Blesk Hlasný tresk Tma Tma
Napokon sa tma začala rozplývať. Ozval sa hlas:
Zuzana, to je záchranár, u nich tam niečo vybuchlo.
Cez bolesť cítil na krku dotyk ruky. Skúsil pootvoriť oči. Podarilo sa to len s ťažkosťami. Pred očami prívesok v tvare obdĺžnika s vygravírovanými znameniami zverokruhu… Oči ženy v bielom plášti
Na operačku! ozval sa hlas úplne blízko.
Rodičia prišli z práce. Mama hneď utiekla do kuchyne, pozrela do izby, kde syn robil úlohy. Peter, keď vošiel, hneď si všimol, že syn nie je v dobrej nálade.
Tomo, čo sa stalo? otec ho pohladil po hlave.
Nič, – zamrmlal syn, štvrták.
No tak, povedz!
Čoskoro je 8. marec. Učiteľka nás dnes zdržala a povedala, že musíme dievčatám darčeky pripraviť.
No a kde je problém? usmial sa otec.
Máme rovnako chlapcov a dievčat. A ona rozdelila, kto komu daruje, – syn vzdychol. Mne sa ušla nepekná, Zuzana Šimková.
Všetky dievčatá chcú darček na 8. marec, aj nepekné tiež, – otec hovoril so synom ako s dospelým. A ako to robila? Podľa abecedy?
Nie, podľa znamení zverokruhu.
Ako to? Peter sa usmial.
Podľa kompatibility. Zuzana je Panna, a Pannám vyhovuje Býk. A ja som Býk.
To je dobre, keď si vyhovujete! Vyrastieš, možno sa do nej zamiluješ.
Otec sa rozosmial. Mama vbehla do izby:
Čo sa tu deje?
Lenka, choď do kuchyne, – otec sa zarazil. Máme so synom vážny rozhovor.
Keď mama vyšla, Tomo smutne sa spýtal:
Otec, a čo mám robiť?
Pripraviť darček!
Aký?
Zajtra v práci ti urobím darček pre tvoju vyvolenú.
Otec, aký darček vieš urobiť? Pracuješ predsa v závode.
Áno! Ale v galvanike, robíme tam rôzne nátery na kovy.
Otec, nerozumiem.
Zajtra uvidíš!
***
Na ďalší deň otec priniesol prívesok na retiazke v tvare obdĺžnika, čo vyzeral zlatý. Na jednej strane boli vygravírované Býk a Panna, na druhej napísané:
Mojej spolužiačke Zuzane na 8. marec! Tomáš.
Ako pekne to vyzeralo! A keď mama ho dala do celofánového vrecúška, vyzeralo to úžasne.
***
Sedem marec. Učiteľka neučila. Najprv dali žiaci darček jej. Dlho ďakovala. Potom povedala, aby chlapci darovali dievčatám.
Všetci chlapci bežali k svojim. Tomo šiel k Zuzane Šimkovej a povedal:
Zuzana, blahoželám k 8. marcu! Možno osud spojí Býka a Pannu.
Potom šiel späť a nevidel, ako jej srdce bilo, tej nepekné dievča.
Čoskoro sa jej rodičia presťahovali a Zuzana od piatej triedy chodila inde.
***
Tomáš otvoril oči. Biely strop nemocničnej izby. Skúsil hýbať rukami a nohami. Len ľavá ruka sa hýbala.
Kde som? spýtal sa.
Pristúpil pacient na barlách a spýtal sa:
Už si sa prebral? Si na urgentnej chirurgii.
Mám ruky a nohy celé? spýtal sa ticho Tomáš.
Všetko je v poriadku, – povedal ten. Len zabandážovaný si celý.
Dobre, ak je všetko celé.
Pristúpila sestra:
– Ako sa cítiš?
– Čo sa mi stalo? odvetil Tomáš.
– Nič ti nehrozí. Ruky a nohy budeš mať v poriadku. Len jaziev bude dosť, – podala mobil. Mama chce, aby si jej zavolal.
– Synček, – ozval sa matkin hlas s plačom.
– Mama, je v poriadku, – snažil sa byť veselý. Len malé jazvy zostanú. Čoskoro ma prepustia.
– Nedovolili mi tu zostať v noci. Synček, idem hneď.
– Mama, netráp sa!
Položil mobil, usmial sa na sestru:
– Ďakujem!
