Nádej už neexistuje
– Nechcem vaše peniaze! vykričala Zoja a zlostne hodila zmačkané bankovky na podlahu.
– Tie peniaze sú vlastne vaše, – odvetila majiteľka bytu. A za to, čo sa stalo, nenesiem zodpovednosť. Prosím vás, nerobte tu scénu, zobudíte susedov.
Zoja sa na ňu pozrela s pohŕdaním, obrátila sa a zbehla po schodoch. Vonku sa jej pred očami zatmelo, len-tak ledva došla k lavičke, sadla si, skryla tvár do dlaní a rozplakala sa. Potichu, takmer nečujne.
Vyčítala si všetko, čo spravila: Keby som bola len tušila, ako sa to skončí, nikdy by som nešla na tú svadbu!
*****
– Zojka, vydávam sa! vyhlásila cez telefón jej najlepšia kamarátka Darina. Svadba bude o mesiac, potom ešte aj sobáš v kostole. Prídeš?
– Gratulujem ti z celého srdca, Darina, mám z teba radosť. Lenže – Zoja si ťažko vzdychla.
– No povedz už!
Prepáč, asi neprídem. Veľmi by som chcela, naozaj, ale
– Prosím? Čože to? čudovala sa Darina. Veď my dve sa poznáme od prvej triedy, všetko sme spolu prežili, a ty mi neprídeš na svadbu? To ma chceš uraziť?
– To určite nie. Len tá svadba a všetko naokolo, to predsa trvá viac dní
No však, tri dni. Myslím, že ťa v práci pustia bez problémov.
– Nejde o prácu. Mám Kocúrika. Nemám ho s kým nechať. A zobrať ho so sebou to predsa nejde
– Zoja, to nemyslíš vážne! Musíš tu byť! A o kocúra sa postará niekto iný, určite. Je aj hotel pre zvieratá. Ak nebudeš vedieť, ja ti pomôžem.
– Neviem, Darina
– Máš celý mesiac, kamarátka. Nezabúdaj. V takýto dôležitý deň chcem, aby si bola pri mne.
Zoja rozmýšľala. Nechcela zarmútiť svojho najvernejšieho človeka, ale mala strach o Filipa. Samého by ho nikdy nenechala, aj keby mu nechala ročný prídel granulí. Filip bol živý, prítulný kocúr, ktorý nemal rád samotu.
Zoja myslela každý deň, až sa rozhodla musí ísť. A Filipa zverila do opatery jednej pani, ktorú poznala iba z internetu.
Tá sa volala pani Barbora Paulíková, poskytovala opateru mačkám už dlhšie roky a sľúbila, že vracia zvieratká v poriadku späť.
Predtým však Zoja prečítala každú recenziu. Všetko bolo v poriadku, dokonca písali, že k nej nosia mačky opakovane a vždy sú spokojní.
A ešte čosi rozhodlo Barbora predtým robila vo veterinárnej ambulancii. Ak by bolo treba, vedela pomôcť.
Vážila si všetky pre a proti, nakoniec zavolala, dohodla si návštevu. Byt bol trojizbový a jedna izba prispôsobená mačkám. Páčilo sa jej, tak aj podmienky, aj samotná pani.
Zoja si bola istá, že Filip sa v kolektíve viacerých mačiek nudiť nebude.
– Filip, môj dobrý, budem preč naozaj len tri dni. Vydrž, prosím.
Kocúr sa jej obtieral okolo nôh, žiadal sa na ruky, no Zoja už musela ísť.
– Nebojte sa, slečna, všetko bude v poriadku, – usmiala sa Barbora.
– Dúfam. Tu sú peniaze, – podala dve päťstoeurové bankovky. Ak by sa čokoľvek stalo, volajte okamžite!
– Určite.
*****
Tri dni ubehli neskutočne rýchlo. Darina bola šťastná, že Zoja prišla, a Zoja sa tešila, že začína nový život. Jej muž vyzeral dôveryhodne.
Na Filipa myslela každý deň a denne volala Barbore:
– Dobrý deň, ako sa má Filip? Nerobí vám starosti?
– Dobrý deň, Zoja, všetko je v poriadku. Vaše mačiatko je spokojné, má chuť do jedla, chodí ukážkovo na wc. Prídete presne na tretí deň?
– Áno… Prečo?
– Len sa pýtam, viete, niekedy si ľudia pobyt predlžia a oznámia to neskoro. Ja mám ďalších zákazníkov, tak sa radšej vopred pýtam.
– Nie, nič sa nemení. Veľmi sa na Filipa teším.
Keď sa Zoja vrátila do Bratislavy, zamierila k Barbore, ako sa dohodli.
– Dobre… Už vás čakám, – smutne vydýchla pani.
Tým dychom sa Zoji niečo nepozdávalo. Snažila sa upokojiť: Čo si to namýšľam? Veď povedala, že Filip je v poriadku…
Napätie v nej však rástlo.
– Váš kocúr ušiel, – prekvapila ju Barbora.
– Čože?! Ako?!
