Dnešný zápis v denníku, 4. júna 2026
Niekedy sa cítim ako tie neviditeľné tieňové postavy, ktoré sa mihnú okolo ruchu osláv a nikto si ich nevšimne. Dnes som prežila ďalší taký moment, keď som sa snažila nájsť svoje miesto medzi ostatnými.
Moja najneznámejšia pozývaná na narodeninovú oslavu mojej spolužiačky Márii bola ja, Ľubka. Vysokoškolské roky spoločne v Trnavskej univerzite nás spojili, ale na jej veľkú oslavu prišli len tí, čo si vybrali ísť na vidiecke svátky po víkende. Mária rozsiahlou gestou pozvala každého, kto sa dokáže prísť, no veľa dievčat odcestovalo do rodín na dediny. Ja som, zvyčajne uzavretá a tichá, sa odvážila využiť jej pozvanie.
Ani ja som nevychádzala z domu. Len pred pár dňami som dovŕšila osemnáste narodeniny rovnako ako Mária. Ale na rozdiel od nej som svoj veľký deň neplánovala sláviť s priateľmi
Nemala som žiadnych blízkych kamarátov a moji rodičia ma presvedčili, aby som zostala doma s babičkou a dedkom.
Tak to je narodeniny, ktoré sa opakujú v piatich, desať aj osemnáste roky, pomyslela som si smutne. Milujem svoju rodinu, ale stále mi niekedy chýba pocit, kedy sa konečne stanem dospelou a samostatnou.
Kedy príde nejaký chlap, ktorý si všimne moju nenápadnú krásu, moju ženskosť a jemnosť? Túžim po láske, ale hanbím sa byť sama. Nie som taká žiarivá ako Mária alebo jej kamarádka Dagmar. Tie dievčatá si dovolia maľovať si vlasy farebne, obliekať sa módne, občas aj odvážnejšie hlavne na večierkoch v kole, a učitelia im často poznamenajú.
Môj šatník zostal vždy v rukách mamy, a staré ručne upleté svetre chráni babička. Často som sa sťažovala, že vnúča nosí moje staré oblečenie len doma a hlavne v zime. Nemohla som sa v tých staromódnych svetroch zúčastniť na vonkajších párty.
Dnes sa v Máriinom byte zozbierali študenti mužov dvanásť. Keď hostina skončila a začali sa tancovať, ja som sa vrátila z bytu a posadila sa na lavičku pri vchode do domu. Nikto si ani nevšimol, že som odišla; cítila som sa zakryté výčnym pohľadom na neznámych chlapov, ktorí ma ani nepovažovali za niečo viac. Možno to bolo práve to najviac trápilo.
Pozrela som sa na hodinky.
Už by som mala ísť, mami určite už čaká, pomyslela som si. Sľúbila som, že nepríde neskoro
Z vchodu sa vyšľapol chlap nebol jedným z Máriiných hostí. Sadol si na kraj lavičky a smutne sa pozeral na Máriine okná v druhom poschodí, odkiaľ sa ozývala veselá hudba a smiech.
Si odtiaľto? spýtal sa nečakane. Pokývala som hlavou smerom k oknu.
Ako je tam Mária? Tancuje? Zabáva sa? spýtal sa znovu so smutnými očami.
Tentoraz som nabudla odvahy:
A čo? Nie je to počuť? Všetci sa baví
Presne tak, na to má narodeniny, odpovedal. A ja som si ich neoslavoval. Len čaj s koláčikmi v rodinnom kruhu, ako keby som bol v materskej škole
Zdvihla som obočie.
Už to máš aj u mňa. Si jej priateľ? kýla som k oknu.
Skôr áno, skôr nie. Rád by som bol jej kamarát, ale ona si nevšimla moje pocity. Ani ma nepozvala na narodeniny. Už dlho sme susedia. Vidí, ako sa k nej správam
Chlapovec zamrčal, a ja som zhlboka vzdychla. Potom som povedala:
Neboj sa. Aj ja všetko prežívam. Ale má zmysel? Nikto si toho vôbec nevšimne. Len som odišla a nikto to nepoznal. Som taká neviditeľná. Čo je, čo nie je všetkým jedno
Hej, čo to hovoríš, snažil sa ma upokojiť, máš pravdu. Sú ľudia, ako my nešťastní.
