Tu je taká vec, čoskoro k nám prídu hostia a vy musíte niekam ísť. Samozrejme, s vami neostane žiadny sviatok. povedal syn.
Synu, kam to máme ísť? Nemáme tu nikoho, spýtala sa mama.
No a ja odkiaľ by som to mal vedieť, veď vás kedysi pozvala susedka z dediny, tak poďte.
Peter Štefanovič a Zuzana Mikulová už stovkykrát ľutovali, že poslúchli svojho syna a predali svoj dom. Nie, že im tam bolo ľahko bol to ich domov. Boli vlastníci toho bývania. A čo potom?
Báli sa vyjsť zo svojej izby, aby nespôsobili hnev svojej nevlastnej dcéry Katky. Všetko ich dráždilo chôdza na topánkach, čaj, jedlo.
Jediný človek v byte, ktorému naozaj boli potrební, bol ich vnuk Ďuro. Dospelý chlap, fešák, ktorý miloval starých rodičov do šialenstva. Keď sa matka v jeho prítomnosti rozprasla hlas, dostala okamžitú reakciu.
A potom bol ich syn Tomáš buď sa bál svojej manželky, alebo mu bolo jednoducho jedno, nikdy nestál za rodičmi.
Ďuro dokonca večeral s babičkou a dedkom. Doma býval zriedkavo, práve teraz bol na stáži, býval v internáte blízko práce a prichádzal len cez víkendy.
Starší ľudia čakali na vnuka, ako na sviatok. Už sa blížil Nový rok. Ďuro prišiel skoro ráno, len aby ich pozdravil. Vstúpil do izby svojich starých rodičov a priniesol každému teplé, pekné ponožky a rukavice. Vedel, že často mrznú, tak ich rozhodol potešiť. Dedkovi obyčajné rukavice, babičke s výšivkou.
Zuzana Mikulová si rukavice pritlačila k tvári a rozplakala sa.
Babička, čo sa ti deje? Nepáčili sa ti?
Ale nie, drahý môj. Sú úžasné. V mojom živote som ich ešte nikdy nemala v každom zmysle.
Obojila vnuka a pobozkala ho. Ďuro začal bozkávať babičkine ruky robil to od detstva. Jej ruky vždy voňali niekedy po jablkách, inokedy po čerstvom rezne, najviac však po teple a láske.
Tak, moji milí, vydržte tu štyri dni bez mňa. Ja si oddýchnem s chlapcami a potom sa vrátim domov.
Oddychaj, drahý, povedala babka čakáme.
Ďuro si zbalil batožinu, rozlúčil sa so všetkými a odišiel. Starí sa vrátili do svojej izby.
O hodinu neskôr počuli, ako Katka nahráva výčitky manželovi, že hostia prídu. A v dome starí? Kam ich pošleme? Hanba pred ľuďmi, nemôžeme sa uvoľniť. A kam potom hostí postiať? Tomáš sa pokúšal odpovedať, že nevedí, kam ich dať, ale Katka ho nepočúvala.
Starí sedeli ako myši, ani čaj na kuchyňu nedali. Peter štvorozubý (vlastne Peter Štefanovič) si z úschovy vytiahol wafle, podial ich žene. Sadli si pri okne a ticho žúvali. Bála sa aj len povedať slovo. V Zuzanových očiach sa trblietala slza. Ako bolelo a bolo smutné dospieť do momentu, kedy si už nikto viac neuvedomí.
Von sa začalo stmievať. Do izby vstúpil Tomáš.
Tu je taká vec, čoskoro k nám prídu hostia a vy musíte niekam ísť. Samozrejme, s vami neostane žiadny sviatok.
Synu, kam to máme ísť? Nemáme tu nikoho spýtala sa mama.
No a ja odkiaľ to viem, veď vás kedysi pozvala susedka z dediny, tak poďte.
Kam pôjdeme? Autobus už nejde, nevieme, kde je nádražie. A je ešte živá?
Neviem, kráť, Katka povedala, že máte hodinu na zhromaždenie.
Tomáš vyšiel. Peter a Zuzana sa pozerali na seba, každý sa snažil neplakať. Vzali si darčeky od vnuka rukavice prišli vhod. Obliekli sa teplejšie a ticho vyšli von. Von už takmer tma. Ľudia sa poľahky rozbehli, ponáhľali sa so svojimi záležitosťami.
Zuzana Mikulová chytila muža za ruku a pomaly kráčali do parku. Po ceste zabočili k malému kaviarníčku, objednali si čaj a sendviče, lebo celý deň nič nejedli.
Sedeli tam takmer hodinu, nerado vychádzali von von fúkal vietor, sneh padajúc. Do noci mraz stúpal. V parku bola malá altánka. Pár sa rozhodol ukryť sa v nej aspoň nejaký prístrešok nad hlavou. Sadli si, tesne pri sebe. Zuzana prezerala rukavice na rukách, Peter sa pozrel na ňu a povedal:
Je dobré, že náš vnuk má čisté srdce, napriek tomu, že jeho rodičia majú chladné.
Áno, sľúbili sme mu pomôcť, ale nezvládli sme odpovedala babka.
Čas plynul, sneh neprestal padnúť. V domoch svietili vianočné stromčeky. Mnoho ľudí už sedelo pri stole, vítali starý rok. Zrazu pri nohách Zuzany a Petra pribehla malá psíčik, šarmantná španielska. Posadila sa na babkine koleno, ona sa usmiala a pohladila ho.
