Počkaj, hovorí muž. Na chvíľu som vyšiel na vašej stanici v Bratislave, a keď som sa vrátil do vagónu, moje veci už neboli. Pozrel som z okna a videl som muža, ktorý nesie moju tašku. Vybeh som za ním, ale zmizol.
A prečo ste sa nevrátili späť do vagónu a nečakali, kým sa veci vyriešia? pýta sa Drahomíra.
Keď som hľadal toho muža, môj vlak už odjel, odpovedá muž.
Drahomíra práve končí svoj smädný pracovný deň. Pracuje v malom kvetinárskom obchode v historickom centre Bratislavy, kde sa pred Vianocami zíde vždy veľa zákazníkov.
Je chladno, sneží. Drahomíra kráča po chodníku v hrubom zimnom kabáte.
Po celý deň sa jej nepodarí ani zhlboka si sadnúť. Sníva, že sa vracia domov a hneď si leží spať.
Zrazu k nej pristúpi neznámy muž. Drahomíra ho pozrie.
Pred ňou stojí muž okolo štyridsiatich rokov, oblečený trochu podivne. Drahomíra urobí krok bokom, aby ho obchádzala.
Prepáčte, môžete mi pomôcť? spýta sa neznámy.
Drahomíra sa prekvapene zastaví.
Ja muž zakrúti hlavu a na okamih zavrie oči. Jazdím vlakom k dcére na svadbu. A potom sa to všetko pokazilo.
Muž chvíľu zamyslí, pozrie sa na Drahomíru s úzkosťou.
Počkaj, hovorí. Na chvíľu som vyšiel na stanici, a keď som sa vrátil, bola moja taška preč. Hneď som ju sleduval a on už bol preč.
A nemohli ste sa vrátiť do vagónu, aby ste to vyriešili? pýta sa Drahomíra.
Hľadal som toho človeka, a môj vlak už odišiel.
Drahomíra začína byť nervózna.
Hľadal som všade. Povedali mi, že mám čakať, ale ďalší vlak odchádza až o pár hodín. V úložnom priestore som nemal čo čakať mala som v taške oblečenie, doklady i peniaze v eurách. Potreboval som sa umyť a zahriať. Všetko vrátim, prosí muž.
A kľúče od bytu, nedáte? rozčúli sa Drahomíra.
A ty tam choď! Všetci sa mi vyhýbajú. Bože, prečo mi nikto neverí? muž zdvihne hlavu a smutným pohľadom sa pozerá na oblohu, takže Drahomíra cíti ľútosť.
Drahomíra ho prehliadne.
Máš pravdu, tvoje veci asi sú v taške, ale vyzeráš trochu chaoticky. Nemôžem ti dať kľúče, ale môžeme ísť k mne. Pomôžem ti s oblečením.
Ďakujem, ste veľmi láskavý. Ďalí ma ani nepočúvali, hovorí muž a odchádza za Drahomírou.
Drahomíra vojde do svojho bytu a sadne si na malý stoličkový kúsok v úzkom chodbe. Veľmi chce spať.
Choďte do kúpeľa, prikáže si Drahomíra a ukáže smer k dverám. Ja si medzitým nájdem oblečenie. Ako sa voláte, mimochodom?
Milan, odpovie muž a zatvára dvere kúpeľne.
Z domu sa ozve šumenie vody. Drahomíra povzdychne musela sa rozlúčiť so svojím snom o odpočinku.
Brat môj už dlho býva v Košiciach, ale niektoré oblečenie tam zostalo.
Nič sa nestratí, hovorí.
Zoberie všetko, čo potrebuje, a zaklepe na dvere. Keď voda prestane šumieť, oznámi Milanu, že oblečenie položila na nočnú skrinku v chodbe.
Naleje si polievku do misiek a dá ju do mikrovlnky. Posadí sa na stoličku a zamyslí sa. Keby mama práve prišla, určite by to pochopila zle. A čo si pomyslí, keď vidí, že muž sa myje v kúpeľni, zatiaľ čo ona ohrieva jedlo?