Viete, nad nami robili susedia hrozný hluk, začali prerábať byt a mačky sa zľakli. Chcela som ísť poprosiť, aby prestali a keď som otvorila dvere, Filip vybehol na chodbu. Už som ho nestihla chytiť.
– Prečo ste mi nezavolali?! kričala Zoja. Prečo ste ma klamali?
– Myslela som, že sama ho nájdem. Občas sa to stáva, je tu veľa mačiek a nestíham postrážiť všetky. Väčšinou sa mi ich podarí nájsť. Aj na internet som dala inzerát. Zatiaľ bez výsledku. Ale ešte sa môže objaviť. Nezúfajte.
– Nezúfať? Ako ste to mohli dopustiť? Sľúbila ste, že všetko bude v poriadku.
– Ak chcete, vrátim vám peniaze.
– Nechajte si ich! vykríkla zronená Zoja a treskla bankovkami o podlahu.
– Ale tie peniaze sú vaše, – pokojne odvetila Barbora. Neniesla som za to vinu. Prosím, nevykrikujte, susedia by sa zobudili.
Zoja na ňu zazrela, obrátila sa, vyšla na schodisko. Vonku sa jej zatmelo pred očami, ledva došla na prázdnu lavičku. Nevedela uveriť tomu, čo sa stalo. Načo som išla na tú svadbu? Načo som dala Filipa cudziemu?
V mysli sa vrátila k včerajšku, keď po práci kráčala domov. Bol koniec decembra, pred ňou sviatočné dni, plánovala oddych pre seba.
A práve toho večera k nej z tmy, pod pouličnou lampou, pribehla malá ryšavá guľka. Skôr ako sa nadala, mačiatko jej vyskočilo na nohavice a objavilo sa v jej rukách.
– To snáď nie je pravda! usmiala sa Zoja. Zamyslela sa, čo s týmto drobcom.
Priniesla ho domov. Iné ani nevymyslela.
Nový rok oslávili spolu, víkendy venovala Filipovi, srdce jej zaplnila zvláštna láska.
– Dievča moje, skôr by si si mala nájsť poriadneho chlapca, – žartovala mama, keď jej Zoja posielala fotky kocúra.
– Nuž, prvý prišiel kocúr, chlapca zoberiem až druhého v poradí.
Aj kolegyniam sa pochválila.
– Baby, viete, mačky sa sami prichodia, keď prší, keď mrzne a potom vyskočia spoza rohu, s tými očami: Je mi tak zima. Vezmeš ma domov? Človek už nemôže nič iné, len si ich vziať, držať, milovať.
– Zojka, ty by si mala písať knižky, – smiali sa kolegyne.
Radovali sa s ňou, no z ich pohľadov bolo jasné, že ešte nezažili také naplnenie od zvieraťa. Ale to príde, raz ich to dobehne.
Odkedy bol Filip doma, bol tam aj neporiadok, ale hlavne teplo a láska.
Po príchode z práce kocúr už sedel pod dverami, čakal na ňu. Miau! zvolal radostne, šuchol hlavou o jej dlaň. Najradšej driemal na jej kolenách, ešte radšej v objatí, pradsal hlasno ako strojáreň v Žiline.
A teraz? Nikto nečaká, nikto nevrní.
Nádej strácala. Iba dúfala, že Filip je niekde nažive. Ale kde? Ani len netušila.
– No tak! zvolala, vstala z lavičky. Sedieť predsa nebudem. Musím ho nájsť.
*****
– Haló! Nenašli ste ho? vykríkla Zoja, keď jej zavolal jeden z dobrovoľníkov, čo pátral po Filipovi.
– Možno Ozvala sa jedna pani, vraj našla na ulici ryšavého kocúra, vášmu vraj dosť podobný. Pošlem vám sms s adresou.
– Ďakujem vám!
Zoja bola vďačná každému, kto jej pomáhal. Sama by to nezvládla.
Od úteku Filipa k Barbore ubehlo už viac než mesiac a pol. Najťažších šesť týždňov jej života. Po práci celé noci listovala internetom, prezerala stratené zvieratá. Jej mačiatko medzi nimi nebolo.
A čo ju mrzelo najviac mala v mobile iba staré fotky ryšavého mačiatka, takže Filipa v jeho dospeláckej podobe by aj tak asi nespoznala.
Vyskočila z taxíka, našla vchod, stisla číselník.
– Kto je tam? ozval sa hlas.
– Tu je Zoja. Kvôli ryšavému kocúrovi z ulice. Dobrovoľník mi dal adresu.
– Poďte hore.
O desať minút vyšla znova na ulicu, dezorientovaná sa obzerala po lavičke, ale nenašla ju. Plakala postojačky.
Mačka, ktorú pani našla, bola síce ryšavá, no nie tá jej. Malá, rozkošná, ale iná.
– Tak si ju nechám, – povedala s úsmevom tá pani. Vám prajem veľa šťastia. Verím, že svojho Filipa nájdete. Neukladajte si nádej.