– Hneď ťa neprepustia, – usmiala sa sestra. Tri týždne tu budeš.
– Čo sa stalo? spýtal sa sused.
– Som záchranár. Na závode vybuchovali kyslíkové fľaše, – spomínal. Prišli sme skôr ako hasiči. Veľká hala, vnútri traja zranení. Vynášali sme ich Ja som vyšiel posledný Pri dverách vybuchla ďalšia fľaša Viac nepamätám.
– To ti dosť dalo.
– Tomáš Kováč, – volala sestra. Máš kolegu na návšteve.
– Ahoj, Tomo! Ako si?
– Ruky, nohy celé! povedal. Ale pozdraviť môžem len ľavou rukou!
– To nič.
– Čo sa stalo potom?
– My sme vychádzali, keď vybuchlo. Vrátili sme sa, vytiahli ťa bol si od krvi lekári už prišli
– Ďakujem!
– Tomo, o čom to? kamarát sa usmial. – Chcú nás dať na medaily.
– Do vtedy ma prepustia.
– Idem, bude obchôdzka.
Než odišiel, prišiel lekár okolo štyridsiatky:
– Ako si, hrdina?
– Normálne.
– Keď rozprávaš, budeš žiť. Poď, vyšetrím ťa!
– Vy ste ma zošívali? spýtal sa.
– Nie, Zuzana. Príde pozajtra.
***
Prešli dva dni. Tomáš sa skúšal postaviť. Bolesť v nohách bola silná, pravá ruka roztrhaná. Mal rany po celom tele, aspoň desať. Dve na tvári, udrel o dvere, ale vystrel ruku včas. V zrkadle videl opuchnutú tvár.
Dnes prišiel lekár, ktorý ho zošíval. Tomáš sa trochu bál.
Vošla mladá, štíhla žena v okuliaroch, ale okuliare jej nesadli zle, biely plášť jej pristal. Tomáš mal 27, bol ženatý, ale po pol roku sa rozišli, lebo manželka nemala rada jeho plat.
– Dobrý deň! povedala a šla k nemu.
– Dobrý deň! Vy ste ma zošívali?
– Ja, – usmiala sa. Je niečo?
– Poď, vyšetrím ťa.
Naklonila sa Pred ním visel prívesok so znameniami zverokruhu na jej krku:
– Zuzana Šimková!!! zvolal.
Pozrela na neho.
– Prepáčte! povedala.
– Ja som Býk, – ukázal.
– Tomo Kováč? jej pery sa zachveli. Pamätáš si ma ešte?
– No čo si, Zuzana? položil ruku na jej ruku, videl slzy.
– Prepáč! utrela si oči vreckovkou. Nikdy som nečakala, že sa tak stretneme.
Viac toho dňa nebola. Ale Tomáš vedel jej rozvrh.
Nechcel vyzerať pred ňou slabý. Celý deň chodil po izbe, opieral sa, vyšiel do chodby.
Večer prišla nočná. Obchôdzka
Zrazu kriky. Privážajú nového.
Desať hodín. Sestra zhasla svetlo. Nešlo sa spať. Po polnoci počul kroky, stíchli, a cítil, že niekto plače. Vstal, vyšiel.
Za stolom plakala jeho bývalá spolužiačka, hlavu mala v rukách. Položil jej ruku na plece:
– Čo je, Zuzana?
Vstala, zahrabala sa mu do pleca:
– Operovala som ženu po autonehode, – rozprávala cez slzy. Urobila som všetko Je na intenzívke, ale neprežije. Má dve deti manžel je s ňou.
– Upokoj sa!
– Tri roky som chirurg, a stále mi vadí, keď ľudia umierajú.
– Upokoj sa. Také sú naše práce. Za päť rokov som videl smrti, ale zachránili sme aj životy, – vzdychol. – Preto odišla žena. Hovorila, že neprichádzam domov poriadne a málo zarábam. Ale štyridsať tisíc mám, dá sa z toho vyžiť.
– U mňa to isté, – povedala. Chlapci ma považujú za čudnú. Stále nie som vydatá, bývam s rodičmi.
– Daj pokoj, máme dvadsaťsedem, život pred nami.
– Nie, Tomo, už dvadsaťsedem.
– Zuzana, pulz jej mizne, – zakričala sestra.
– Prepáč! bežala preč.
