Na koho to máš? spýtala sa Mária Fedorková, keď ja a Ľuboš vystúpili na verandu a pozerali na návštevníka. Ja som k Márii Fedorkovej! Som jej vnúča, presnejšie pravnučka. Som vnučkou Oskara najstaršieho syna Márie Fedorkovej.
Mária Fedorková sedela na slnečnej lavičke a vychutnávala prvé jarné dni. Konečne prišla jar. Iba Boh vedel, akú ťažkú zimu prežila.
Už viac neprežijem ďalšiu zimu! pomyslela si Mária a s úľavou si vydechla. Nebála sa už ísť von. Naopak, čakala na ten moment. Hrach už nazbierala, odevlá si nové šaty.
Nič ju už na tomto svete nedržalo.
***
Kedysi mala veľkú rodinu manžela, Juraja Ivanoviča, vysokého muža, a štyroch detí: troch chlapcov a jednu dievčinu. Žili v pokoji, pomáhali si, zriedka sa pohádali. Deti vyrástli a rozbehli sa po svete.
Najstarší dvaja synovia nastúpili na vysokú školu a potom sa rozprchli po mestách pracovať. Stredný v škole nebol príliš usilovný, po skončení sa pustil do úspešného podnikania, ktoré ho nakoniec odvážilo do zahraničia, kde zostal. Dcéra tiež nestrávila rodnú dedinu odletela do hlavného mesta a čoskoro sa vydala.
Na začiatku deti často navštevovali rodičov. Písali listy, a keď prišla mobilná sieť, začali volať. Jeden po druhom prišli vnúčatá. Mária Fedorková občas starú potrhanú kufru natiahla a išla navštíviť niektoré zo svojich detí.
Postupne aj vnúčatá vyrástli a už ich babka neobťažovala. Volania zriedkavo prichádzali, a už nikto neplánoval prísť na návštevu nebolo na to čas. Práca, rodiny, vlastné deti, ktoré síce rástli.
Dôvodom, prečo sa niekedy objavili, bola správa o smrti otca Juraja Ivanoviča. Zdalo sa, že taký silný muž by mal prežiť stovku rokov, no pravda bola iná.
Keď odvedeli otca na poslednú cestu, deti sa rozptýlili. Najprv volali matku, ale volania postupne ustúpili.
Mária sa snažila sama volať, ale rýchlo zistila, že deti už nemajú čas a ustúpila. Tak prežívala ďalších desať rokov. Každý rok niekto spomenul a zavolal, a ona sa na týždeň usmievala sama sebe.
Jedného dňa, keď sedela na lavičke a premýšľala, zasvietil rozhlas:
Dobrý deň, teta Mária! za plotom stálo mladé chlapče a usmialo sa. Nepamätáte si ma?
Mária prikryla oči:
Ľubo! Čo tu robíš?
Áno, teta Mária! zvolal a vošiel na dvor.
Ľubo bol syn susedov, ktorí nikdy neprežili deň bez spoločného jedla. Pamätám si ho ako večne hladného chlapca, ktorému som často podávala jedlo, darovala staré oblečenie od detí a dávala mu noc v dome, keď rodičia chceli oslavovať.
Krátko po tom jeho rodičia zahynuli. Ľuboho odobrali a odtiaľ už ho nevidela a veľmi mu chýbal.
Kde si bol taký dlhý čas, Ľubo? spýtala sa radostne.
Najprv v detskej záchytnici, potom som šiel do armády, študoval a vrátil som sa späť na našu malú vlast. Chcel by som obnoviť naše dedinský život!
Čo tu obnovovať? zamrkla Mária rukou. Všetci odišli.
Nič! Nezhasnem!
A tak sa začal nový život Márie Fedorkovej. Ľubo získal prácu u najväčšieho farmára v dedine, pána Ivana Šimka.
Vo voľnom čase opravoval starú chatu, čo mu zostala po rodičoch, a nezabúdal pomáhať Márie pri domácej práci. Mária sa s ním rozprávala, nepoužívala ho za synka, ale ako dobrého priateľa. Tri roky tak prežili spoločne.
Idem, teta Mária, povedal jedného dňa, akoby sa ospravedlňoval. Šimko je zúfalý. Chce, aby sme pracovali, ale nechce platiť. Ja idem hľadať prácu v meste. Nezlob sa!
No čo, Ľubo, žiadne urážky. Choď s Bohom!