Po prvý raz v živote Zoja závidela cudziemu človeku tú každodennú nehu. Cítila sa ako prázdna nádoba, bezvážna.
Nasledujúce mesiace chodila ešte na zopár tipov, ale vždy to bol iný kocúr.
To bolo to najťažšie: bežíš plná nádeje, že v byte za dverami uvidíš svojho kamaráta a zistíš, že nie, nie je to on.
– Dcérka, rozumiem ti. Mala si ho rada, – utešovala ju mama do telefónu. Ale život ide ďalej, nájdeš si iného ryšavého kocúra. Alebo príď na dedinu, susediná mačka zhodou okolností porodila, vraj jeden je ryšavý.
– Ďakujem, mama. Ale iného nechcem…
Keď uplynulo pol roka, a Filipa nenašla, vedela, že nemá už žiadnu nádej.
Prosila len, aby Filip žil možno s niekým novým, alebo medzi túlavými mačkami, ale žil.
*****
Zoja nevedela, ako žiť ďalej. Cítila vinu, hnusila sa samej sebe. Svadba Ak by nešla, nič by sa nestalo.
Nemusela by svoje najmilšie zviera dať cudziemu. Filip by bol pri nej.
A tak dnes už nevie, čo s ním je. Nevedieť je horšie ako smrť.
Cez víkendy sa vyhýbala bytu, všetko jej Filipa pripomínalo. Túlala sa po Bratislave, prehliadala dvory panelákov, prehľadávala kontajnery.
Už neverila, že ho nájde. No každú sobotu znova chodila.
Raz, ani nevedela ako, zablúdila na okraj mesta, kde bol zvierací útulok. Možno mala mama pravdu možno si vyberiem iné mača? napadlo jej.
Rýchlo tú myšlienku zahnala.
A čo ak sa Filip jedného dňa objaví? Čo si pomyslí? Že som ho zradila?
Chcela odísť, keď tu pri bráne stála pracovníčka útulku.
– Slečna, idete ku nám?
Zoja sa mykla a obrátila.
– Ak chcete zvieratko, rada vám ukážem našich chvostíkov. Prídite, možno sa do niekoho zahľadíte, srdce si povie svoje.
Zoja nechcela ale nesmelá prosba útulku jej nedala odmietnuť.
– Tu je Matúš. Vedľa je Fero. Nie sú krásni? usmiala sa pracovníčka.
– Krásni naozaj.
Zoja nevedela prečo, ale v tej spoločnosti zvierat sa jej na duši uľavilo. Trochu, ale predsa. Mačky a psi na ňu hľadeli očami plnými nádeje, akoby liečili jej bolesť.
– A tam vzadu? ukázala Zoja na najvzdialenejší koterec. Kto tam býva?
– Ach, to je náš samotársky kocúr. Hovoríme mu tak, nikomu neverí, ani sa nenechá pohladiť, ledva ho nakŕmime. Pol roka dozadu sem prišiel v zlom stave, dali sme ho dokopy, ale ani slovo sme spolu neprehodili.
V Zojinej hrudi niečo stiahlo.
– Smela by som nan nepozrieť?
– Poď, – povedala žena.
Na zvuk krokov ryšavý kocúr odvrátil pohľad, odmietal každého vnímať.
– To je on. Nikoho k sebe nechce pustiť.
Zoja už pani nepočúvala. Upierala oči na toho ryšavca a…
nezdalo sa jej to?
– Filip? šepla, akoby sa bála vlastného hlasu. Filip, si to ty?
Kocúr pomaly otočil hlavu a díval sa na návštevníčku útulku.
Nie, to sa mi len prisnilo
– Filip! zakričala už istejšie Zoja. Páni, ty žiješ! Poď ku mne, miláčik. Spomínaš si na mňa, Filip?
Kocúr sa zadíval na Zoju, chvíľu ticho rozmýšľal… Moja pani?!
Áno, spoznal jej hlas, oči i vôňu. No ešte sa neponáhľal.
Veď ma tu nechala alebo nie? Ak ma opustila, prečo prišla? Čo mi hovorí môj kocúrovský inštinkt?
Inštinkt vravel bež! A tak bežal. K svojej pani.
Pracovníčka útulku akurát otvorila ohradu, a už sa držali v objatí.
Pozerali na nich všetci: pracovníčka, zvieratá v útulku, dokonca aj oblaky a slnko sa prizerali a usmievali, pretože v takéto chvíle sa ani nedá inak.
A tak odišla Zoja s Filipom, prisľúbila útulku pomoc, veď oni zachránili jej kocúra.
*****
Domov cestou Filip pradsal ako žilinská fabrika, občas mňaukol a rozprával Zojke príbeh: Veľmi som sa vtedy bál, bol tam taký rámus, a ty nikde. Nedalo sa, musel som ťa hľadať. Lenže ma prešlo auto. Vieš, aký som teraz šťastný, že si ma našla? Ty ma už nikdy neopustíš, však?
Zoja sa mu zadívala do očí a povedala: – Nie, Filipko. Nikdy.