Kamarát, čo tu robíš sám? Stratil si sa? spýtala sa Zuzana.
Z diaľky zasvietil ženský hlas.
Lord, kde si? Domov čas. Kde si, milý, kde?
Dievča Dasha počula, ako jej pes šteká.
Lord, Lord, idem k tebe. Čo sa stalo?
Dasha prišla k altánke. Pes ležal na kolenách staršej ženy a štekal. Pozorujúc starých, Dasha pochopila, že už dlho sedia.
Prepáčte, Lorde, on nikoho neublíži. Odpusťte, že sa pýtam, ale ste tu dlho?
Dlho, milá, máš pekného psíka.
Prečo nejdete domov? Je zima a už za hodinu Nový rok.
Starí mlčali.
Prepáčte ešte raz, nemáte kam ísť?
Odpovedali hlavou.
Veľmi zaujímavé, ja som sa už stratila.
Lord neodchádzal od babky, krútil sa a švihol chvostom.
Myslím, že rozhovor by malo pokračovať inde. Ja som šla vyjsť s Lordom, obliekla som sa ľahko a už som zmrzla. A vy, asi ste aj vy zmrzli. Poďte, choďme ku mne.
Čo chceš, dieťa, prečo to? My prežijeme noc a ráno rozhodneme, čo ďalej. V tomto meste nepoznáme nikoho.
Nie, neodídem vás tu nechať. S Lordom bývame sami, radi budeme hostiť. Poďme, čoskoro Nový rok.
Poďme, inak minieme sviatok.
Zuzana a Peter sa pozerali, zhlboka vzdychali a začali vstávať. Aj keď mali teplé ponožky, nohy im zamrzli. Kráčali pomaly, Lord bežal okolo a šťastne švihol chvostom, rozprávali sa po ceste.
Zuzana Mikulová rozprávala, ako skončili v altánke. Hanba, samozrejme, že táto milá dievčina sa otvorila. Dasha bola smutná. Nerozumela, prečo niektorých rodičov vyhodiť von. Jej rodičia už neboli nažive, všetko by oddala, aby boli pri nej.
V byte bolo teplo, z kuchyne voňalo čerstve upečené palacinky. Najprv si dali čaj, zohriali sa, potom položili stôl a sadli. V izbe žiarila vianočná stromček s farebnými svetlami bolo útulne, domácko. Zuzana pomáhala Dashke s prípravou jedla.
Peter sa hral s Lordom. Nový rok privítali v pohode. Starí boli vďační Dashke, a ona im povedala, že nie sú sami v túto novoročnú noc. Ráno ich nenechala odísť, ponúkla im ubytovať sa aspoň týždeň.
A tak to dopadlo bolo im dobre s nimi, ako s vlastnými rodinou.
Ďuro sa vrátil a bežal do izby, kde mali byť babka a dedko, ale bola prázdna. Na posteli si uvedomil, že ich už nie je.
Mami, kde sú moji starí?
A ja odkiaľ viem? Poď.
Kam šli? Kedy?
31. decembra sme ich požiadali, aby šli na prechádzku, keď prišli hostia, hanba ich prísť s nimi sláviť.
No, aj mne je hanba tu žiť s vami! Nie sú starí, ale vy. Je mi ľúto vás. kričal na rodičov Ďuro.
Ďuro sa oblékol a vybehol von. Nevedel, kam bežať, kde ich hľadať. Pýtal sa okoloidúcich, niekto tvrdil, že videl starších. Krúžil dva hodiny, začala dezolácia, obával sa najhoršieho.
V diaľke uvidel dievča s psom. Keď sa priblížil, všimol si rukavice na jej rukách tie isté, čo daroval babke.
Prepáčte, odkiaľ máte tie rukavice?
Čo?
Ja som ich daroval svojej babke, a teraz ju ani dedka nemám. Neviem, kde ich hľadať.
Ste Ďuro?
Áno, a ako to viete?
Volám sa Dasha. Poďte so mnou.
Obrátila sa, zavolala Lorda a šli k Dashine domovu. Cestou Dasha rozprávala, ako našla starých v altánke, vzala ich k sebe a prosila Ďura, aby im pomohol, lebo potrebovali iba veci.
Dasha otvorila dvere, z kuchyne sa šírila vôňa palaciniek.
Milujem ten zápach povedal Ďuro.
Pozrite, koho sme s Lordom priniesli povedala Dasha.
Ďuro vstúpil do kuchyne, babka sa rozplakala a objala ho. Z izby vyšiel dedko. Všetci sa spolu posadili k stolu, pili čaj a jedli chutné babčie palacinky. Ďuro sa ospravedlnil rodičom.
Dlho debatovali, čo robiť ďalej. Dasha všetkým vysvetlila, že starí zostanú u nej, jej veci priniesla. Ďuro sa stal takmer stálym hosťom u Dashovej.
Raz v tej veľkej trojizbovej byte bývali len Dasha a Lord. Teraz je v nej vždy plno ľudí, vôňa jedla, šťastný Lord najdôležitejší, rozhoduje, s kým bude spať v noci.
A Dasha a Ďuro? To už je iná rozprávka. Hlavné je, že dobro je veľký pocit.
Niekedy stačí niekomu len usmiať sa, spýtať sa, čo sa stalo, urobiť niečo pekné. Všetko sa vráti späť.
Zanechajte svoje myšlienky v komentároch a dajte like, ak sa vám príbeh páčil!
