plot. Potom si vymyslíme, čo ďalej, povedala Tonka.
Ján Jánovič, sedemdesiatročný muž, opravil plot do obedovej prestávky, postavil nový pevný drevený stĺpik a zatvoril medzeru starými doskami, ktoré ešte držali.
Tu, pani, prijmite prácu a nebuďte smutná. V dedinách sa také veci stávajú často. Nezanechávajte dom bez dozoru. To je jedna, vážnym hlasom varoval Ján.
A čo druhá? spýtala sa Božena bez nadhľadu.
Zámok na vchodové dvere musíme vymeniť za moderný zámok. Hneď z vonka je jasné, že majiteľ nie je doma, odpovedal Ján.
Potrebujeme aj psa na dvor, doplnila Antonína. Malého, ale hlasitého, aby okamžite ozval. Na okraji žiť bez psa nie je možné.
To je tri, potvrdila Božena, prikrčujúc si prsty.
Nový pevný plot štyri! pripomenula Antonína.
A silného muža pre teba doplnil Ján päť.
Všetci sa zasmiali. Božena otrhla slzy.
Viac ma mrzí nekapA tak sa v dedine vrátil pokoj a Božena s Valérom žili šťastne až do konca svojich dní.
