**Drahý denník,**
Prečo by mala moja mama potrebovať dve izby? Už má päťdesiat päť rokov. Hostí si sotva prisťahuje, a s tými sestrami, čo sú jej sestry, si môže pokojne posedieť pri čaji v kuchyni. Úprimne povedané, jednopokojové bytu pre mamu stačí za oči a uši.
Moja mama, **Ladislava Kováčová**, už vedela, prečo k nej prišli syn a dcéra. Táto téma sa mihla v Mikulášových slovách ešte pred týždňom, keď sme sa celá rodina zišli, aby sme oslávili narodeniny **Zuzky**, mojej vnúčky.
Mikuláš a **Zora** práve vstúpili a ešte nestihli začať rozhovor, keď zaklopali dvere. Pozrela sa susedka.
Ach, **Ladi**, príliš neskoro som. Máš hostí povedala staršia žena s hanblivým úsmevom.
To sú vlastne, **Nina**, odpovedala Ladislava. Čo sa ti stalo?
Moja šijacia mašina zase zamrzla zamotal sa šijací nite, preto nemôžem vytiahnuť cievku. Rýchlo sa ešte oboznámim, prepáč povedala a odišla.
Neboj sa, hneď to vyriešim usmiala sa Ladislava a vrátila sa do obývačky. Obrátila sa na Mikuláša a Zoru:
Vydám sa na päť minút k susedke, vy choďte do kuchyne, čaj už je na varnej konvici. Miláčik, uprav si domácnosť.
Rýchlo vyriešila svoj problém a ponáhľala sa domov. Keď však vstúpila do predsiene, zastavila sa, lebo počula niečo, čo ju zasiahlo.
Zora, už som všetko spočítala hovoril Mikuláš túto byt môžeme predať minimálne za **trojsto tisíc eur**, a v tej tombe, kde sa mama chystá presťahovať, rovnaký dvojizbový byt stojí okolo **sto tisíc eur**.
Chceš, aby nám mama dala tú rozdielu? Po sto tisíc pre každého? spýtala sa jeho sestra.
Samozrejme, pre nás. A pre koho iného? A nie sto tisíc, ale sto dvesto odpovedal Mikuláš.
Odkiaľ si to vezme? spýtala sa Zora.
Povedal som ti, že som si to prešiel! Prečo má mama dve izby? Už má päťdesiat päť. Hostí si skoro neprivíta, a s tými sestrami si môže posedieť pri čaji.
Úprimne, jednopokojová byt pre mamu stačí za oči a uši. A normálnu jednopokojovú s rekonštrukciou si kúpime za šesťsto tisíc.
Hľadala som ju mimo okrajov, bližšie k centru, v relatívne novom bloku, aby boli obchody a polyklinika na dosah vysvetlil brat.
Neviem, čo ak mama nesúhlasí? skúšala Zora odmietnuť.
Prečo? Vôbec som proti tejto myšlienke, aby sa presťahovala. Ale keď ju to ťahá k rodným penzbám, nech urobí pre nás niečo pekné.
Už dlhšie som premýšľala o návrate do svojho rodného mesta. Keď sme sa s rodinou presťahovali do Bratislavy, mala som už štyridsať päť rokov.
V tom veku už si nepriateľstvo nezískate. Mala som pár priateľiek, ale nie je to to isté, čo priateľstvá z detstva.
Nechcela som sa hneď presťahovať odísť z práce, vysadiť deti zo školy a ísť do úplne neznámeho mesta. No manžel dostal dobrú pozíciu v jednom z bratislavských závodov a ja som súhlasila.
Tak uplynulo dvadsať rokov: rodina, práca, občasné návštevy rodného mesta. Pred dvoma rokmi manžel nečakane zomrel.
Syn a dcéra už mali svoje rodiny, svoje životy, a ja som sa cítila ako vo vákuu. Keď som šla do dôchodku, bola som úplne sama a začala som rozmýšľať o presťahovaní, najmä keď ma volali sestry.
Nesnímala som na odpoveď dcéry. Hlasno som zaklopala dvere, akoby som práve prišla.
Mikuláš a Zora boli v kuchyni. Dcéra už naliala čaj do šálok a krájala šarlotku, ktorú mama predtým upekla.
Mami, si si istá, že chceš presťahovať? spýtala sa Zora.
Áno. Teraz, keď už nie je váš otec, nič ma tu nepôsobí. Po dvadsiatich rokoch to miesto nikdy nebolo mojím domovom.
Čo tým myslíš nič nepôsobí? A my? A vnúčky? prekvapila sa dcéra.
Zora, vy máte svoje životy, svoje starosti. Nechcem vám stáť v ceste. Vaše deti už vyrástli, opatrovateľka im už nie je potrebná. Čo by som mala robiť sedieť na lavičke s ostatnými dôchodcami a prechádzať sa po parku s palicou?
