Ľubica a mama sedeli na starom nábytkovom posteľi, obidve dobre oblečené, pretože vonku bola mrazivá zima a v dome sme len tak zapálili kamennú pec.
Neboj sa, mami, povedala som, snažiac sa jej upokojiť hlas, hoci som už dlho nepoznala svoju vlastnú mamu starú svokru, ktorá už nebola ani úplne svokrou, ale skôr takzvanou takmer.
Tak sme žili po trojce: mamička, syn a jeho manželka Ľubica.
Ľubica sa zosobávala neskoro, keď mala tridsať rokov. Bola druhou manželkou Dávida. Keď sme začali spolu tráviť čas, Dávid už bol rozvedený, takže som nepretierala rodinu.
Svokru, Máriu Arkanovú, som si hneď obľúbila. Aj ona mala pre mňa otvorené srdce bola milá, vždy sa vedela priložiť, porozprávať a pochopiť. Ja som stratila rodičov už keď som mala deväť a zostala som úplne sama. V Márii som našla takú pravú osobu, akú som si nikdy nemohla predstaviť.
Zhádaní, smial sa o nás Dávid.
Päť rokov manželstva preletelo ako jedna sekunda. Potom sa však Dávid zmenil stal sa hrubým a podráždeným, kričal na mňa aj na mamu. Príčina bola v milenke. Často zostával dlho vonku a vracal sa domov pod hnojom.
Jedného dňa vyhlásil, že sa rozchádza. Dával mi dva dni na balenie. Ešte som nestihla vyraziť, keď prišla jeho milenka s kufrom. Možno to urobila úmyselne, aby ma mohla pozerať do očí a nadávať, ale nepodarilo sa jej to. Bola to vysoká blondínka s veľkými perami a obrovskými mihľami, ktoré sotva mihli.
Nevedela som si pomôcť a rozosmiala som sa.
Kupil si ma za tohle… za tú bábku s mihľami, čo pripomína kravu? povedala som napätým hlasom. Nechaj si ju, ja sa o nič nepýtam.
No aspoň je veselá. A vy s mamu ste dve babky, dve kuračky, odpovedala zrazu.
Čo, mamu si ma vyčúvaš? spýtala sa a potom s podaným rukou a blýskavým pohľadom povedala: Nech ju vezme, prečo nám ju potrebuje?
Mami, aj tebe je čas. Zrazu si mi tu ostala.
Kam idem? Všetky peniaze som ti odpredala z bytu, aby si postavila ten dom, zachveli mama a chytla sa za srdce.
Nie je problém, len nepotrebujem koncerty. Ži svoj život, len nevychádzaj z svojej izby. Teraz tu bude šéfovať Alžbeta.
Kocúr, nech si aj oni berú, čo chcú.
Je to moja mama!
Tvoja mama? Chceš povedať, že mám takú svokru? Ó kocúrik
Už ma nebavilo počúvať ich hádky.
Mami, pôjdeš so mnou na dedinu?
Lepšie do dediny, než s takým synom a touto
Počkaj, rýchlo si zbalím veci.
Nezabudni na lieky a moju truhlicu. A na kabelku.
Ľubica vybehla k ďalšiemu kufru a náhle vybrala všetko truhlicu, kabelku, lieky, dokumenty, spodnú bielizeň, oblečenie.
Berte, čo chcete. Nami nepotrebujeme nič cudzie, povedala Alžbeta s úškrnom.
Dávid ticho sledoval. Viac už nič nemohol urobiť. Vedel, že mama mu to neodpustí, alebo aspoň sa pokúsi, lebo je to jeho matka.
Po pol hodine stávala Ľubica pri aute, Mária Arkanová už sedela na zadnej sedadke a tiše si utierala slzy, neobracajúc sa k synovi, len ťažko vzdychala.
Ťažké to je, keď všetko, čo si mu dala, už nie je potrebné.
Ako budeme žiť ďalej, dievča?
Neboj sa, mám úspory. Kým nenájdeme prácu, budeme mať dosť. Máš dôchodok, budeme si kúpovať chlieb s maslom.
Dorazili sme do dediny, kde som vyrastala. Ešte bol deň, v dome bolo chladno, tak som rýchlo rozohriala pec, prinesla vodu a zahriala čajník.
Ako ti to všetko ide tak ľahko? Akoby si tu celý život žila.
Dedo ma naučil všetko. Dobre, že sme nakúpili potraviny, nemusíme ísť do obchodu. Nepáči sa mi tie dedinské šušťáky.
Postupne sa v dome zohrialo.
Zajtra všetko vymáčam.
Počuli sme klepnutie na dvere.
Príšla susedka? Dlho si tu nebola. A vidím, že tvoje auto stojí. Čo ti príde na zimnú sezónu? Niečo sa deje?
Všetko v poriadku, brat Milo, už je to v poriadku. Poviem ti neskôr. Sadni si čaj.
