Drahý denník,
cítim sa už dlhý čas ako cudzinec vo svojom vlastnom dome. Mamička vždy uprednostňovala staršie sestry Viera a Jana a obdarovávala ich viac než mňa. Táto nerovnosť ma hlboko ranila, no držala som hnev v sebe a snažila som sa matke vyhovieť, aspoň trochu získať jej lásku.
Nedreň si ani snívať o tom, že u mňa zostaneš! Byt pôjde sestrám. Od detstva ma pozeraš ako na vlčiatko. Tak choď, kam chceš! takými slovami ma mamička vyhodila z domu, hneď keď som dovŕšila osmnásť rokov.
Snažila som sa proti tomu namietať, hovoriť, že je to nespravodlivé. Viera bola len o tri roky staršia, Jana o päť. Obe dokončili vysokú školu na maminých nákladoch, nikto ich nenechal rýchlo vyrásť. Ja som vždy bola tá iná. Hoci som sa snažila byť dobrá, v rodine som bola milovaná len povrchne ak to vôbec možno nazvať láskou. Iba dedko, Jozef, ma miloval. On priviedol svoju tehotnú dcéru po tom, čo jej manžel zmizol.
Možno matka má starosti o sestru? Hovorili, že mi je podobná, premýšľala som, hľadajúc vysvetlenie matkinho chladného správania. Viackrát som sa snažila s ňou úprimne porozprávať, vždy však skončilo skandálom alebo výlevom.
Dedko bol mojím skutočným oporou. Najkrajšie spomienky mám na dedinu, kde sme trávili letá. Milovala som prácu v záhrade a na zeleninovej úti, učila som sa dojať kravy, piecť koláče čokoľvek, čo odkladalo návrat domov, kde ma denne čakala aúra a výčitky.
Dedko, prečo ma nikto nemá rád? Čo je so mnou niečo zle? pýtala som sa so slzami v očiach.
Mám ťa veľmi radi, odpovedal jemne, ani slovo nespomínajúc matku alebo sestry.
Malá som chcela veriť, že je pravda že som milovaná, len inak. Keď mi bolo desať, dedko zomrel a od tej chvíle ma rodina ešte viac zneužívala. Sestry ma šibovali, matka vždy stávala po ich strane.
Od toho dňa som už nedostávala nič nové len staré šaty od Viery a Jany. Šibovali ma:
Aký to máš módny top! Umyj podlahu, Anka, alebo čokoľvek potrebuješ!
A keď matka kúpila cukríky, sestry ich všetky zjedli a mne ponechali len obaly:
Tu, hlúpa, pozbieraj obaly!
Matka to všetko počula, ale nikdy ich nevyčítala. Tak som vyrastala ako vlčiatko zbytočná, stále prosila o lásku od ľudí, ktorí ma videli len ako predmet posmechu. Čím viac som sa snažila byť dobrá, tým viac ma nenávideli.
Preto, keď ma mamička vyhodila k osmnástemu narodeninám, našla som prácu ako hospitalná upratovačka. Vytrvalosť a práca sa stali mojím zvykom a aspoň som konečne niečo zarábala síce málo, ale aspoň v eurách. V tejto práci ma nikto neznášal. Ak niekde nie si stretávaný s nepriateľstvom, hneď to považujem za pokrok.
Zamestnávateľ mi dokonca ponúkol štipendium a možnosť študovať chirurgiu. V našom malom mestečku, kde sú špecialisti veľmi žiadaní, som už prejavila talent počas práce ako zdravotná sestra.
Život bol ťažký. Do dvadsiatich siedmych rokov som nemala blízkych príbuzných. Práca sa stala celým mojím životom. Žila som pre pacientov, ktorých som zachraňovala. Samota však nekončila bývala som v internáte, osamelá ako predtým.
Navštevovať matku a sestry bolo neustále sklamanie. Snažila som sa ísť čo najmenej. Keď ostatní šli von fajčiť a klebať, ja som sa plazila na balkón a plačala.
Jedného dňa pri tom prišiel kolega upratovač Ľuboš:
Prečo plačeš, krásavica?
Aká krásavica nebláznite sa, odpovedala som potichu.
Považovala som sa za obyčajnú šedú myšku, nevedela som, že takmer na tridsiatej som už bola drobná blondína s veľkými modrými očami a úhľadným nosíkom. Nepríjemnosť mladosti už zmizla, ramená som stiahla, a vlasy v prísnom copu sa pozerali, akoby chceli vypadnúť.