Niektorým to vyhovuje. Mne nie. Čo zostane? Knihy a televízia? Ja mám sestry, veľa známych. Nieďaleko mesta, v dedine, je rodičov dom, kam rodina prichádza na leto.
Snáď mi sníva, že som v rodnom meste, idem po ulici a všetci ľudia, čo stretávam, mi sú známi.
Dobre, mami, a čo s bytom? preorientoval Mikuláš rozhovor do praktickej roviny.
Čo? Predám ho a kúpim nový odpovedala mama.
Pomôcť ti s predajom? spýtal sa syn.
Budem to robiť cez realitnú kanceláriu. Už sme zverejnili inzerát, tak sa pomaly začínam pripravovať.
Mami, nepomáham ti len tak. Dnes je okolo nás veľa podvodníkov. Môžeš skončiť bez peňazí a bez bytu.
Neboj sa. Pri predaji mi pomôže **Lívia Šafáriková**, manželka brata Jozefa, otcovho zástupcu. Pamätáš si ju? Má svoju realitnú kanceláriu. A v nej je aj **Natália**, spoľahlivá maklérka nedávno kúpili byt Pavlovi.
A za koľko ho chceš predať? spýtal sa Mikuláš.
Lívia povedala, že **trojsto tisíc eur** je rozumná cena. Môžeme ju najprv trochu povyšovať. Videla som to na realitných portáloch všetko tak je.
Tie byty sú lacnejšie, poznamenala Zora.
Áno. Rovnaký ako náš stojí okolo dvoch stotisíc.
Mami, Zoro a ja máme prosbu: mohla by si po predaji bytu dať každému z nás aspoň **sto tisíc eur**? spýtal sa Mikuláš.
Sto tisíc? Potom by som nemala peniaze na nový byt.
Prečo niet? Môžeš kúpiť niečo menšie, napríklad jednopokojovku navrhol syn.
Jednopokojová by mi nevyhovovala, odpovedala Ladislava. Potrebujem dve izby: spálňu a obývačku.
Niektoré tričlenné rodiny žijú v jednopokojových bytoch namietol syn.
Áno, tí, čo si nemôžu dovoliť väčší byt. Ja mám možnosť, a nerozumiem, prečo by som mala odrieť. Chcela by som žiť pohodlne.
Mami, bolo by to spravodlivé voči nám dvoch. Je to rodinný byt.
Mikuláš, nečakala som, že o tom budeme hovoriť, ale spomeňme, že dedičstvom po otcovi ste dostali všetko, čo patrilo vám.
On vás neškodil. Jediné, čo som dostal, je byt. A teraz chceš, aby som ho rozdelil s vami?
Mikuláš nepovedal úplne presne, snažila sa pomôcť bratovi Zora. Myslel tým, že môžeš pomôcť nám, ak ti zostanú peniaze.
Máš hypotéku, my s Iljom chceme kúpiť chatu. Nie šesťsto tisíc, aspoň päťsto tisíc pomohlo by nám to.
Aj keby si kúpil byt za dva milióny, zostane ti ešte milión. O tom hovoríme.
Áno, zostane. Ale bude mi to potrebné. Najprv na presťahovanie, potom na rekonštrukciu a nakoniec na vybavenie nového miesta budem musieť kúpiť nábytok a spotrebiče.
A to, čo zostane, je moja vankúšová rezerva pre každú prípadnosť nie som už mladá. Nechcem, aby ste mali v prípade choroby problémy.
Takže nám nič nedáš? spýtal sa syn.
Mikuláš, som prekvapená, že ste túto tému otvorili. Máš tridsať sedem, Zora tridsať štyri. Obaja ste vysokoškolsky vzdelaní, vy a vaše manželky pracujete.
Ešte budeš musieť splácať hypotéku niekoľko rokov. Ale nežijete na úbočie. Keby som sa neodvážila presťahovať a neprešla som byt, dokázali by ste zvládnuť situáciu sami? Nemali ste plán, ako ma presťahovať do jednoduchšieho bytu?
Nie. Mami, prepáč, že sme to rozbehli, povedala Zora. Len sme si mysleli
Mysleli ste, že mama, ktorá vám vždy pomáhala, tentokrát nepovie nie povedala Ladislava.
A ja by som nepovedala nie, keby ste naozaj potrebovali pomoc. Ale verím, že to zvládnete sami: Mikuláš splatí hypotéku, ty s Iljom si ušetríte na chatu a všetko bude v poriadku.
Urobila som, čo som si naplánovala: predala som byt, presťahovala som sa do rodného mesta. Kúpila som si nový byt neďaleko miesta, kde sme predtým bývali s manželom a deťmi.
Rodina mi pomohla zariadiť a urobiť rekonštrukciu. Teraz, keď sa ráno zobúdzam, cítim sa skutočne doma.
Zamýšľam sa, či som urobila správne rozhodnutie.
**Zapisujem sa,**
Ladislava Kováčová.