Pane Bože, nechaj mamu niečo zastihnúť v obchode alebo u kamarátky, pošejuje si do ucha. Boh však má práve dôležitejšie veci a nepočuje.
Na dvere zaklopí zámok.
Martinka, si doma? zakričí mama z kuchyne. Drahomíra vyjde, aby ju pozrela. Myslela som, že si to ty v kúpeľni volám.
Mamo, necitaj si po hlave. Ten muž prišiel z vlaku, stratil svoje veci a teraz ich opravím, snaží sa Drahomíra upokojiť.
Už mu dalaš oblečenie od Alexeja? Čo sa stalo?
Povedala som, že z vlaku odšiel. Jeho veci zmizli.
Bože. A ty ho domov priviedla? Nepoznáš ho vôbec! Mohla si to spraviť skôr. Teraz som už doma, možno zavoláme niekomu?
Mamo, nerob si starosti. Už som ho všade hľadala. Musíme čakať na ďalší vlak. Keď sa osprchuje, odíde, šepká Drahomíra.
Z kúpeľne už nečuje šumenie vody. Dvere sa otvárajú a zatvárajú.
Zobral som oblečenie, zistí Drahomíra.
Mama si sadne pri vchode a číha.
Čoskoro na kuchyňu vstúpi Milan, trošku zahanbene a vinný. Drahomíra cíti, že počul ich rozhovor.
Povedz, ako sa to mohlo stať s takým silným a zdravým mužom? pýta sa mama, pozerajúc mu do očí.
Prepáčte, že som prišiel bez telefonov, dokladov i peňazí. Cestujem na svadbu do Košíc.
A prečo ste sa dostali k nám? Nie sme priamo pri stanici, spýta sa mama.
Mamo! Dajte mu jedlo. Prečo sa hnáte s otázkami? reaguje Drahomíra. Sadni si ku stolu, Milan, pripravila som ti polievku.
Moj drahý, keď som bola mala, chytala som mačky a šteniatka na ulici, a teraz vedieš mužov domov poviem mamka, odsunujúc sa na miesto pri stole.
Jedz, Milan. Buď opatrný. Ak sa budeš páčiť mojej mame, nemusíš odtiaľ odísť, hovorí Drahomíra s tajomným sarkazmom.
Pretože celý deň sedia v práci, žiadny osobný život. Máš skoro tridsať rokov, čas na manželku. Ako sa mám nebáť, keď nie si zasnúbená? odpovedá Milan.
Mamo, prestaň. Milan si myslí, že ho ženíme, žartuje Drahomíra.
Nebojte sa, upokojuje Milan.
No a teda, máma zamávne a odišla do izby.
Seriózna máte mama, poznamená Milan, odkladajúc tanier.
Vychovávala nás len s bratom. Bojí sa, že zostane sama s dieťaťom.
Rozumiem. A kde pracujete?
V kvetinárni. Ako si bez pasu kúpite lístok a nemáte peniaze? pýta sa Drahomíra.
Obečakali sme pomoc. Môžem požiadať o telefón? Zavolám dcére, že neprídem na svadbu. A priateľovi
Počkaj, hovorí Drahomíra, odchádzajúc do izby.
Mamo, čo robíš? mama vyberá zo skrinky zlatý prsteň a šperk.
Ticho, prosím, zavzdyá mama. Ak náhodou neviem, komu to dám. Pôjdem k tiatej Maške.
Drahomíra nehladá spory. Zájde k stolu a položí Milanovi mobil, postaví sa pri okne.
Milan volá svojej dcére; Drahomíra vidí na tvári, že dcéra je sklamaná, že otec nepríde na svadbu. Potom volá niekoho iného a pýta sa na adresu bytu.
Čoskoro príde šofér. Nemal som vôbec ísť. Manželka nechcela, aby som sa stretol s novým mužom. Dcéra ma pozvala, tak som išiel zbytočne, hovorí Milan, skleslý.
Kto ste, keď príde šofér? pýta sa Drahomíra.
Milan sa mu páči. V bratskom oblečení vyzerá slušne, aj keď je menší.
