Tak poď do kuchyne! počula som z miestnosti, kde sedel manžel, a hneď som to vzala do seba.
Ľubica pozerala na displej smartfónu. Andrej napísal po štvrtýkrát do pol hodiny: Hlúpost, vezmi slúchadlo.
Sedela za volantom učebného auta inštruktor vysvetľoval paralelný manéver. Telefón opäť zazvonil.
Môžem odpovedať? spýtal sa muž, zvedavý.
Samozrejme.
Andrej, som za volantom
Čo neberieš? Ja volám!
Nie je dovolené rozprávať počas
Áno, rozumiem. Získať vodičský preukaz je dôležitejší než manžel. Kedy budeš doma?
O hodinu budem.
Kto pripraví večeru? Ja?
Inštruktor sa odvrátil, predstierajúc, že nepočuje.
Hneď prídem, varím.
Dobre. Myslel som, že moja žena sa stane byznysleaderkou.
Doma Andrej ležal na gauči a listoval po telefóne. Už tri mesiace bez práce, hovoril, že len dočasne, ale hľadanie sa vlečie.
Ako ti ide autoškola? Ťažká veda?
V jeho hlase zaznala známa úškeravá usmievavka.
Fajn. Dnes sme trénovali paralelný park.
To je vážna veda, čo?
Ľubica prešla do kuchyne. V drezke čakala neumytá riad jeho raňajky.
Andrej, rozbalíme tie krabice? Už február, a my sme ešte ako včera včlenili nábytok.
On zdvihol hlavu od displeja.
Čo tam rozbaliť? Samozrejme, zvládneš to sama.
Môžeme spolu. A upratovať pri tom
Andrej vstúpil bližšie. V očiach mu preklzlo niečo chladné.
Tak poď do kuchyne!
povedal ticho, no výstižne. Nezakričal, len povedal a tá ticho bola desivejšie než akýkoľvek výkrik.
Ľubica zamrzla.
Čo si povedal?
Čo si počula! Choď variť večeru!
Hovorili sme o krabiciach
O čom sme hovorili? Ty si mlčala. Povedal som, že zvládneš to sama.
Niečo v nej prasklo. Nie zo zlosti, ale z pochopenia. Spomenula si novoročnú párty u priateľov, kde bol on hviezdou spoločnosti.
Obdivoval každú ženu, šibal sa, pomáhal hostiteľke. A potom v aute povedal:
Prečo si celú noc mlčala? Bolo ti trapne?
Nepôjdem do kuchyne!
Zdvihol obočie prekvapene.
Čo?
Nepôjdem!
Ľubica, nevyhadzuj ma. Hovorili sme normálne.
Normálne? Kedy si naposledy so mnou normálne rozprával?
Andrej odložil telefón.
Aké máš nároky? Len som sa zasmial.
Zasmial? Hlúpost, vezmi slúchadlo to je vtip?
No, čo, nemôžem napísať žene?
Môžeš. Len nie hlúpost.
K čomu to má prísť! Rozumieš, že som to nebral z úmyslu.
Rozumiem. Preto som mlčala celý čas.
Ľubica si sadla na okraj postele.
Vieš, čo mi dnes inštruktor povedal? Máte pevné ruky. Predstav si, pevné. A doma sa bojím požiadať o pomoc s krabicami.
Bojíš sa?
Andrej sa zasmial.
No, dobré ti!
Bojím sa. Lebo viem, že nájdeš spôsob, ako ukázať, aká som nicotná.
Nie! To si len vymýšľaš.
Vymýšľam? Pamätáš, keď si pri hostoch hovoril, že som v autoškole na zabavenie?
To bolo zábavné!
Tebe sa to páčilo. Mne je hanba.
Andrej si sadol vedľa nej na pohovku.
Počúvaj, ak sa ti nepáči, ako hovorím
Tak čo?
Dvere tam, kde boli.
Ticho. Ľubica hľadela na muža. Neposlal ospravedlnenie. Vysvetlenie nebolo. Len ukázal na dvere.
Dobre.
Vstala. Z skrine vytiahla cestovnú tašku. Začala balit veci.
Čo robíš?
To, čo si navrhla.
Kam ideš?
K Maríne.
