Aké šťastie, že ťa mám, povedal Marek, objímajúc svoju manželku.
A ja som šťastná, že si pri mne! odpovedala Zdenka.
A s kým iným by som mohol byť? zasmial sa muž. Samozrejme len s tebou. Si moja osudová láska, najkrajšia žena na svete.
Zdenka ho len pobozkla na líčko, potom pobrala z rúry čerstvý koláč a zamierila do kuchyne.
Tento deň pred dvadsiatimi piatimi rokmi oslavovali manželia Kováčovci striebornú svadbu. Rozhodli sa pre jednoduchú oslavu v úzkom rodinnom kruhu len oni dvaja a ich deti. Malí boli dvaja: syn Peter, študent desiatej triedy, a dcéra Ľubica.
Ľubica nedávno absolvovala vysokú školu, získala prácu a presťahovala sa do vlastného bytu neďaleko zamestnania. Zdenka ju hovorila, že doma je dosť miesta, no dcéra chcela žiť na vlastný päsť.
Prečo sa trápiš s prenájmom? spýtala sa Zdenka. Tu máš svoju izbu, žijeme spoločne, prečo sa oddeliť? Keď sa oženíš, tak sa určite vrátiš k nám.
Mami, veľmi vás oboch milujem a viem, že ma neodhodíte, ale aj tak by som chcela skúsiť samostatný život. A ešte, mami, prepáč, ale ty varíš tak chutne a pečieš také koláče, že sa bojím, že z toho zmením na slona. Ty si chudá, nič nezháň a ja, bohužiaľ, nezhodím sa do teba! Musím sledovať svoju postavu, a to tak ľahko, keď žijem s vami? Tvoje sladkosti sa nedajú odolať.
Zdenka sa usmiala a pozerala na svoju dcéru. Ľubica vonku vôbec nevyzerala ako ona Zdenka bola malá, štíhla, takmer chudá, často ju zmätení okoloidú považovali za tínedžerku. Jej vzhľad bol skromný a ona ho ani nenasýtila kozmetikou; vlasy často zvážala do copu a oblieka sa jednoducho. Ľubica bola naopak pravá krása, zdedila svojho otca.
Marek bol impozantný muž vysoký, dobre postavený. S vekom si pribral trochu na váhe, čo sa hodilo k Zdenkiným koláčom. V mladosti bol veľmi pohľadný a v štyridsiatom ôsmom roku zostal zaujímavým chlapom.
Zdenka vedela, že v jeho tieni nevyzerá najlepšie. Už dlho si zvykla na šepot za chrbtom a nevenovala tomu pozornosť, lebo vedela pre svojho muža je najkrajšou a najžiadanejšou ženou na svete.
***
Keď sa Zdenka zoznámila s Marekom, mala dvadsať rokov, on bol dvadsať dva.
Jedného septembrového dňa študentka Alžbeta išla na narodeninovú oslavu svojej spolužiačky a kamarátky Viery. Darček už mala pripravený a po ceste k slávenkyni si kúpila aj malý kyticu kvetov.
V kvetinárni, kam vstúpila, bol jediný zákazník mladý muž, ktorý si vyberal kyticu. Predavačka, milá dievčina, ponúkala rôzne možnosti a pozerala na neho so záujmom. Alžbeta si všimla, že predavačku zaujíma mužova krása. S takým vzhľadom by mal hrať v kine, pomyslela si Alžbeta. Možno je herec?
Mladý muž si všimol Alžbetu a oslovil ju:
Dievča, ktorá kyticu si praje tú s červenými ružami, alebo tú s pivónkami?
Alžbeta sa zarazila, nečakala, že taký pekný muž k nej prehovorí, ale odpovedala:
Ja by som si vybrala pivónky, aj keď väčšina dievčat má rada ruže.
A vašej priateľke aké kvety sa páčia? spýtala sa predavačka.
Mojej priateľke? spýtal sa mladý muž. Nie, kvety nekúpim pre svoju priateľku, vôbec neviem, pre koho ich kupujem.
Ako to? prekvapila sa predavačka a pohľadom sa pozrela na Alžbetu.
Môj kamarát ide na narodeniny k svojej sesternici a pozval ma, aby som šiel s ním, vysvetlil mladý muž a všimol si prekvapenie na tvárach predavačky i Alžbery. Nechcel som prísť s prázdnymi rukami, tak som si kúpili kyticu. A keď som videl toľko možností, zamotal som sa.
Ak si vyberiete ruže, nesklamete sa všetky dievčatá ich milujú, radila Alžbeta.
Aj vy ich máte radi? spýtal sa muž neisto.
Alžbeta pocítila červenanie. Zohnula oči a povedala:
Najradšej mám polia plné kvetov, ale ruže sú tiež pekné. Asi ich má každý rád.
To je zaujímavé, povedal muž, aj mne sa páčia polia. Moja mama vždy, keď ide na dedinu, prináša kyticu z lúky, kde rastú rôzne kvety. V poľných farbách je niečo zvláštne. Na prvý pohľad sú nenápadné, ale keď sa podrobne pozriete, sú úžasné.
Mladý muž si kúpil kyticu ruží a vybehol z obchodu s úsmevom na tvári.
Aký pekný chlapík, poznamenala predavačka. Jedna úsmevová krivka to má šarm!
Aj ja to tak cítim, odpovedala Alžbeta.
Kúpla si malý kyticu chryzantém a po rozlúčke s predavačkou sa vybrala pozdraviť Viere.
Keď vošla do domu svojej kamarátky, čakala ju prekvapivé stretnutie ten usmievavý chlapík z kvetinárne, menom Štefan, prišiel so svojím priateľom Tomášom, bratom sesternice slávenkyni.
