Počúvaj priateľu mám ti rozprávať tento príbeh o jednej rodine čo sa im všetko zvrtlo vieš ako to býva raz v paneláku v Košiciach sa ozýval krik z bytu čo je s tebou zase koľko sa to dá vydržať už ma to všetko unavuje ženský hlas bolo počuť až na celom schodišti.
V tom momente stúpali po schodoch Zuzana s Matúšom zastali ako keby ich niekto zrazil na chvíľu sa pozreli na seba a v tom pohľade nebolo treba nič hovoriť obaja hneď vedeli že dnes večer je lepšie odísť zhĺboka vydýchli a otočili sa ticho odišli preč do bytu sa vracať neplánovali.
Kto by chcel večer počúvať nekonečné hádky rodičov určite nie oni kráčali k susednému vchodu kde bývala ich babička Katarína jej byt sa stal pre nich útočiskom skôr chodili len cez víkendy ale teraz takmer každú noc tam spávali.
V rodičovskom byte už bolo neúnosné rodičia sa hádali bez prestania zabudli na všetko a najhoršie bolo že čoraz častejšie chceli vtiahnuť do toho aj deti matka sa otočila k dcére povedz mám pravdu nie otec zase k synovi nie ja mám pravdu potvrď to Zuzana s Matúšom mlčali nechceli si vyberať strany ani sa zapájať do konfliktu chceli len pokoj a teplo čo našli u babičky.
Také scény sa opakovali každý deň ako keby sa točila stále tá istá pesnička čo nikto nezastaví deti už vedeli podľa tónu hlasu alebo prudkých pohybov že sa to blíži podľa toho ako sa rodičia pozerali vedeli že je čas odísť kto by chcel žiť v takom napätí kde sa každý rozhovor môže zvrtnúť na škandál.
Chlapci nerozumeli čo sa stalo ich rodina nikdy nebola dokonalá ale skôr sa vedeli dohodnúť hádky boli ale skončili sa pokojne nie krikom mama sa zamračila otec zvýšil hlas ale po chvíli bolo všetko v poriadku všetci si sadli k stolu pili čaj a plánovali víkend.
Ale asi pred dvoma rokmi sa to zmenilo ako keby niekto vymenil rodičov za iných čo hľadali dôvod na hádku v čomkoľvek špinavý pohár na stole dlhý prejav o nepozornosti košeľa nie na tom vešiaku výčitky o poriadku lyžica v dreze takmer zločin.
Jedného večera Zuzana sedela v kuchyni u babičky miešala čaj dlho mlčala pozerala na vírivky v šálke potom sa spýtala s horkosťou babi ako sa to mohlo stať všetko sa zmenilo po ich spoločnej dovolenke čo sa tam stalo Katarína na chvíľu zastala položila šálku a pohladila Zuzaninú ruku aj ona len tušila príčiny a tie ju netešili dospelí si to vybavia sami povedala mäkkým hlasom niekedy ľudia potrebujú čas aby vedeli čo je najlepšie.
Zuzana prikývla ale v očiach mala nedôveru vedela že babička niečo tají ale netlačila na to my už tie kriky nevydržíme zvolal Matúš zúfalo ani úlohy sa nedajú normálne urobiť ani knihu prečítať už ani neviem kedy sme boli spolu pri stole ak im je tak ťažko spolu nech sa rozvedú bude to lepšie pre všetkých slová vyleteli samé ale bola v nich pravda Matúš hovoril aj za sestru vedel že cíti to isté.
Matúš zarazila sa babička odložila pletenie pozrela na vnuka a pomaly pokrútila hlavou a premýšľal si čo bude ak sa rozvedú budete sa musieť rozdeliť si pripravený žiť oddelene od Zuzany budeme bývať u teba povedala hneď Zuzana s prosebnými očami aj tak tu trávime takmer všetok čas nie si proti tomu.
Katarína zastala chápala ich pocity videla ako sú unavení na jednej strane deti by boli v bezpečí v pokojnom prostredí kde sa dá učiť bez kriku milovala ich a bola pripravená sa o ne starať na druhej strane čo s rodičmi ako im vysvetliť že deti už nechcú bývať doma a ako to ovplyvní ich vzťahy nebuďme unáhlení povedala hlboko vydýchujúc vždy vás tu rada mám to viete ale najprv sa porozprávajme s mamou a otcom možno nájdeme spôsob ako to napraviť.
