Ona sa nemýlila
Vierka práve dokončovala upratovanie, keď sa ozval zvonček pri dverách. Rýchlo si umyla ruky, prehodila uterák cez stoličku a ponáhľala sa otvoriť. Pri dverách stála jej svokra, pani Božena Nagyová. Usmievala sa tak trošku uštipačne, teda aspoň Vierke sa to zdalo, a bez pozvania vošla dovnútra.
Aha, dobrý deň. Aký vietor vás sem priniesol? spamätala sa Vierka.
Len som sa zastavila na návštevu, zahlásila svokra bez známky záujmu o formality.
Ale práve niečo robím! Prečo ste mi aspoň nezavolali? To už je nový slovenský trend objaviť sa u niekoho ako sneh v marci?
Božena sa zachechtala:
A mám sa ťa pýtať, či môžem prísť do svojho bytu? To je nejaká novinka?
Vierka sa okamžite začervenala, keď jej to pripomenula. Bývali tu vlastne len dočasne. Božena pustila do svojho druhého bytu syna a nevestu len na určitých pravidlách a občas im pohrozila vysťahovaním.
Dopadlo to tak, že Paľo, Vierkin muž, urobil pár životných kotrmelcov a zadlžil sa na poriadny balík eur, takže obaja s Vierkou pracovali a splácali, čo mohli. Na prenájom už peniaze nezvýšili a tak sa pani Božene zľútilo. Sama má dva byty v jednom býva, druhý prenajímala, a tento teraz dala Paľovi s Vierkou grátis, kým sa nevyhrabú z dlhov. Platili len za energie.
Ako sa vám darí? prešla Božena priamo do kuchyne, samozrejme, vytiahla z kredenca svoju obľúbenú šálku.
Ide to, zamumlala Vierka, už odkladala mop a prešla za ňou do obývačky.
Svokra si ju premerala pohľadom ako detektív na polievke v bufete. Dnes sa jej Vierka zdala nejaká bledá. Božena nebola nikdy nejako nadšená z nevesty, ale aspoň synovi do toho viditeľne nefrflala. Potajme a niekedy aj nahlas si z nej rada vystrelila.
Si v poriadku? Nezdáš sa mi dnes.
Všetko v pohode, znovu zamumlala Vierka.
Už zas v pohode, v pohode? Na Slovensku iné slová nepoznáme?
Vierka pokrčila plecami. Pravdupovediac, necítila sa najlepšie, ale priznávať niečo svokre? To teda vie kde je sever.
Čo máš dnes v pláne? Božena ju nenechá vydýchnuť.
Neviem zatiaľ, asi zájdem do obchodu. Potrebujem zopár vecí. Potom robota.
Svokra súhlasne prikývla, vedela, že Vierka robí účtovníčku z domu. Chvíľu vládlo v byte podivné ticho, až Božene začalo byť dlho.
Čo keby som šla s tebou? Mám auto, ťa zaveziem. Aj tak nemám dnes nič iné na práci!
Vierka chcela najskôr odmietnuť, pretože výlet s Boženou do potravín znamenal komentáre ku všetkému od jogurtov po ponožky. Ale potom si predstavila, ako ťahá nákupné tašky sama a prikývla.
To by bolo fajn.
No, hurá, pohni sa, nehni tu jak socha!
Vierka sa prezliekla rýchlo, no Božena si neodpustila štipľavý komentár:
Kým som ťa čakala, som si stihla aj zdriemnuť, ty slimáčik slovenský.
Vierka už mlčala, vedela, že tieto poznámky svokry patria k folklóru. Celé ráno sa jej točila hlava, každú chvíľu jej bolo zle, hádať sa nemalo zmysel.
Takže kam ideme?
Vierka vymenovala dva obchody, Božena to nasmerovala na hlavný ťah. Pravdupovediac, sama do obchodu nepotrebovala, ale ešte menej sa jej chcelo vrátiť do prázdneho bytu. Manžel jej už dávno zomrel a Paľo s Vierkou jej aspoň občas vyplnili ticho aj keď si to samotní aktéri neuvedomovali. Božena svoje city vedela maskovať ako skúsená herečka.