Nie, nie tak. Nezaujímaví, nenápadní. Možno to má aj výhodu nezávislosť a istú slobodu.
Myslíš? spýtal sa ma prekvapene. Volám sa Peter. A ty?
Ľubka.
Sedeli sme chvíľu a počúvali hudbu, pohľadom sa pozerajúc z okien. Každý z nás dúfal, že Mária vyjde na balkón a pozve nás do bytu na tanec, ale nič sa nestalo.
Bolo príjemné stretúť ťa, povedala som zdvorilo, ale musím ísť domov. Sľúbila som, že sa nezdržím.
Poďme spolu do zastávky, navrhol Peter.
Prešli sme sa cez park, rozprávali sme sa a nevedome sa usmievali. Peter cítil, že mu moje spoločnosť robí radosť, čo som spoznala v červenej lícnej škvrne a v jemných vrecúškoch na lícach, keď som odvrátila pohľad.
Rozprával vtipy a spomienky zo svojho mladého života, len aby som počula jeho jasný smiech a ostala s ním dlhšie. Dostali sme sa k zastávke, poďakovala som Petrovi a chcel ísť so mnou až po autobus. Náhodou som zmeškala prvý spoj a nastúpila na druhý
V autobuse som zamávala Petrovi, akoby sme sa poznali roky. On ešte stálo na zastávke, nevedel, čo ďalej. Zrazu som si uvedomila, že ho veľmi rád spoznám znova, ale neponúkol som mu ani telefón, ani adresu Bolo to nepríjemné.
Ráno nasledujúceho dňa Peter vstával, bežal k Máriinmu bytu, zaklopal na dvere a Mária otvorila s prekvapeným pohľadom:
Čo zase chceš, Peter? Nepôjdem s tebou na prechádzku, vieš to.
Nie, ja som chcel požiadať o číslo tvojej spolužiačky. Včera tam bola a ja jej musím odovzdať niečo, čo som nechal na lavičke. Prosím, povedz mi číslo.
Čože? Kto je to? spýtala sa Mária.
Je to Ľubka.
Ľubka? Ktorá Ľubka? zamyslela sa na chvíľu a potom zasmiala: Aha, Irička Dobre, čakaj.
Po chvíli podala Peterovi papierik.
Na Róm. A keďže je tichá Kedy to stihla? usmiala sa Mária a zatvorila dvere.
Peter, ako keby držel talizmán, ušiel domov s poznámkou. Celý deň premýšľal, čo povedať, a večer jej zavolal. Pozval ju na prechádzku a sľúbil zmrzlinu. Na moju prekvapenie Ľubka súhlasila s radosťou. Dozviedla sa, že jej hlas v telefóne znel ešte jemnejšie a príjemnejšie aspoň tak som si myslel.
Prechádzali sme sa parkom, jedli zmrzlinu a rozprávali o sebe. Našli sme podobné záujmy a charaktery.
Teraz som ja na rad, pozývam ťa, povedala som pri rozlúčke a usmiala sa. Ďalšíkrát namiesto parku pôjdeme do kina, čo povieš?
Od tej chvíle sme s Petrom už neodchádzali od seba. Navštevovali sme kino, múzeá a po roku spolu cestovali. Po dvoch rokoch sme sa zosobášili.
Moja mama hovorila, že je to príliš skoro, ale babička povídala:
Skvelé, Ľubka, našla si svoj osud a už je v manželstve. Nie je na čo hľadať ďalších chlapov. Peter je dobrý chlap, bude sa o teba starať ako o dieťa. Čo viac si môžeš priať?
Takú tichú, čo raz vybehla na svadbu a už vie, že je šťastná, povedali spolužiačky.
Obaja sme žiarili šťastím. Naše životy priniesli pochopenie, starostlivosť a lásku, o ktorej sme vždy snívali.
Dnes, keď spomínam na tú lavičku pri vchode, na to, ako sme sa tam stretli, usmievam sa. Vďačná som, že som prekonala tie tiché chvíle a našla niekoho, kto si všimne, že nie som len tieň.
Ľubka.