Neboj sa my si s nimi porozprávame povedala Zuzana s úsmevom babička už takmer súhlasila len nás neodmietni prosím už tam naozaj nemôžeme byť a im bude lepšie oddelene inak si raz ublížia videla som ako otec včera mávol na mamu neudrel ju vážne ale bol na hrane Zuzana sa odmlčala spomínala ten hrozný moment babi súhlas podporil ju Matúš podišiel bližšie vzal babičku za ruku budeme ti pomáhať so všetkým v dome len nás tam nevracaj oni na nás vôbec neberú ohľad včera som išiel za otcom povedal som že je rodičovská schôdzka vieš čo povedal choď za mamou tak som išiel a mama povedala čo choď za otcom.
Presne tak potvrdila babička áno Matúš sa horko usmial a potom sa hádali dve hodiny kto pôjde sedeli v rôznych izbách a kričali cez chodbu a ja som len stál a počúval a ja som prosila o podpis na povolenie na výlet do múzea dodala Zuzana spustila oči a teraz som jediná v triede čo nejde nikto z nich nepodpísal zase sa začali hádať mama kričala že je to otcova povinnosť a otec tvrdil že mama sa má starať o školské veci.
Katarína pozerala na vnúčatá a videla ako sú unavení nie detskou únavou ale takou čo sa hromadí mesiace a tak je to vždy povzdychol Matúš každá naša prosba sa stane dôvodom na novú hádku už ani domov sa nevraciame radi pred pár dňami prišli o jedenástej večer a myslíš že nás vyčítali nie len poslali spať ani sa nepýtali kde sme boli a potom sa ešte dlho obviňovali z zlého vychovávania.
Dvojčatá si spolu vydýchli posledné mesiace vážne uvažovali že rozvod je jediná cesta von ale báli sa odlúčenia jeden by zostal s mamou druhý s otcom preberali možnosti šepkaním večer v izbe raz Matúš žartom navrhol utiecť z domu povedal to s úsmevom ale Zuzana to vzala vážne a čo keby sme naozaj odišli aspoň na pár dní vtedy obaja vedeli že situácia je taká zlá že aj myšlienka na útek nebola bláznivá.
A potom im napadlo babička prečo sa k nej nepresťahovať myšlienka prišla obom naraz Zuzana to povedala prvá a čo keby sme požiadali babičku aby sme u nej bývali ona nebude kričať a nebudeme musieť počúvať tie hádky áno dodal hneď Matúš je dobrá vždy nás podporuje a má veľký byt miesta dosť začali si predstavovať nový život pokojné raňajky učenie v tichu večery pri stolných hrách s babičkou žiadne kriky žiadne obviňovania prvýkrát po dlhom čase sa v nich zrodila nádej nech si rodičia riešia svoje oni si nájdu pokoj.
Potom raz večer dvojčatá stáli pred rodičmi mama otec musíme sa vážne porozprávať povedali pevne počkali kým obaja budú doma a vošli do obývačky Zuzana držala Matúša za ruku aby mala istotu ale najprv sľúbte že nás vypočujete do konca kým poviete svoj názor Michal odložil telefón a prekvapene pozrel Soňa čo rozkladala veci na gauči sa narovnala na jej tvári bol výraz ako keby deti povedali niečo nezmyselné to je tvoje vychovávanie frcla deti už nám dávajú podmienky ako keby sme sa im mali zodpovedať a kto by hovoril okamžite vzkypel muž ja som stále v práci snažím sa zabezpečiť rodinu ty si bola stále s nimi a čo si ich naučila prečo teraz velia.
Dvojčatá sa pozreli na seba čakali niečo také že rozhovor skĺzne do vzájomných obvinení ale nemohli cúvnuť dosť zvolala Zuzana takmer so slzami urobila krok vpred snažila sa hovoriť jasne hoci vnútri triasla s Matúšom sme si premysleli a rozhodli že sa musíte rozviesť v izbe bolo ticho Soňa zostala s otvorenými ústami Michal pomaly vstal z gauča to sú novinky zahrozil matkin hlas Zuzanka ty si ešte príliš malá aby si dospelým hovorila ako majú žiť a čo ste ešte rozhodli možno aj byt nám rozdelíte ak sa nerozvediete obrátime sa na sociálnu ochranu Matúš pevne stisol ruku sestry a potom otec môžeš prísť o prácu v tvojej firme nemajú radi škandály nie sám si hovoril že reputácia je všetko a teba mama pokračovala Zuzana pozerala priamo do očí prestaneť ťa rešpektovať susedia s tebou nebudú ani rozprávať všetci vedia ako kričíte na seba a my pridáme detaily.
