Ľubomíra a jej matka sedeli na starom posteľnom rámu. Obidve boli dobre oblečené, zimou zamrznuté, a v chladnej chatrči horila len stará kamenná pec.
Neboj sa, mami, šepkala Ľubomíra. Všetko bude v poriadku, nebudeme na tom zúriť. Teraz ti podám liek.
Ľubomíra sa snažila upokojiť matku, hoci matka ju už vôbec nebola bola to svokra, ešte aj bývalá svokra. Prakticky takmer neexistujúca.
Bývali spolu vtroj: mamička, syn a jeho manželka Ľubomíra.
Ľubomíra sa vydala neskoro, keď malo tridsať rokov. Bola druhou manželkou Mareka Kováča. Nezničila rodinu, keď sa zoznámili, pretože Marek už bol rozvedený.
Svokra, Mária Arpádová, ju okamžite prijala. Aj samotná svokra si ju pochválila bola dobrá, láskavá, objala, vypočula a pochopila. Ľubomíra stratila rodičov už v mladosti a zostala osamotnená. Vo svokre našla skutočnú rodinu.
Zapletli sa, povedal o nich Marek.
Päť rokov manželstva ubehlo ako jedna chvíľa. Potom sa Marek zmenil stal sa drsným a hastrným, kričal na Ľubomíru i na matku. Príčinou bola milenka. Často zostával vonku dlho a vracal sa domov pod vplyvom alkoholu.
Jedného dňa vyhlásil, že chce rozvod. Dal ich len dva dni na balenie. Ľubomíra ešte nestihla odísť, keď prišla jeho milenka so svojím kufrom. Možno to urobila úmyselne, aby si pozrela svoju predchodníčku a nadávala jej. Bola vysoká blondínka s veľkými perami a obrovskými mihalmi, ktoré sotva mrkli.
Ľubomíra sa nedokázala nevybuchnúť a zasmiala sa.
Nahradil si ma týmto bláznivým prekrývkom s mihalmi ako krava? Nech ti ide s ňou, ja si vôbec neľutujem.
A ona je veselá. Vy dva ste dve staré babky, dve kurčatá.
A čo so svojou matkou? zareagovala milenka.
Mami, zostane s nami? spýtala sa, mrkajúca svojimi obrovskými mihalmi. Nech ju vezme. Načo nám je?
Mami, je čas aj tebe. Už máš dosť.
Matka zachveľala rukou srdce a povedala: Kam pôjdem? Všetky peniaze som ti odpredala z bytu, aby si postavil tento dom.
Nemusím ti dávať žiadne koncerty. Ži, len nevychádzaj zo svojej izby. Teraz bude tu pán Albína.
Kocúr, nech si vezmú obidve.
To je moja matka!
Tvoja matka? Chceš povedať, že budem mať takú svokru? Ó, kocúr
Ľubomíra už mala dosť ich výkrikov.
Mami, poď so mnou do dediny.
Radšej do dediny, než so takým synom a tou
Počkaj, rýchlo zbalím tvoje veci.
Nezabudni na lieky, na truhlicu a na kabelku.
Ľubomíra zobrala ďalší kufor a v zhonení odnášala všetko truhlicu, kabelku, lieky, dokumenty, spodnú bielizeň a oblečenie.
Berte si všetko, čím nepotrebujem, ozvala sa hlasno Albína. Pravda, môj drobček?
Marek mlčal a len pozoroval. Nemohol nič viac urobiť. Vedel, že matka mu to už nikdy neodpustí alebo možno odpustí, lebo je matka.
Po pol hodine stávala Ľubomíra pri aute. Mária Arpádová už sedela na zadnom sedadle a ticho utrholá slzy. Neobrátila sa k synovi, len zhlboka vzdychla.
Ťažké je to prijať, keď si mu všetko dala a on ti ju už nepotrebuje.
Ako budeme žiť ďalej, dcérka?
Bude všetko v poriadku. Mám úspory. Kým nenájdeme prácu, máme čo žiť. Máš dôchodok, budeme sa živiť chlebom s maslom.
Dorazili do dediny, kde Ľubomíra strávila detstvo. Bolo ešte svetlo, no v dome bolo chladno. Rýchlo zapálila pec, priniesla vodu a nastavila čajník.
Ako sa ti všetko darí, akoby si tu celý život bývala.
Dedo ma naučil všetko. Dobre, že sme kúpili potraviny, nemusíme ísť do obchodu. Nemám rád dedinskú kríču.
Postupne sa v chatrči zohrialo.
Zajtra všetko vyčistím.
Zaklopali na dvere.
Susedka prišla? Dlho si tu nebol. Vidím, že tvoje auto stojí. Čo ťa zima priniesla, nejaké problémy?
Všetko je v poriadku, strýko Mikuláš. Čoskoro všetko dobehnem. Sadni si k nám na čaj.