Behneš trosku, potom sa vrátiš. Ako vždy.
Ako vždy?
Ženy radi robia drámy. Zaklopia dvere, plačú sa kamarátkam.
Ľubica do tašky zabalila dokumenty, kozmetiku, nabíjačku.
A potom sa vrátite!
Prišla k krabici s svadobnými fotkami. Vytiahla snímku v matrike, šťastní.
Tu by si mi takto hovoril?
Andrej sa pozrel na fotku.
Boli tam ľudia.
A tu?
Tu je rodina. Môžeme si oddýchnuť.
Ľubica opatrne položila fotku späť a zavrela tašku.
Oddýchnuť Jasné.
Počkaj. Porozprávajme sa.
O čom? Už mi ukázal, čím pre teba som doma.
V predsieni si obula kabát. Andrej stál bosý v domácich nohaviciach.
Hoď to! Všetky páry sa hádajú.
Nehádate sme.
Ľubica uchopila dverovú kliknutú:
Rozhodol si sa, že teraz môžeš.
Dvere sa zatlačili. Za ňou sa ozvalo:
Ďalej neutečieš!
O dva týždne prišla správa: Prídem zajtra, keď budem mať čas.
Priateľka Marína zakrútala hlavou:
Prečo sa s ním stretávaš?
Chcem si overiť, že mám pravdu.
Kaviareň pri železničnej stanici. Andrej prišiel pol hodinu neskoro.
Ako sa máš?
Sadol si, bez ospravedlnenia za oneskorenie.
Dobre.
Kde bývaš?
U Márine zatiaľ.
Slovo zatiaľ vyšlo, ako stará zvyčajná výhovorka.
Doma chaos. Špinavý riad, špinavé prádlo. Dobre, suseda mi priniesla potraviny.
Prišla čašníčka príjemná brunetka okolo dvadsiatich piatich.
Čo si dáte?
Dve kávy, povedal Andrej s úsmevom.
A niečo sladké?
Máme vynikajúce koláčiky
Tak to bude najchutnejšie.
Odložil snubný prsteň na stôl.
Teraz, keď doma nie je nikto, môžem si dopriať dezert.
Čašníčka sa zasmiala.
Dokážeš variť sám?
Samozrejme! Muž uvarí kašu. Hlavné, že nikto nerazí cez ponožky na podlahe.
Ľubica pozerala na prsteň.
A nikto nevyžaduje pomoc pri upratovaní.
Pokračoval. V tom okamihu si uvedomila, že zmenil ich príbeh na vtip pre cudziu ženu.
Takže, obrátil sa k manželke, končíme predstavenie? Bez teba je doma nuda.
Nie.
Čo nie?
Neukročím späť.
Andrej po prvýkrát počas rozhovoru pozrel na ňu pozorne.
Vážne?
Áno.
Ľubica vstala, položila peniaze za kávu na stôl.
Počkaj. Rozumieš, čo robíš?
Rozumiem. Prvýkrát za tri mesiace.
Ľubico! Sme dospelí ľudia!
Preto odchádzam.
Von padal mokrý sneh. V kaviarni Andrej niečo vysvetľoval čašníčke pravdepodobne sa sťažoval na nevyrovnanú manželku.
O mesiac neskôr Ľubica prenajala jednopokojový byt. Získala vodičský preukaz, našla novú prácu.
Jedného dňa stretla Andreja v supermarkete bol s mladou dievčinou. Smiali sa, vyberali potraviny. Ľubica prešla nepozorovaná.
Zamyslela sa: Koľko ešte času uplynie, kým znovu vysloví Tak poď do kuchyne? Mesiac? Dva?
Večer stála pri okne svojho bytu s šálkou čaju. Na stole ležal tichý telefón. Už mu nikto nepisoval Hlúpost, vezmi slúchadlo.
Pomyslela si na ženy, ktoré zostávajú. Na tie, čo veria, že muž nemá zlé úmysly, že všetci muži sú takí. Cítila k nim nie posmech, ale smútok.
Telefón zablikal správa od kolegu o zajtrajšom stretnutí. Formálna, úctivá.
Ľubica sa usmiala a odpovedala. Potom si sadla na gauč vo svojom domove, kde môže požiadať o pomoc bez hanby a posmechu.
