V jednom čudnom sne, keď už som mala sedemdesiat rokov a rozhodla som sa, že nepotrebujem potomkov, sedela som v dlhom, bielej chode nemocnice v Bratislave, kde som čakala na svojho dermatológa. V rohu sa mihla staršia dáma, akoby vyčarovaná z mrazu, a jej prítomnosť zmenila celý môj pohľad na svet.
Vzhľadom vyzerala, akoby ju čas ešte nechytil, možno okolo šesťdesiatpäť rokov, no keď sme sa rozprávali, odhalila, že už prekročila sedemdesiatku. Volala sa Zdenka Hronová a jej príbeh visel v priestore ako tieniaci dym.
Zdenka mi povedala, že sa dvakrát vydala, no teraz žije sama. Prvé manželstvo skončilo rozvodom. Už od začiatku svojmu manželovi zjavne oznámila, že nechce mať deti. On to najprv akceptoval, no keď Zdenke bolo tridsať, začal znovu šúpať tému materstva, dúfajúc, že sa jej podarí rozkúzliť túto predstavu. Túžba sa nikdy neobjavila a po mnohých rozhovoroch sa rozišli.
Neskôr sa oženila s Jánom Kováčom, ktorý už mal dcéru z predchádzajúceho zväzku. Spolu žili v pokojnom dome na okraji Košíc, kde otázka detí už nikdy nevystrčila z tieňa. Ján jej nebránil v tom, že nechce mať ďalšie potomky, lebo už mal svoje dieťa.
Žiaľ, Jánov život zhasol a Zdenka zostala sama v priestrannom dome, však s pokojom tvrdí, že samota nie je pre ňu problém. Mnohí ľudia si myslia, že deti budú oporou v starobe, že budú stáť pri nás, keď sa čas spomalí. Zdenka však verí, že deti vyrastú, odídu svojou vlastnou cestou a vytvoria si vlastné životy, nezávislé od svojich rodičov.
Nechcem byť matkou, lebo taký osud si jednoducho nevyberám, povedala s jemným úsmevom. A keby som chcela pohár vody, kúpim si ho za pár eur, lebo všetko je otázkou výmeny.
Čo si o tom myslíte? V tomto snovom svete, kde sa realita mieša s podvedomím, Zdenkino rozprávanie o nezávislosti a osobnej naplnenosti rozplýva bežné predstavy o materstve a starnutí. Ukazuje, že šťastie nespočíva v tradičných rodinných väzbách, ale v zmysle, ktorý si sami vdlháme do svojho existovania.
