Dážď padajúci neúnavne, akoby nebesia chceli vyčistiť každú uličku starého Bratislavy, sa vryl do spomienok, ktoré nosím so sebou až dodnes. Asfalt pod žiarivými pouličnými lampami sa leskl ako mokré sklo, a malé potoky splývali do odkvapávačov, odnášajúc so sebou listy, popôladkové odpadky a prach z predchádzajúcich dní. Vo vnútri môjho auta tichá klimatizácia šírila príjemné teplo, zatiaľ čo z rozhlasu šepkala jemná hudba, ktorá ma oddeľovala od búrky, akoby som bol v bublinách.
Bol to obyčajný stretný popoludňajší deň, keď som sa po ďalšej schôdzke v práci vracal domov. Na sedadle spolujazdca som mal zložku plnú spisov a v hlave som nosil zoznam úloh. Všetko to však náhle ustalo, keď som na rohu Novej ulice zahlédol malú postavu schovanú pod dažďom.
Nebola staršia ako osem rokov. Temné vlasy sa jej lepkali k tvári, a tenký kabátik, ktorý mala na sebe, vyzeral skôr ako papierová obálka. V rukách držala kvetinový zväzok zvädnutých kvetov, zabalený do prehnanej plastovej fólie. Jej látkové topánky boli do konca nasáknuté vodou.
Spomalil som, zaparkoval pri chodníku a chvíľu som ju sledoval. Mohol som prejsť ďalej, ako to robí mnoho ľudí, no niečo v spôsobe, akým si kvetiny pritiahuje k hrudi, akoby ich považovala za jediný poklad, ma zastavilo.
Vypol motor, otvoril dvere a okamžite ma zasiahla studená vlna vetra a neúprosný hukot dažďa. Prišiel som bližšie.
Dobrý deň, dieťa! zakričala so škvapajúcim hlasom cez hukot búrky Nemáte náhodou nejaké kvety pre vašu manželku? Sú veľmi pekné môžem ich predať za líšku.
Hlas jej znel slabý, no snažila sa pôsobiť veselým tónom.
Zložil som si bundu a hodil ju na jej drobné ramená. Bola veľká na takú malú postavu, no aspoň ju zakryla.
Tu máš povedal som a podal jej aj dáždnik Inak by si sa z toho ochladil.
Pozrela sa ma, akoby som jej podal diamant.
Ne, pán moja mama hovorí, že si nemám nechať nič od cudzincov.
Tvoja mama má pravdu odpovedal som ale toto nie je dar, je to požička, kým si budeš zarábať.
Zaváhala, potom prijala dáždnik.
Koľko kvetov máš? spýtal som sa.
Dvadsať zväzkov, pán. Každý sto eur ale môžem vám ich dať za osemdesiat, lebo sú trošku poškodené dažďom.
Vytiahol som peňaženku a podal jej dvadsať eur.
Vzvem si ich všetky.
Ústa jej otvorila, no žiadne slovo nevyšlo.
Všetky? Čo s nimi urobíš?
Rozdelím ich odpovedal som ľuďom, čo prechádzajú okolo. Tak budú mať všetci krajší deň.
Na tvári jej zafíknulo plaché úsmev.
Moja mama tomu neverí.
Kde je tvoja mama?
Doma stará sa o môjho brášku. Je chorý. Preto som dnes išla von, aby ona nezmokla.
V bruchu mi zamávalo uzne.
Vezmi si bundu a dáždnik. A teraz bež domov, tvoja mama určite čaká.
Objala peniaze pri hrudi, urobila pár krokov a predtým, ako zatáčala do ulice, zavýskala:
Ďakujem, pán! Nech vás Boh žehná!
Videla som, ako sa odvracia, teraz chránená mojím červeným dáždníkom. Vrátila som sa k autu, ktoré bolo celkom nasáknuté, ale v mojom vnútri sa miešala zvláštna zmes smútku, nežnosti a tichého nádeje.
Zapol som klimatizáciu, vôňa kvetov sa rozprestrela po interiéri a keď som začal rozdávať kvety neznámym chodcom na ulici, uvedomil som si, že sa niečo zmenilo v mojom srdci, hoci som ešte nevedel presne čo.