Nespal tú noc. Ráno sa spýtal sestry:
– Žena z noci, žije?
– Žije, ale ťažko.
***
Prešli tri týždne. Rany sa zahojili. Videli sa so Zuzanou, a on sa k nej prikláňal viac. Ale na oddelení sa nedalo rozprávať osobne.
Lekár povedal pri obchôdzke:
– Dnes ťa prepúšťame z nemocnice. Pôjdeš na polikliniku, tam rozhodnú o nemocenskej.
– Môžem sa zbierať!
– Áno, neponáhľaj.
Oholil sa. V zrkadle videl, že jazvy na tvári mu pridávajú mužnosti.
Vyšiel do chodby. Pacientka išla v ústrety, držala sa steny.
Ona sa uzdravila! – pomyslel.
Sestra dala prepustenie:
– Dovidenia, Tomáš! Už sem nepadni!
***
Išiel k rodičom, hoci mal byt. Mama čakala, vzala si voľno.
– Synček! objala ho.
– Všetko dobre, mama! Som živý a zdravý.
– Poď jesť. Si chudý.
– Ako som sa po domácom jedle túžil!
– Budeš doma, kým sa neuzdravíš a neoženíš. Izba je tvoja, – zavolala. Umy si ruky!
***
Do večera bol v holičstve. Zobral si oblečenie z bytu. Mama ho upratala.
Večer prišiel otec. Sedeli a rozprávali do noci.
V izbe z detstva sa uložil, ale nespal hneď.
Zajtra poliklinika. Potom práca. A večer
Zaspal s tou myšlienkou, neskoro.
***
Ráno na polikliniku. Poobede do práce.
– Kam? spýtal sa otec.
– Otec, pamätáš, keď som bol malý, urobil si mi prívesok pre Zuzanu Šimkovú?
– Pre tú nepeknú? Pamätám.
– Povedal si, že sa do nej možno zamilujem.
– Pamätám.
– Otec, Zuzana je chirurg. Robila mi operáciu. Stále nosí ten prívesok.
– No toto!
– Otec, tvoje slová sa splnili. Idem za ňou!
***
Dvadsaťsedem nie je veľa na začiatok života s milovaným.Blesk Hlasný tresk Tma Tma
Napokon sa tma začala rozplývať. Ozval sa hlas:
Zuzana, to je záchranár, u nich tam niečo vybuchlo.
Cez bolesť cítil na krku dotyk ruky. Skúsil pootvoriť oči. Podarilo sa to len s ťažkosťami. Pred očami prívesok v tvare obdĺžnika s vygravírovanými znameniami zverokruhu… Oči ženy v bielom plášti
Na operačku! ozval sa hlas úplne blízko.
Rodičia prišli z práce. Mama hneď utiekla do kuchyne, pozrela do izby, kde syn robil úlohy. Peter, keď vošiel, hneď si všimol, že syn nie je v dobrej nálade.
Tomo, čo sa stalo? otec ho pohladil po hlave.
Nič, – zamrmlal syn, štvrták.
No tak, povedz!
Čoskoro je 8. marec. Učiteľka nás dnes zdržala a povedala, že musíme dievčatám darčeky pripraviť.
No a kde je problém? usmial sa otec.
Máme rovnako chlapcov a dievčat. A ona rozdelila, kto komu daruje, – syn vzdychol. Mne sa ušla nepekná, Zuzana Šimková.
Všetky dievčatá chcú darček na 8. marec, aj nepekné tiež, – otec hovoril so synom ako s dospelým. A ako to robila? Podľa abecedy?
Nie, podľa znamení zverokruhu.
Ako to? Peter sa usmial.
Podľa kompatibility. Zuzana je Panna, a Pannám vyhovuje Býk. A ja som Býk.
To je dobre, keď si vyhovujete! Vyrastieš, možno sa do nej zamiluješ.
Otec sa rozosmial. Mama vbehla do izby:
Čo sa tu deje?
Lenka, choď do kuchyne, – otec sa zarazil. Máme so synom vážny rozhovor.
Keď mama vyšla, Tomo smutne sa spýtal:
Otec, a čo mám robiť?
Pripraviť darček!
Aký?
Zajtra v práci ti urobím darček pre tvoju vyvolenú.
Otec, aký darček vieš urobiť? Pracuješ predsa v závode.