Si naozaj krásna! Cení si seba a nehanbí hlavu. Navyše si sľubná chirurgka, život sa ti obracia dobre, povzbudzoval ma.
Ľuboš so mnou pracoval takmer dva roky, občas mi priniesol čokolády, ale toto bolo naše prvé skutočné rozhovory. Rozplakala som sa a povedala mu všetko.
Možno by si mala zavolať Milana Kováča? Ten, ktorého si nedávno zachránila. Správa sa s tebou dobre, má veľa spojení, navrhol Ľuboš.
Ďakujem, Ľubo. Skúsim, odpovedala som.
A keby to nešlo, môžeme sa vziať. Mám byt, nebudeš zle zachádzaná, povedal s vtipom.
Zčervenala som a zrazu som pochopila, že to myslí vážne. Nepozrel na mňa chudobnú sirotu, ale na ženu, ktorá si zaslúži lásku.
Dobre. Budem to premýšľať, usmiala som sa, po prvýkrát po dlhú dobu cítiac, že nie som pracovná štvorka alebo zbytočná, ale krásna mladá žena s ešte pred sebou otvorenými dverami.
Rovnaký večer som vytočila číslo Milana Kováča:
Dobrý deň, som Anka, chirurgka. Dal ste mi svoje číslo a povedali, že ma môžete kontaktovať, ak budú problémy začala som a váhala som.
Anka! Vitaj! Aké pekné, že som konečne počul! Ako sa máš? No, radšej sa stretneme. Poďte k nám na čaj a porozprávame sa. My, starí, radi pokecáme, odpovedal úprimne.
Nasledujúci deň bol môj voľný, tak som ho hneď navštívila. Úprimne som mu poviedala o svojej situácii a spýtala sa, či nepozná niekoho, komu by som mohla pomôcť ako živá opatrovateľka.
Rozumieš, Anka, som zvyknutý na tvrdú prácu, ale teraz už toľko viac nezvládnem
Neboj sa, Anečká! Môžem ti zabezpečiť miesto chirurgky v súkromnej klinike a budeš u mňa bývať. Bez teba by som tu nebol, povedal.
Áno, samozrejme, Milane, súhlasím! Ale nevadí vám, že vaši príbuzní? spýtala som.
Moji príbuzní prichádzajú len keď ma nie je. Zaujíma ich len byt, smutne odpovedal.
A tak sme začali žiť spolu. Dve roky plynuli a medzi mnou a Ľubošom sa rozkvitla láska, často pri šálke čaju. Milan však Ľuboša neobľúbil a stále mi hovoril:
Prepáč, drahá, ale Ľuboš je dobrý chlap, len je slabý a príliš poddajný. Nespoliehaj sa na neho. Nesnaž sa ho príliš milovať.
Ó, Milane je neskoro. Už sme sa rozhodli pre svadbu. A ešte pred dvoma rokmi sa ma žartovne oženil. A teraz som tehotná vyhlásila som šťastne, takmer žiariaca. O tom som sa dozvedela len nedávno, ale hneď dodať: Ale ty si pre mňa stále dôležitý! Budem ťa navštevovať každý deň. Si pre mňa ako rodina.
Dobrá, Anička necíti sa mi dobre. Zajtra pôjdeme k notárovi a zapíšem ti dom v dedine na tvoje meno. Vždy si milovala vidiecke prostredie. Môže to byť tvoja chalupa alebo ju môžeš predať, ak chceš, povedal.
Zaváhal, nepovedal celú vetu a zamračený.
Snažila som sa mu namietať: to je veľa, bude žiť dlho, radšej by dom odložil na svoje deti. V posledné dva roky sme ho navštívili iba raz. Ale Milan bol rozhodnutý.
Keď som zistila, že ten dom je v rovnakej dedine, kde kedysi býval môj milý dedko, zasiahol ma šok. Jeho dom už bol strúhaný, pozemok predaný, tam žili cudzinci. No to, že som mala svoje vlastné miesto, vrylo v mojom srdci teplé spomienky.
Nezaslúžim si to, ale veľmi ďakujem, Milane! úprimne som mu poďakovala.
Jedna vec: nehovor Ľubošovi, že je to tvoje meno. A nepýtaj sa prečo. Môžem ťa takto požiadať? povedal vážne.
Sklonila som hlavou a sľúbila, že tak urobím. Ako vysvetliť Ľubošovi pôvod domu, zostalo zatiaľ nejasné, môžem povedať, že som sa zmierila s mamou.