Ty načo kupuješ tie lacné veci? spýtala sa so zdvihnutým obočím nad Vierkinými skromnými nákupmi.
Momentálne si nič lepšie nemôžeme dovoliť, odpovedala Vierka hrdinsky. Asi viete, že stále splácame Paľove dlhy.
Božena mykla plecom. To, že sú v mínuse, jej už dávno vyfučalo z hlavy. Alebo to len nerada riešila.
Čo keby sme zašli do kaviarne? Pozývam.
Len čo to povedala, zbadala, že Vierke sa podlamujú nohy a v poslednej chvíli ju chytila. Ešte šťastie, že už stáli pri aute, inak by sa Vierka asi rozpleštila na parkovisku. Božena ju posadila do auta.
Vierka, čo sa ti stalo? Haló, preber sa, dievča drahé
Šantivo ju poklepala po lícach, trošku vodou opláchla, a po chvíli sa Vierka zase prebrala.
Všetko je v pohode, len som asi nervózna alebo unavená.
Božena len pokrútila hlavou, už jej napadali kadejaké myšlienky, ale zatiaľ ich nechala pre seba.
Ideme domov, bodka.
Ale ešte potrebujem do druhého obchodu protestovala Vierka slabým hlasom.
Svokra ju rázne vytesnila. Nasadli do auta, Božena ešte stihla sama povláčiť nákupy, hoci Vierka občas pofrflala, že chce pomôcť.
Ty choď, len mi tu nezavadzaj, zamrmlala svokra.
Doma sa už Vierka cítila aspoň trochu lepšie a rozbalila nákup, začala pripravovať obed a chystala sa na prácu.
Vierka, mávaš to často?
Čo? To v obchode? vystrúhala jedno obočie. Sem-tam, no problém. Nič veľké.
Božena významne zahmkala a rozvalila sa na stoličke.
Vieš, ja som to mala takto, keď som bola tehotná s Paľom. Zle mi bolo, aj som odpadávala.
Prosím vás, to nie! My s Paľom teraz deti nechceme! Najskôr práca, dlhy splatiť Dieťa by nás len finančne dorazilo.
Božena naraz zvážnela:
Dieťa nie je len výdavok. Je to dar.
Neprosím si teraz také dary zamumlala Vierka. Nie je na to čas.
Ale keď tam už je, tak sa už nič nerobí.
Vierka zhlboka vzdychla, trochu podráždene použila ton hlasu, ktorým zvykne posielať spamové maily do koša.
Pani Nagyová, nie som tehotná! Nemusíte tu šíriť paniku.
Nekrič na mňa! Keď si nervózna, radšej si urob test, nie že tu budeš po mne vykrikovať.
Prečo ste vlastne prišli? Aby ste mi tu kelímkovali nervy?
Vierka, však som ťa odviezla a ešte ti aj pomohla, keď ti bolo zle! Drž svoj hlas na uzde. Radšej sa pobav s Paľom, čo idete robiť.
Pracovať, čo asi.
Božena ťažko vydýchla. Na Vierkup, zvyčajne pokojné, odpovede dnes prišla akási nervozita. Pravdepodobne hormóny, rozbehlo sa jej v hlave. Presne, určite je tehotná! Ale na hádanie nemala chuť, jej predstavivosť už kreslila obrázky, ako s vnúčaťom behá po dvore v Hlohovci.
Čo sa tak usmievaš?
Už vieš, ako by si chcela volať chlapčeka? Alebo dievča?
Vierka nechápavo zamrzla, potom zvraštila čelo:
Nie som tehotná! A hlavne teraz si to naozaj nemôžeme dovoliť! Ak nemáte čo robiť, pokojne choďte domov, prosím pekne!
Už idem, už idem uchechtla sa Božena, no ešte sa na prahu otočila. Ale pamätaj si, keby niečo, s bábätkom ti pomôžem.
Vierka len podráždene prevrátila oči a strčila nos do šálky.