Áno! Ale v galvanike, robíme tam rôzne nátery na kovy.
Otec, nerozumiem.
Zajtra uvidíš!
***
Na ďalší deň otec priniesol prívesok na retiazke v tvare obdĺžnika, čo vyzeral zlatý. Na jednej strane boli vygravírované Býk a Panna, na druhej napísané:
Mojej spolužiačke Zuzane na 8. marec! Tomáš.
Ako pekne to vyzeralo! A keď mama ho dala do celofánového vrecúška, vyzeralo to úžasne.
***
Sedem marec. Učiteľka neučila. Najprv dali žiaci darček jej. Dlho ďakovala. Potom povedala, aby chlapci darovali dievčatám.
Všetci chlapci bežali k svojim. Tomo šiel k Zuzane Šimkovej a povedal:
Zuzana, blahoželám k 8. marcu! Možno osud spojí Býka a Pannu.
Potom šiel späť a nevidel, ako jej srdce bilo, tej nepekné dievča.
Čoskoro sa jej rodičia presťahovali a Zuzana od piatej triedy chodila inde.
***
Tomáš otvoril oči. Biely strop nemocničnej izby. Skúsil hýbať rukami a nohami. Len ľavá ruka sa hýbala.
Kde som? spýtal sa.
Pristúpil pacient na barlách a spýtal sa:
Už si sa prebral? Si na urgentnej chirurgii.
Mám ruky a nohy celé? spýtal sa ticho Tomáš.
Všetko je v poriadku, – povedal ten. Len zabandážovaný si celý.
Dobre, ak je všetko celé.
Pristúpila sestra:
– Ako sa cítiš?
– Čo sa mi stalo? odvetil Tomáš.
– Nič ti nehrozí. Ruky a nohy budeš mať v poriadku. Len jaziev bude dosť, – podala mobil. Mama chce, aby si jej zavolal.
– Synček, – ozval sa matkin hlas s plačom.
– Mama, je v poriadku, – snažil sa byť veselý. Len malé jazvy zostanú. Čoskoro ma prepustia.
– Nedovolili mi tu zostať v noci. Synček, idem hneď.
– Mama, netráp sa!
Položil mobil, usmial sa na sestru:
– Ďakujem!
– Hneď ťa neprepustia, – usmiala sa sestra. Tri týždne tu budeš.
– Čo sa stalo? spýtal sa sused.
– Som záchranár. Na závode vybuchovali kyslíkové fľaše, – spomínal. Prišli sme skôr ako hasiči. Veľká hala, vnútri traja zranení. Vynášali sme ich Ja som vyšiel posledný Pri dverách vybuchla ďalšia fľaša Viac nepamätám.
– To ti dosť dalo.
– Tomáš Kováč, – volala sestra. Máš kolegu na návšteve.
– Ahoj, Tomo! Ako si?
– Ruky, nohy celé! povedal. Ale pozdraviť môžem len ľavou rukou!
– To nič.
– Čo sa stalo potom?
– My sme vychádzali, keď vybuchlo. Vrátili sme sa, vytiahli ťa bol si od krvi lekári už prišli
– Ďakujem!
– Tomo, o čom to? kamarát sa usmial. – Chcú nás dať na medaily.
– Do vtedy ma prepustia.
– Idem, bude obchôdzka.
Než odišiel, prišiel lekár okolo štyridsiatky:
– Ako si, hrdina?
– Normálne.
– Keď rozprávaš, budeš žiť. Poď, vyšetrím ťa!
– Vy ste ma zošívali? spýtal sa.
– Nie, Zuzana. Príde pozajtra.
***
Prešli dva dni. Tomáš sa skúšal postaviť. Bolesť v nohách bola silná, pravá ruka roztrhaná. Mal rany po celom tele, aspoň desať. Dve na tvári, udrel o dvere, ale vystrel ruku včas. V zrkadle videl opuchnutú tvár.
Dnes prišiel lekár, ktorý ho zošíval. Tomáš sa trochu bál.
Vošla mladá, štíhla žena v okuliaroch, ale okuliare jej nesadli zle, biely plášť jej pristal. Tomáš mal 27, bol ženatý, ale po pol roku sa rozišli, lebo manželka nemala rada jeho plat.
– Dobrý deň! povedala a šla k nemu.
– Dobrý deň! Vy ste ma zošívali?
– Ja, – usmiala sa. Je niečo?
