Načo by ju kto chcel
Katka, čo to má znamenať? Ty si vyhodila mamine nakladané uhorky?
Vašo, samozrejme, že áno, vzdychla Katarína. Už dávno boli prekvasené A úplne mäkké. Nedali sa už jesť
Ale to si nemusela robiť. Vrchné by si mohla vyhodiť, ostatné sa dali umyť a zjesť. Nič by sa nestalo. My sme s mamou jedli aj kyslé, nafúknuté zaváraniny a žijeme. Len tak to vyhodiť, Katka, veď to stálo peniaze!
Václav zdvihol bradu a pohoršene sa na ženu pozrel, pri tom si pre seba niečo zamrmlal.
Katarína si vzdychla. Kedysi sa jej to zdalo dokonca roztomilé. Mimovoľne si spomenula na ich prvé rande…
…Po alejke v parku kráčal vysoký mladík v bielej košeli a s úsmevom na tvári. V ruke niesol kyticu lúčnych kvetov, presne tých, ktoré Katka mala najradšej.
Vašo, to si vážne nazbieral ty? zalapala Katarína po dychu. Bol si na lúke?
Jasné, usmial sa Václav. Načo kupovať ruže? To je len okázalé a drahé. Radšej pôjdeme na kolotoče a zažijeme niečo spolu.
Katka sa usmiala a nasledovala ho…
Ocitla sa opäť v prítomnosti. Václav naozaj v kuchyni umýval uhorky. Už ju nič neprekvapovalo. Kedysi si myslela, že nechodia do cukrární preto, že Václav má radšej prechádzky, nie že mu je ľúto minúť eurá. A na vyhliadkové koleso šli preto, že boli opatrní, nie že by tie lístky boli najlacnejšie v celom parku.
Ale teraz, po rokoch, po svadbe, po narodení dvojčiat, Katarína všetko chápala. Zostávalo jej jediné. Mlčať, alebo sa hádať. Vybrala si ticho.
Vošla do kuchyne, aby pripravila večeru pre deti a pre seba s Václavom. Pohánka, fašírky a šalát. Jednoduché, skromné jedlo. V ich byte nikdy nepáchli výmysly.
Vašo, čo to robíš? unavene sa spýtala Katarína. Jej muž práve krájal deťom fašírky na tanieri.
Sú ešte malé, polovica im stačí, myslím.
Celkom vážne rozdelil jednu fašírku na dva taniere a zobral druhú späť na panvicu.
To myslíš vážne?
Myslím.
No jasné, Vašo.
Veď ani my nie sme iní ako oni, poznamenal a pokrájal fašírku aj na Katkinom tanieri. Veď je to hovädzie, to je drahé. Pozeráš, ako keby som ti zjedol večeru! Veľa mäsa škodí, hlavne vyprážané. Najbližšie to rob na pare, keď vyprážaš, olej sa míňa, ten teraz stojí majland.
Deti nemajú rady na pare.
Zvyknú si. Je to zdravšie, preťal rozhovor Václav a odišiel. Katarína sa zadívala na taniere s partizánsky orezanými fašírkami a uvedomila si, že jej trpezlivosť má medze…
Koniec týždňa priniesol návrat Oľgy, jeho mamy. V porovnaní s ňou bola Václavova šetrnosť zlatá stredná cesta.
Katka, zlatko, prišla som, deťom som doniesla nové veci! Máte šťastie na babku, nikdy neprídem naprázdno!
Katarína, ktorá sa práve vrátila z práce, si v duchu zanadávala a šla svokre naproti.
Oľga podala Kataríne tašku.
Ehm, Oľga, to sú dievčenské veci, nakukla Katka. S Václavom máme dvoch chlapcov.
Ale, to je jedno, mávla rukou Oľga a vytiahla tričko s Hello Kitty. Ružová mačka, no a čo. Alexík má rád mačky. A ešte sú maličkí, kým sú farby dôležité… veď to nie je nič.
Dobre, Oľga, vďaka. Neskôr to pretriedime, so strojeným úsmevom dala Katarína tašku bokom. Neskôr ju vyhodí. Veci nielenže boli po dievčatách, ale aj riadne obnosene. Hanbila by sa v nich vyjsť aj na záhradu.
Vašo, kedy sa už odsťahujeme? Nevládzem žiť s tvojou mamou, ticho prehovorila Katarína za dverami.
To je aká otázka? Keď našetríme na byt.
Ale veď môžeme si zobrať hypotéku, takto našetríme akurát do dôchodku!
To už sme riešili. Vzťah s bankou je otroctvo, vieš? Toľko nekonečných splátok A s mamou bývať je praktické. Varí, upratuje, zavára
To si vážne? okríkla ho Katarína a spustila hlas. Naše deti spia s tvojou mamou v izbe! Zatiaľ im to nevadí, majú päť, ale čo keď vyrastú? Ani chvíľku pre seba Dvere bez zámku, lebo Oľga to nepovolila. Vraj je to nepraktické!