Znovu zostala Mária sama. Občas ju samota prinútila plakať, ale dni plynuli v očakávaní jej odchodu. Napriek tomu niečo jej držalo život.
****
Dobrý deň, teta Mária! zas zaznel známy hlas. Mária sa pozerala cez plot a uvidela známe tvár.
Ľubo! Naozaj si to ty?
Áno, teta Mária! vysoký, dobre oblečený mladý muž vstúpil do dvora. Tu som! Prišiel som!
Ach! Aká radosť! rozprskala sa Mária. Choď ďalej, Ľubo! Hneď uvarím čaj!
Čaj to je výborné! usmial sa Ľubo. Ja sa ešte len vraciam domov. Nevedel som, že ťa nájdem, nepriniesol som hostinu!
Po pol hodine šťastná Mária a rovnako šťastný Ľubo sedeli pri stole, pili čaj z krásnych starých šálok a len sa smejú.
Už som pripravená odísť, Ľubo, štipla Mária slzu.
Nie, nehovor tak! žartovne zavesil prstý. Som tu, zostaneme spolu, teta Mária! Všetci nám budú závidieť! Zarobil som peniaze, budem rozvíjať svoje hospodárstvo! A ty?
Hospodári! pípnutím sa ozval dievčenský hlas: Je tu niekto doma? Mária vyzerala z okna a uvidela v dvorci dievčinu v krátkom kabáte a vysokých topánkach.
Na koho voláte? spýtala sa Mária s Ľubom.
Ja som k Márie Fedorkovej! Som jej vnučka, presnejšie pravnučka. Som vnučkou Oskara najstaršieho syna Márie.
Žena a chlapec sa na seba pozreli.
Volala som vám, ale telefón bol vypnutý! Tak som sa rozhodla prísť náhodou!
Vstúp! povedala Mária zmäteno, a Ľubo vzal jej kufor a podal rukou.
Mária a Ľubo sledovali Vire, ktorá s radosťou rozložila občerstvenie a rozprávala o sebe.
Nemám rada mesto. Chcem žiť na dedine! Rodičia to nepochopia. Dedo Oskar mi navrhol pár mesiacov u vás. Povie, že keď tu bývam, už sa nebudem chcieť vrátiť! Volal vám. A otec volal. A ja. Len sme sa nevedeli spojiť. Odpusťte! Nebudem žiadať žiadne peniaze! Mám svoje peniaze! A tvoj otec a dedko poslali pohostinnosť! Budem tu až do skúšky študujem na diaľku a potom odídem!
Žij, kedy chceš! nakoniec povedala Mária. Pre mňa je to len radosť!
Prebehol mesiac. Mária sedela na lavičke a pozerala, ako Vira šikovne pracuje na poli. A nevyzeralo to ako mestská práca!
S pomocou Ľuba Vira znova orala zanedbané pole, rozdelila ho na záhony, postavila skleník, kúpila sadenice od susedov a s radosťou všetko vysádzala.
Ľubo tiež nezostal nečinný. Zo zárobku začal stavať modernú farmu a najal robotníkov, aby opravil Máriin starý dóm a namiesto klasického krbu nainštaloval individuálne kúrenie.
Mária sa radovala. Úsmev neodchádzal z jej tváre. Už nebola sama.
Občas však na jej tvár padla tieň smútku, keď si spomenula, že Vira čoskoro odíde. Už si na pravnučku zvykla. Čas však plynie a Vira sa chystá do mesta.
Ako ja, Viro, tu sama zvládnem záhradu? vzdychla Mária, baliac koláčiky pre Virovu cestu.
Len vodu do vedra nezabudni, babka. Ľubo polie pole! A ja sa vrátim! usmiala sa Vira.
Vrátiš sa? radostne zvolala Mária.
Samozrejme! Nemôžem odísť navždy! Milujem ťa, babka, celým srdcom. A Ľubo mi ponúkol ruku! Na jeseň svadba! Kde bez muža? A on je poľnohospodár!
O rok neskôr Mária ležala na slnku a hojdačkou hýbal kočík s uspávajúcim pravnučekom. Vira a Ľubo boli na farme. Spoločne farmu rozvíjali a pomáhali celému dedinu.
Mária sa pozrela na právo-nenašinec, čo sladko spal, a pomyslela:
Nikdy viac neodídem. Musím pomáhať deťom!
Ľúbim, keď komentujete a dávať lajk to nás poháňa písať ďalej!