S kamarátom máme malý podnik na opravu techniky. Malý spoločný biznis. Kamarát mi povedal, že nejediem vlakom, lebo nepoznám Bratislavu, a na svadbe by som sa netriebal.
Keby som letela lietadlom, bolo by lepšie. Počkajte ešte pár hodín a odídeme, presviedča sám seba aj Drahomíru.
Drahomíra pozerá na Milana a premýšľa, že mama má pravdu keby prišla domov po práci, čakal by ju muž, deti by už čakala. Život by mal zmysel. Má takmer tridsať rokov, ešte žije s mamou a nevidí budúcnosť.
Bolo to raz, keď mala milencu. Vzťah smeroval k svadbe, ale potom ho prišla pravda muž bol s jej priateľkou. Stratila nielen snúbenca, ale aj priateľku.
Ste milí. Všetko bude v poriadku, hovorí Milan náhle, ukončujúc jej úvahy.
A vy? Prečo ste sám? Máte všetko podnik, dom.
Áno, išiel som na svadbu sám. Nevedel som, čo sa stane. Rozviedol som sa. Ženy dnes sú opatrnejšie, muži rovnako. Vy ste unavená po práci a ja som vám neponúkol odpočinok. Prepáčte, že som vám narušil deň.
Rozprávajú sa dlho. Vonku sa stmavuje, keď ich zazvoní mobil.
Je to ja. Šašo, asi už prišiel, Milan sa ospravedlňuje a berie Drahomírin telefón.
Jazdí a už ho nikdy neuvidím. A opäť prídu nudné a jednotvárne dni, pomyslí si.
No tak, auto je dole. Veľká vďaka, položil Milan telefón na stôl a vstal.
Zapísal som svoje číslo, aby ste ma hľadali. Som Milan z vlaku. Asi mi nezavoláte, pozerá na Drahomíru s otázkou.
Ak budete potrebovať pomoc, kedykoľvek sa na mňa môžete spoľahnúť. Ďakujem vám za všetko. Oblečenie vrátim, alebo sa nebudete musieť báť. Ospravedlňte sa mojej mame, lebo si myslela, že som nejaký podvodník, hovorí Milan smutnými očami a Drahomíra takmer slzy.
Cudzí človek, ktorý ju rozospravedlňoval, nechcel odísť. Kto je on a kto ona? Drahomíra sa usmeje.
Nebuďte viac v takýchto situáciách.
Nie. Teraz budem jazdiť len autom alebo lietadlom. Žiadne vlaky, usmeje sa Milan.
Drahomíra pozoruje, ako v hustých zimných súmrakoch Milan vychádza z podjazdu, zastaví pri aute, nájde okno a mává rukou.
A to je všetko. Zajtra ma už ani nepamätá.
Dala si ho von? spýta sa mama, keď sa vráti.
Takže sa sťažuješ, že som ho priviedla domov, a teraz sa pýtaš, prečo som ho vypustila, snaží sa Drahomíra skryť smútok.
Je to dobrý človek, je to vidieť.
Prečo si bežala schovávať šperky?
Lebo som neuvážila vzdychne mama.
O tri týždne neskôr, pred Novým rokom, Drahomíra má pocit, že Milan sa jej sníva.
Pracuje 31. decembra. Majiteľ sa ospravedlňuje a hovorí, že jej osobne pomôže, lebo zákazníkov bude veľa.
Drahomíra vyzerá z okna a zrazu uvidí pred obchodom pravého Deda Mráza.
Hlasno hovorí ku prechádzajúcim a rozdáva cukríky, smeruje priamo k obchodu.
Dvere sa otvoria a ona ho uvidí v červenej prešívanej kožuche, s čiapkou, bielou bradou a veľkým vreťom na pleciach.
Rozpráva sa s majiteľom a hlas mu pripomína Drahomíre známu melódiu.
Nakoniec Dedo Mráz pristúpi k nej.
Vedel som, že pracuješ, tak som prišiel ťa prekvapiť, pozdvihnúť náladu. Pomohlo to? pozerá sa na ňDrahomíra sa usmiala, podala mu horúci čaj a v srdci cítila, že nový rok prinesie viac nádeje než starých starostí.
