Dážď padal neúnavne, akoby nebeský čistič chcel vytrebať každú štrbinu v Bratislave. Asfalt sa pod pouličnými lampami trblietal ako čerstvo vylúštené zlaté mince a vedierka v odtokoch sa premenili na malé rieky, v ktorých sa šmykli listy, odkvapky a posledný prach z uplynulých dní. V mojom Škoda Octavii topenie pracovalo v tichu, zahalujúc ma príjemným teplom. Jemná hudba z rádia ma oddelila od búrky, akoby som plával v bublinke.
Bol to obyčajný stredajší popoludňajší čas práve som opúšťal kanceláriu po stretnutí, ktoré dopadlo lepšie, než som čakal. V spolujezdickom sedadle mi ležala zložka plná dokumentov a v hlave sa hromadili úlohy. Všetko to však náhle zastavilo, keď na rohu hlavnej ulice som uvidel drobnú postavu schovanú pod dažďom.
Nebolo jej viac ako osem rokov. Čierne vlasy sa jej priľnili k tvári, a ten úzky kabátik vyzeral, akoby bol vyrobený z papiera. V rukách držala zvitok voľných kvetov, zabalených v preškrtnutej plastovej fólii, a topánky z plátna boli úplne nasáknuté vodou.
Znížil som rýchlosť a bez veľkého premýšľania zaparkoval pri chodníku. Stál som a pozeral ju niekoľko sekúnd. Mohol som prejsť ďalej, ako to robí toľkí ostatní, ale niečo na tom, ako si kvetiny pritláča k hrudi, akoby ich chránila ako najcennejší poklad, ma držalo.
Vypol motor, otvoril dvere a okamžite mi do tváre zasiahlo chladné veterné pohladenie, doplnené neustálym bubnovaním dažďových kvapiek. Prišiel som k nej.
Hej, pane! zakričala nad šumom dažďa. Nedáte si nejaké kvety pre manželku? Sú krásne dáme ich lacno.
Jej hlas bol slabý, ale snažila sa byť veselá.
Zložil som si bundu a položil ju na jej ramená. Bola to obrovská košeľa pre takú maličkosť, ale aspoň ju zahriata.
Prosím, vezmi si to, povedal som a podal jej aj svoj dáždnik. Inak sa ti to z toho dáva zle zhorí.
Pozrela na mňa akoby som jej práve podal diamant.
Nie, pane moja mama hovorí, že neberám veci od cudzincov.
Tvoja mama má pravdu, odpovedal som, ale toto nie je dar je to požičovňa, kým pracuješ.
Najprv váhala, nakoniec však dáždnik prijala.
Koľko máš kvetov? spýtal som sa.
Dvadsať zväzkov, pane. Po desiatich eur za kus ale môžem ich dať za osem, lebo sú trošku rozmáčknuté.
Vytiahol som peňaženku a podal jej dve stovky eur.
Vezmem ich všetky.
Otvorila ústa, akoby chcela niečo povedať, ale slovo sa jej nepodarilo vyjsť.
Všetky? Čo s nimi potom urobíš?
Rozdám ich, odpovedal som. Prejsť ľuďom, čo idú okolo. Nech majú aspoň jeden krajší deň.
Na jej tvári sa objavil plachý úsmev.
Moja mama tomu neuverí.
Kde je tvoja mama?
Doma, stará sa o môjho bratčeka. Je chorý, a preto som šla von, aby sa ona nepremočila.
V hrudi mi zhrbalo a chcel som ju upokojiť.
Zober si bundu a dáždnik. A už rýchlo choď domov. Tvoja mama určite čakala.
Obeťou si objala peniaze, urobila pár krokov a ešte predtým, než zakrivila rohu, zavýkla:
Ďakujem, pane! Nech vám Boh žehná!
Viděl som ju odchádzať, teraz pod mojím červeným dáždnikom. Vrátil som sa k autu, ktorý už bol pretretý, ale v ňom som cítil zvláštnu zmes smútok, nežnosť a štipku nádeje.
Zapol som kúrenie. Vôňa kvetov zaplavila interiér, a keď som začal rozdávať kvety neznámym chodcom, vedel som, že sa niečo vo mne zmenilo, aj keď som ešte presne nevedel, čo.