Štefan bol rovnako prekvapený, že vidí dievča, s ktorým sa radil o kyticu. Celý čas na ňu pozeral a usmial sa. Alžbeta tiež nervózne usmievala a odvracala pohľad. Keď nastúpila noc, posadili sa spolu a začali rozprávať.
O čom hovorili, už sama Alžbeta dnes nepamätá. Štefan sa pýtal, ona odpovedala, on rozprával, ona počúvala
Nechápala, prečo sedí vedľa nej, prečo sa jej usmieva a venuje jej pozornosť. Cítila, ako Viera hľadí na nich prekvŕtene a zrazu sa vzbúrila.
Keď zaznel hudobný podnet a hostia začali tancovať, Viera pristúpila k Štefanovi a pozvala ho na tanec. On sa na Alžbetu pozrel s ľahkým pohrdnutím a išiel tancovať s oslavenkynou. Neskôr sa vrátil k Alžbete a po odchode domov sa ponúkol ju odprevadiť.
Nasledujúci deň, keď Alžbeta šla na univerzitu a stretla Viere, tá ju vôbec nepovítala, ignorovala jej Ahoj.
Po prednáškach sa Alžbeta znova obrátila na kamarátku a spýtala sa, čo sa stalo.
Čo ti nie je jasné? vyslovila Viera s hnevom v očiach.
Čo mám pochopiť?
Že Tomáš priniesol Štefana pre mňa! Chcel nás zoznámiť. Videla som Štefana na Tomášových fotkách, páčil sa mi. Tak Tomáš prišiel s ním na oslavu. A ty si to všetko pokazila! Celý večer si flirtovala s ním. A potom si ho odnášala so sebou A ešte sa tváriš, že si skromná!
Neflirtovala som s nikým, smutne odpovedala Alžbeta. Vôbec neviem, ako flirtovať s chlapmi, ani som o tom nečakala. Štefan ma sám odprevadil. Ja som ho nepožiadala.
No, neflirtovala, ale všimla si si to Čo v tebe našiel? Viera s iróniou odšla, zanechajúc Alžbetu v zmätku.
Dievča sa cítilo zle. Skutočne prešla priateľke cestu a odviedla jej chlapíka? Bola podrazná rozvodovka? Nie, to nemohlo byť.
Alžbeta, na ktorú chlapci zvyčajne nepozerajú, s priemerným vzhľadom dokázala pritiahnuť pozornosť takého krasavicu, akým bol Štefan? Viera bola pre neho ideálna pekná, veselá, žiarivá, s množstvom obdivovateľov. Alžbeta bola tichá a skromná.
Štefan nebol pre ňu typ. Myslel si, že to bolo len príjemné rozhovory, keďže takmer nikoho nepoznal na tejto párty. Ale to, že sa rozhovor rozvinul a skončil na prechádzke po nábreží, zmenilo všetko.
Vrátila sa domov, pozrela sa do zrkadla a povedala:
Naozaj, pre koho som už užitočná?
V tom zazvonil telefón. Zodvihla slúchadlo a počula Štefanov hlas. Včera, keď požiadal o číslo, bola si istá, že ho nikdy nevolá a ani na ňu nezabudne.
Dohodli sa stretnúť večer na nábreží. Keď Alžbeta prišla načas, Štefan už čakal s kyticou poľných kvetov a usmial sa tak, že si uvedomila zamilovala sa.
Tak sa začal román Alžbety a Štefana. Mnohí predpovedali ich rýchle rozchody. Nikto neveril, že taký pohľadný chlap sa môže vážne zapojiť do vzťahu s takou dievčatkou, akou bola Alžbeta. Niektorí ich závideli a hovorili, že ich šťastie je odsúdené.
Pretože taký pekný chlapček je zvyknutý na ženskú pozornosť a čoskoro by sa mal obrátiť na iných. Štefan však pozeral len na svoju Alžbetu. A čoskoro Alžbeta verila jeho pocitom a prestala si dávať pozor na závistných a zlí človečkov.
O rok neskôr sa Marek a Zdenka zosobášili. Každý deň mu Marek hovoril, že je najlepšia. A len raz, po desiatich rokoch manželstva, Zdenka sa spýtala:
Prečo som práve ja? Nemám nič, čo by muži obdivovali som obyčajná.
Marek bol úprimne prekvapený otázkou a odpovedal:
Ako možno vysvetliť, prečo sa zamiluješ do niekoho? Keď sa spýtaš, pokúsim sa. Zamiloval som sa do tvojich očí, pretože sú najkrajšie, plné dobroty a úprimnosti Zamiloval som sa do tvojho hlasu, vône, duše. Pre mňa si najkrajšia žena na svete Nie nadarmo miluješ poľné kvety. Si na ne podobná. Tvoja krása nekrúti, nie každý ju vidí. Ja som ju spoznal a svoju obľúbenú poľnú kvetinu nenahradím za žiadnu najkrajšiu ružu.
***
Rodinná večera pri príležitosti dvadsaťpäťročného výročia ich manželstva prebehla v útulnom prostredí. Deti svojím rodičom povedali veľa láskavých slov to bol najväčší dar pre Zdenku a Mareka.
V strede stola stála jemná kytica poľných kvetov. Marek ich vždy daroval Zdenke k narodeninám, ktoré mala v júli, a k výročiu svadby.
Štefan, povedala Alžbeta, keď sa uložili spať. Myslím, že sme možno neobvyklá rodina.
Prečo? spýtal sa muž prekvapene.
Za dvadsať päť rokov sme sa nikdy nepohádali. Ako je to možné?
A keď sa usmievali v tmavej noci, vedeli, že ich láska zostane pevná ako tie poľné kvety, ktoré ich spájajú.