Neskôr som sa dozvedela, že Milan okrem následkov mozgového infarktu trpí aj rakovinou. Neprešiel operáciou. Nakoniec som zorganizovala jeho pohreb a presťahovala som sa k budúcemu manželovi.
Problémy prišly už v siedmom mesiaci tehotenstva bolo už šesť mesiacov, čo sme spolu bývali.
Možno by si mala ešte trochu pracovať, predtým než sa narodí dieťa, navrhol Ľuboš.
Vtedy som si dočasne dala pauzu od kliniky, kde mi Milan zabezpečil prácu. Myslela som, že prežijem z úspor, s podporou Ľuboša. Jeho slová ma však prekvapili a zrazu ublížili.
No možno odpovedala som neisto. Nakúpil som potraviny, a Ľuboš sa ukázal šetrný. Dieťa rástlo v mojom brušku a nechtela som vzdávať svadbu.
Týždeň pred svadbou, keď Ľuboš nebol doma, do nášho bytu vstúpila neznáma žena s vlastným kľúčom.
Ahoj, som Lenka. Ľuboš a ja sa milujeme, len sa bojí ti to povedať. Takže ti hovorím: už nie si potrebná, povedala vysoká, štíhla blondína s istotou.
Čože?! Naša svadba je o pár dní! Všetko sme už zaplatili! vykríkla som zmätená. Väčšinu nákladov som sama zniesla, aby sme mali skromnú oslavu v kaviarni.
Viem. Žiadny problém. Ľuboš so mnou vezme manželku. Mám kontakty v matrike, všetko rýchlo vybavím, tvrdila Lenka, akoby to už bolo rozhodnuté.
Keď Ľuboš prišiel, iba mrmlal:
Anka, prepáč Áno, je to pravda. Pomôžem s dieťaťom, ale nemôžem sa s tebou oženiť.
Urobíme test otcovstva, dodala Lenka, pričom položila ruku na Ľubošovo rameno.
Test otcovstva?! Ty si moja prvá a jediná! zakričala som a vrhla sa na neho s päsťami.
Zraňuje ťa, hlúpa! Má takmer tridsať, ale správa sa ako dieťa! zosmiešnila sa Lenka.
Ľuboš stál ticho, nebránil ma, pozeral len dole. Všetko záviselo od Lenky; on bol len pasívny pozorovateľ.
Začala som zbaliť svoje veci. Nemala som už dôvod bojovať s mužom, ktorý ma tak ľahko opustil. Lenka tvrdila, že ona a Ľuboš sa stretli už dlho kedysi bola v manželstve, teraz je slobodná. Ja som bola iba náhradná, kým sa objaví snívavá žena.
Mohol som požiadať Ľuboša o vysvetlenie, ale aký zmysel? On dovolil Lenke prísť a urobiť to za neho.
Tak dom sa nakoniec hodí, pomyslela som.
Dom skutočne bol dobrý, aj keď nemal vodu. Sporák bol vynikajúci dedko ma učil všetko, čo potrebujem pre život na vidieku. Bol obyvatelný. Ako sa narodiť sama? Ešte bolo dosť času, niečo si vyriešim.
V krbe bol náhradný drevo, stodola pevná a pred dverami ležal sneh, pripravený na odstránenie. Hromady dreva boli plné skutočný poklad v takom chlade!
Bolo dobré, že ma Milan predstavil susedom ako novú pani a manželku svojho syna, takže sa nekladli zbytočné otázky.
Samozrejme som volala mami a sestry. Ako obvykle, neprekvapili ma radili mi dať dieťa do sirotinca a povedali: Ďalšíkrát sa neviňuj s niekým pred svadbou. Šepkali o tom, že Ľuboš nevrátil peniaze za svadbu, z ktorých som polovicu zaplatila.
Nikto však nevedel o dome. Teraz som sa mohla skryť pred všetkými a nabrať silu.
Bolo veľmi chladno; ani si neodložila svoju zimnú bundu. Keď som začala hrebeť uhlí v kamíne, zaklopol som niečím tvrdým.
Odložila som rukavice a vytiahla som drevenú krabicu, ktorá zakrývala drevo. Na veke stálo veľkými písmenami: Anka, toto je pre teba. Hodinu som poznala rukopis Milanov.
VoS týmto darom som našla nový zmysel a odvahu ísť ďalej.