Upokoj sa, zhasni. Na konci mesiaca zas príde účet za elektrinu.
Katarína do vankúša zastenala. Mala toho dosť.
…
Prvý výbuch prišiel na druhý deň. Václav nedovolil deťom pozerať večerníček. Vraj to je navyše a ešte aj drahé To bola posledná kvapka.
Koniec, stačilo, rozplakala sa Katarína. Odchádzam, beriem deti! Ideme k mojej mame, tam budú mať vlastnú izbu!
Chytila kufor jednou rukou, druhou tlačila chlapcov ku dverám.
Aďko, Samko, poďte!
Katka Kam ideš? ostal zarazený Václav. A naša rodina? Myslel som, že sme spokojní…
Šesť rokov som ťa trpela. Teba aj tvoju mamu. Kupujeme šampón v päťlitrových kanistroch, toaleťák vždy ten najlacnejší. Hračky len tie, čo zostali po tebe a tvojom bratovi! Chcem normálny život pre chlapcov. Ja už radšej budem rozhadzovačná, ako toto.
Oľga teatrálne zalapala po dychu a vzala Václava za ruku, aby ho nepustila za Katinou.
Ó, synak, srdce ma pichlo Nepúšťaj sa za ňou. Aj tak sa vráti. Kto by ju už len chcel s dvojčatami…
A Václav jej veril. Veril, že sa vráti.
…
Katka, čo robíš? spýtala sa Ľudmila, Katarínina mama. Vyhoď to vrecko a urob si nový čaj.
Katarína precitla z myšlienok, v rukách zvierala po tretíkrát vylúhované čajové vrecko.
Ako ste tam vôbec mohli žiť? To bolo prežívanie, nie život. Celé to bolo choré
Áno, krátko prikývla Katarína a zasekla sa pri pohľade do chladničky. Bola tam pravá eidamská tehla. Klobása, mäso, jogurty… Musím schovať sladkosti, inak chlapci všetko zjedia.
No a čo, veď kvôli nim ich kupujem.
Radšej to skry, nie sú zvyknutí, že je sladké na očiach, ešte im bude zle.
Ľudmila prikývla, poľutovala Katku pohľadom a jemne ju pohladila po ramene.
Prišla noc. Katarína nemohla spať; posteľ bola príliš mäkká, nič nevŕzgalo. Tá ich doma bola stará a tvrdá.
Prišla k chladničke a s pohnutím pozerala na zásoby. Manžel vždy kupoval najlacnejšie mlieko, o jogurte mohla snívať, miesto neho pili kefír. Tvaroh vyrábali z pokazeného mlieka.
Katka si odkrojila chleba, urobila poriadny sendvič so salámou a syrom. Hrubá, neohrabaná žemľa sa jej sotva vošla do úst, no ten pocit bol neskutočný Nikto jej nestál za chrbtom, nenariaďoval, akú hrúbku má mať saláma. Syr len raz denne, len na raňajky Siahla po jogurte a napila sa priamo z fľaše. Lahoda!
Preboha, aká som len bola hlúpa Je to taká úľava nešporiť na všetkom…
Prečo to vydržala skoro šesť rokov? Prečo znášala jeho pravidlá? Nejedla, čo chcela. Nenamalovala si byt, nosila staré veci po svokre, päť zím jedny čižmy. Ako?
O pár týždňov zvonček zazvonil. Katka práve vstala, bol víkend, mama vzala chlapcov do parku.
Kto je? Vašo?! Čo tu robíš?
Na prahu stál bývalý muž.
Katka, vráť sa. S mamou sľubujeme, že už nebudeme tak veľmi šetriť. Rozhadzovanie je hriech, ale budeme ťa viac počúvať, a A ja ťa ľúbim, Katka. Máme rodinu, deti
Nie! Nie a ešte raz nie! Už sa nikdy nevrátim. Moje deti majú vlastnú izbu, ja tiež. Pozerajú rozprávky viac ako pätnásť minút denne. Jedia celú fašírku, nie polku. Majú prístup k sladkostiam. Už neperiem vrecúška na šrot. Kúpila som si slušný župan. Rozumieš? Chcem normálny život. Sú to moje peniaze a miniem ich tak, ako uznám za vhodné. To je všetko! Rozvod ti príde poštou!
Katka zabuchla dvere a rozplakala sa. Ani sama nevedela prečo možno od smútku, možno z úľavy. Čakala ju ťažšia cesta, aby deti zabezpečila, no bola pripravená. Bola rozhodnutá nikdy sa nevrátiť späť. Lebo toto už nebol jej život…
A čo si z toho odniesla? Niekedy je lepšie začať odznova, aj za cenu neistoty lebo dôstojný život a štipka šťastia majú väčšiu cenu, než všetky ušetrené eurá.