Chcel som ťa pozvať. Nie si sama? zistil brat, keď si všimol ženu.
To je Mária Arkanová. A to je Miloš Petrovič, predstavila ich.
Keď budeš potrebovať, kľudne mi daj vedieť.
Zatiaľ nič nepotrebujem, ďakujem.
Týždeň plynul, dom sa stal čistým a útulným.
Vieš, Ľubica, som tiež z dediny. Vydala som sa za mesta. Môj muž zomrel, keď som mala dvadsaťtri, a ja som predala byt. Syn mi sľúbil, že bude so mnou až do konca. Pozri, ako to všetko dopadlo.
Nebuď smutná. Viem, že je ťažko. Aj mne nie je dobre. Možno jedného dňa budú vnúčatá.
Z tejto? Bože, chráň ich. A čo robí Miloš?
Je sám. Jeho žena zahynula, a dieťa ho zachránilo. Už sa viac nezoznáčil. Nemá deti, býva sám. S mojím otcom sa spriatelil, aj keď je mladší, ale má rovnaký vek.
O mesiac neskôr sa od Dávida neozvali. Ani mamke nezavolal. Jedného večera zazvonil neznámy telefón.
Ľubica?
Áno.
Váš manžel zomrel.
Pomýlili ste sa.
Nie, nie som si istý. Dávid bol pod vplyvom a havaroval svoj auto. Je to nepríjemná správa, ale jazdil s dlážkou. Tá dievčina prežila, vypadla z auta, žiadne šrámy. Príďte na identifikáciu.
Beda, Mária Arkanová. Čo povedať, čo robiť? Kubo, pomôže nám.
Ľubica, čo sa stalo? Vyzeráš rozpadnutá.
Mami, neboj sa, posaď sa. Dávida viac nie je.
Ó zakričala Mária čo to je. Som to ja! Vypadla som ho!
Mami, vyrážal ťa!
Áno, vyrážal. Ale ja som matka. Ó pomstila som ho.
Idem na identifikáciu. Kubo, budeš so mnou, kým príde odchod.
Som s tebou.
Ja s vami, povedal Miloš. Jedeme na moju. Neprekopá sa to.
Pohreb sa konal. Ľubica a Mária Arkanová išli do domu syna, ktorý teraz mal odovzdať dedičstvo svojej matke a manželke. Dávid nestihol podanie rozvodu, nechal za sebou len lásky, párty a bankové účty.
Miloš ich sprevádzal všade.
Som s vami, ste ženy, možno bude potrebná pomoc.
Dom sa zmenil za mesiac. Všade ležal špinavý šat, nádobí na podlahe, vôňa starého piva a niečoho zatuchnutého.
To urobil môj syn! Nikdy nebol taký.
Čo tu robíte? Toto je môj dom, vypadnite. z izby vyšla tá istá blondínka s veľkými perami a mihľami, za ňou bláznivo oblečený chlpatý muž.
Ukáž dokumenty na dom! vtrhol Miloš.
Aké dokumenty? Môj manžel zomrel. Ani sme nemali svadbu!
Nebol rozvedený!
Svadbu sme plánovali dopredu. Takže všetko je moje!
Dosť bláznivých rozpráv! Vypadnite preč! Je tu niekto ďalší?
Muž tiše utečal. Miloš sa postaral, aby dievča nič nevyzdvihlo.
Teraz musíme zistiť, čo s dokumentmi. Možno je nejaký testament alebo nový majiteľ. Musíme vymeniť zámky, lebo tá blondína môže mať kľúče.
S dokumentami bolo všetko v poriadku, zámky sme vymenili. Veľa vecí sme museli vyhodiť. Miloš a Kubo sprevádzali Ľubicu a Máriu po celom meste.
Je mi ľúto, že ste sa vrátili. Už som si zvykol na vás.
Budeme sem prichádzať. A ty, Milošu, prichádzaj.
Vrhol si ma späť do mladosti. Mária pripomína moju zosnutú manželku.
A ja som si všimol, Kubo, ako pozeráš na ňu. Ona tiež pozerá na teba. Nože, láska, čo?
Povieš aj ty, povedal muž s posmrtným úsmevom.
Áno, pravda!
O rok neskôr sa Miloš a Mária zosobášili. Žijú šťastne, rovnako ako s Ľubicou, pre ktorú sú akurát ako pre dcéru. A majú aj vnúčatá!
Ľubica nakoniec zostala matkou. Nikdy sa nevdala, ale vychováva dve deti, ktoré si podala pod opatrovníctvo. Brata a sestru nerozdelí; chcela jedno, dostala dve.
Rodinu a blízkych človeka môžeš nájsť nielen pri narodení, ale aj vtedy, keď život pretáča karty.
Čo si o tom myslíš? Daj vedieť v komentároch a nezabudni na lajky, pomáha nám to písať ďalšie príbehy.