– Poď, vyšetrím ťa.
Naklonila sa Pred ním visel prívesok so znameniami zverokruhu na jej krku:
– Zuzana Šimková!!! zvolal.
Pozrela na neho.
– Prepáčte! povedala.
– Ja som Býk, – ukázal.
– Tomo Kováč? jej pery sa zachveli. Pamätáš si ma ešte?
– No čo si, Zuzana? položil ruku na jej ruku, videl slzy.
– Prepáč! utrela si oči vreckovkou. Nikdy som nečakala, že sa tak stretneme.
Viac toho dňa nebola. Ale Tomáš vedel jej rozvrh.
Nechcel vyzerať pred ňou slabý. Celý deň chodil po izbe, opieral sa, vyšiel do chodby.
Večer prišla nočná. Obchôdzka
Zrazu kriky. Privážajú nového.
Desať hodín. Sestra zhasla svetlo. Nešlo sa spať. Po polnoci počul kroky, stíchli, a cítil, že niekto plače. Vstal, vyšiel.
Za stolom plakala jeho bývalá spolužiačka, hlavu mala v rukách. Položil jej ruku na plece:
– Čo je, Zuzana?
Vstala, zahrabala sa mu do pleca:
– Operovala som ženu po autonehode, – rozprávala cez slzy. Urobila som všetko Je na intenzívke, ale neprežije. Má dve deti manžel je s ňou.
– Upokoj sa!
– Tri roky som chirurg, a stále mi vadí, keď ľudia umierajú.
– Upokoj sa. Také sú naše práce. Za päť rokov som videl smrti, ale zachránili sme aj životy, – vzdychol. – Preto odišla žena. Hovorila, že neprichádzam domov poriadne a málo zarábam. Ale štyridsať tisíc mám, dá sa z toho vyžiť.
– U mňa to isté, – povedala. Chlapci ma považujú za čudnú. Stále nie som vydatá, bývam s rodičmi.
– Daj pokoj, máme dvadsaťsedem, život pred nami.
– Nie, Tomo, už dvadsaťsedem.
– Zuzana, pulz jej mizne, – zakričala sestra.
– Prepáč! bežala preč.
Nespal tú noc. Ráno sa spýtal sestry:
– Žena z noci, žije?
– Žije, ale ťažko.
***
Prešli tri týždne. Rany sa zahojili. Videli sa so Zuzanou, a on sa k nej prikláňal viac. Ale na oddelení sa nedalo rozprávať osobne.
Lekár povedal pri obchôdzke:
– Dnes ťa prepúšťame z nemocnice. Pôjdeš na polikliniku, tam rozhodnú o nemocenskej.
– Môžem sa zbierať!
– Áno, neponáhľaj.
Oholil sa. V zrkadle videl, že jazvy na tvári mu pridávajú mužnosti.
Vyšiel do chodby. Pacientka išla v ústrety, držala sa steny.
Ona sa uzdravila! – pomyslel.
Sestra dala prepustenie:
– Dovidenia, Tomáš! Už sem nepadni!
***
Išiel k rodičom, hoci mal byt. Mama čakala, vzala si voľno.
– Synček! objala ho.
– Všetko dobre, mama! Som živý a zdravý.
– Poď jesť. Si chudý.
– Ako som sa po domácom jedle túžil!
– Budeš doma, kým sa neuzdravíš a neoženíš. Izba je tvoja, – zavolala. Umy si ruky!
***
Do večera bol v holičstve. Zobral si oblečenie z bytu. Mama ho upratala.
Večer prišiel otec. Sedeli a rozprávali do noci.
V izbe z detstva sa uložil, ale nespal hneď.
Zajtra poliklinika. Potom práca. A večer
Zaspal s tou myšlienkou, neskoro.
***
Ráno na polikliniku. Poobede do práce.
– Kam? spýtal sa otec.
– Otec, pamätáš, keď som bol malý, urobil si mi prívesok pre Zuzanu Šimkovú?
– Pre tú nepeknú? Pamätám.
– Povedal si, že sa do nej možno zamilujem.
– Pamätám.
– Otec, Zuzana je chirurg. Robila mi operáciu. Stále nosí ten prívesok.
– No toto!
– Otec, tvoje slová sa splnili. Idem za ňou!
***
Dvadsaťsedem nie je veľa na začiatok života s milovaným.