Keď svokra konečne zmizla, Vierka zamierila k lekárničke. Dieťa naozaj teraz nechcela, ale pocit, že by mohla mať pravdu to ju desilo. Strach jej zvieral hrdlo.
Bála sa všetkého. Pôrodu, bolesti, zodpovednosti. Netušila, či zvládne byť mamou, či nepopletie všetko, čo sa popliesť dá.
Vytiahla test na tehotenstvo, ktorý kúpila asi pred troma mesiacmi “pre istotu”. Teraz sa tá istota zišla.
Čakacia päťminútovka sa zdala nekonečne dlhá. S trasúcimi sa rukami vzala test a… boli tam dve čiarky. Práca bola rázom zabudnutá, už sa jej v hlave točila len jediná myšlienka, ktorá už pomaly nahadzovala ponožky.
Večer, sotva sa Paľo vrátil, vtisla mu do ruky test.
Čo to je? neveriacky sa spýtal.
To Som tehotná, šepla Vierka.
Neboli na to pripravení, vôbec. Paľo sa však rozpačito usmial:
Fakt? Budeme mať dieťa?
Áno! prikývla Vierka, nervózna ako žubrienka Čo teraz?
Paľo sa zamyslel a pohladil ju po bruchu:
Začneme vymýšľať meno pre malého. Alebo malú!
A čo práca? Čo dlhy?
Vierka, nejako to zvládneme! Mama pomôže, ona o deťoch sníva od rána do večera.
Posadil ženu na sedačku a objal ju, keď sa roztriasla ako lístok vo vetre:
Paľo, bojím sa. Hovoria, že rodiť je hrôza. Ako budem držať bábätko? Čo ak mi spadne? Alebo zle chytím?
Nič sa neboj… potichu ju objal, Ja budem pri tebe. Zvládneme to spolu.
Vierka sa upokojovala v jeho naručí a keď neskôr zavolala svokre povedať jej novinu, vedela, že pani Božena bude nadšená. A naozaj, nemýlila saVierka si v duchu prehrávala celý deň, akoby sledovala film niekoho iného. Pred pár hodinami mala strach, neistotu, nevedela, čo prinesie zajtrajšok. Teraz, keď už sedela vedľa Paľa a v srdci jej klíčilo nové svetlo, začínalo sa to všetko javiť inak. Už to nebol iba nápor starostí niekde medzi obavami začala pomaly presvitať radosť.
Po chvíli, keď jej Paľo podával čaj a v očiach mu blikali iskričky, zazvonil jej mobil. Na displeji sa roztočila známa svokra.
No čo, Vierka? ozvalo sa okamžite, ani jej nestihla povedať halo. Nepovieš mi nič?
Vierka si zahryzla do pery, no tentoraz sa usmiala. Mala ste pravdu, pani Nagyová. Je to tak.
Na druhej strane sa ozvalo najskôr zaskočené ticho, potom úprimná radosť. Božena sa nahlas rozosmiala, až to skoro vypadlo zo slúchadla.
No vidíš! Ja to vždy vycítim!
A v tej chvíli, keď počúvala ten smiech, Vierka si po prvýkrát uvedomila, že v tom ani trochu nie je sama. V ich malom prenajatom byte sa totiž práve začala písať úplne nová kapitola. Taká, kde sa nepočíta iba so strachom alebo dlhmi, ale s novým životom, čo v sebe nesie tichú nádej.
Vierka stisla Paľovu ruku, pritúlila sa k nemu a cez okno pozorovala, ako sa za sklom potichu zmráka. Dole na ulici zapínala lampy teta Alberta z vedľajšieho domu, prvý sused pozeral zápas v televízii a z diaľky bolo počuť štekanie psa.
Zrazu bola celá tá obyčajnosť dňa vzácna a krásna úzkosť ustupovala, menila sa na krehké, ale hrejivé odhodlanie. V tej chvíli Vierka vedela, že všetko sa môže zamotať, že ešte príde veľa pochybností Ale nikdy nebude musieť čeliť svetu sama, lebo rodinu si človek nevyberá ale práve ona často príde vtedy, keď to človek najmenej čaká.
A predsa vždy v tú najlepšiu možnú chvíľu.