Chcel som ťa pozvať. Nie si sama? povedal, keď zbadal ženu.
Toto je Mária Arpádová, a to je Mikuláš Petrovič, predstavila ich.
Ak budeš niečo potrebovať, ozvi sa.
Zatiaľ nič nie je potrebné. Ďakujem.
O týždeň sa dom stal čistým a útulným.
Vieš, Ľubomíra, ja som tiež zo stredných podnikov. Vydala som sa za mesta. Môj muž zahynul, keď som mala dvadsaťtri rokov, a ja som predala byt. Syn mi sľúbil, že bude so mnou až do konca. Pozri sa, aký sme sa dostali.
Nebuď smutná. Viem, že je ťažko. Aj mne je ťažko. Možno sa vám narodí vnúčatá.
Od tejto? Bože, zachraň! A Mikuláš Petrovič s kým žije?
Sám. Jeho manželka zahynula, dieťa ho zachránilo. Už sa viac neoženil. Nemá deti. Žije s mojím starým otcom, ktorý je mladší než on.
Mesiac plynul, od Mareka žiadna správa. Nevolal ani matke. Jedného dňa však zazvonil neznámy číslo na telefón Ľubomíry.
Ľubomíra?
Áno.
Váš manžel zomrel.
Mýlite sa.
Nie, nepomýlil som sa. Marek bol nepijavý, rozbil auto. Možno to bude ťažké pre vás, ale jazdil s dievčatkom. Tá prežila, vypadla z auta bez škrabov. Príďte na pohreb.
Bolesť Márií Arpádovej bola nesmierna. Čo s tým? Ako sa mám zachovať? Strýko Koloman pomôže.
Ľubomíra, čo sa stalo, nevidím to na svojom tvári!
Mami, neboj sa, posaď sa. Marek už nie je.
Ó ako to Som to ja zavinila! Odišla som od neho!
Mami, on ťa vyhnal!
Áno, vyhnal. Ale ja som matka. Ó zúri ma osud.
Ideme na pohreb. Strýko Mikuláš bude s tebou, kým ja prídem.
Ja idem s tebou.
Ja s vami, povedal Mikuláš. Poďme spoločne. Nemáme o čom diskutovať.
Pohreb prebehol. Ľubomíra a Mária Arpádová išli do domu syna, kde mal odísť odkaz pre matku a manželku. Marek nestihol podať rozvod, lebo už nebolo času na lásku, zábavu a hostiny.
Mikuláš ich sprevádzal všade.
Som s vami, vy ženy. Kedykoľvek bude potrebná pomoc.
Dom sa zmenil za mesiac. Priediškový šatník, špinavé riady na podlahe, vo vzduchu páchnúť mohutným pivom a niečím zatuchnutým.
A to všetko urobil môj syn! Kdeže bol taký predtým? Čo to spácha!
Čo tu robíte? Toto je môj dom, vysypať sa odsud. Vyskočilo to isté dievča s veľkými perami a mihalmi, nasledované takmer nahýma chudobným chlpatým mužom.
Ukážte dokumenty na dom! vstúpil Mikuláš.
Aké dokumenty? Môj manžel zomrel. Nemali sme ani svadbu!
Žiadny rozvod ešte nebol!
Svadbu sme mali vopred. Teraz je všetko moje!
Dosť tých pivových fantázií! Vyháňajte sa! Je tu niekto ešte?
Muž sa ticho schoval. Mikuláš dohliadol, aby dievča nič neodcudzilo.
Teraz treba skontrolovať dokumenty. Možno je nejaká dedičská listina alebo nový majiteľ. Tu môže byť čokoľvek. Zmeníme zámky dlhá blondína možno má kľúče.
Dokumenty boli v poriadku, zámky vymenené. Veľa vecí museli odhodiť. Mikuláš a Koloman sprevádzali Ľubomíru a Máriu po celom.
Ľutujem, že ste sa museli vrátiť sem. Už som si na vás zvykol.
Budeme sem prichádzať. A ty, strýko Mikuláš, prichádzaj.
Vrátil si ma do mladých čias. Mária mi pripomína moju pokojnu manželku.
Pozorujem, strýko Koloman, ako na ňu pozeráš. A ona na teba tiež. Máte lásku?
Rovnaké výpovede, zúril muž.
No nie!
Po roku sa Mikuláš a Mária zosobášili. Žijú šťastne, rovnako aj s Ľubomírkou, ktorá sa stala pre nich akoby dcérou. Ich rodinu dopĺňajú vnúčatá.
Ľubomíra nakoniec zostala matkou nevyšla si znovu.A nakoniec si uvedomila, že pravá hodnota rodiny spočíva v láske a podpore, ktorú si navzájom dávajú, nie v krvnom spojení ani v materiálnych bohatstvách.