Hrozí nám nakoniec vydala zo seba Soňa prechádzala pohľadom z jedného dieťaťa na druhé to sú naše deti ako môžete takto s nami nehrozíme ticho ale pevne povedal Matúš len chceme aby ste pochopili takto sa nedá žiť sme unavení z kriku z toho že nás nepočúvate z toho že aj jednoduché prosby sa stanú škandálom rozvediete sa odídete a my budeme bývať u babičky dokončili deti zborovo ako to nacvičili bude to lepšie pre všetkých nám pokoj vám bez konfliktov už nechceme byť medzi vami ako medzi dvoma ohňami.
Rodičia zastali prvýkrát nemali čo povedať zvyčajne by sa hneď začali hádať ale teraz obaja akoby onemeli ich trinásťročné deti sa správali úplne inak Zuzana a Matúš stáli vedľa seba držali sa za ruky pozerali pevne hovorili o vážnych veciach o ktorých sa dospelí snažili nemyslieť manželia sami už viackrát uvažovali o rozvode ale vždy ich zastavila otázka s kým zostanú deti rozdeľovať dvojčatá sa zdalo nemožné boli tak blízki všetko robili spolu rodičia si nevedeli predstaviť ako ich odtrhnúť možnosť s babičkou predtým nebrali do úvahy ale teraz keď to počuli od detí Michal a Soňa začali premýšľať čo ak je to riešenie zavolám mame povedal nakoniec Michal cez zuby ak bude súhlasiť nenapísal vetu Soňa ho prerušila v jej hlase bola taká únava že to prekvapilo aj ju potom konečne prestaneme mučiť jeden druhého zavolaj budem rada že už neuvidím tvoju tvár každý deň jej slová viseli vo vzduchu nechcela byť taká ostrá ale roky nahromadených krívd to vyhnali von a ja budem tak rád odpovedal Michal snažil sa skryť bolesť za iróniou v jeho tóne nebola zlosť len horký úsmev nad tým čím sa stal ich rodinný život vytiahol telefón a pomaly vytočil číslo matky kým zvonilo obaja manželia pozerali inam vyhýbali sa pohľadom nevedeli kam to povedie ale cítili že bod návratu je možno za nimi.
V ten deň rodina Vranovských urobila osudné rozhodnutie začalo sa dlhým rozhovorom Michala s matkou Katarína počúvala pozorne neprebíjala len občas sa pýtala keď Michal všetko povedal nastala pauza babička hlboko vydýchla a povedala ak obaja chápete že tak bude lepšie pre deti súhlasím budú tu v bezpečí postarám sa o ne večer sa manželia stretli v kuchyni prvýkrát po dlhom čase bez kriku a výčitiek sadli si oproti a začali rozoberať detaily postupne sa zhodli rozvod je jediný rozumný východ deti sa presťahujú k babičke a rodičia budú mesačne posielať peniaze v eurách na ich výživu nikto ich nechcel nechať napospas osudu otec aj matka prisahali že prídu cez víkendy ale v rôzne dni aby minimalizovali kontakty budem prichádzať v sobotu ráno vezmem ich na prechádzku a ty v nedeľu povedal muž unavene na čo jeho ešte manželka prikývla tak bude jednoduchšie hlavne aby sa deti necítili opustené.
Ich cieľ bol znížiť komunikáciu na minimum a vyhnúť sa novým konfliktom dohodli sa že pri deťoch nebudú hovoriť jeden o druhom nebudú ich pretiahnuť na svoju stranu nebudú riešiť vzťahy v ich prítomnosti stále sme ich rodičia povedal Michal a mali by sme nimi zostať aj keď už nebudeme manželmi a ako čas ukázal rozhodnutie bolo ideálne deti sa konečne mohli uvoľniť a začať žiť ako bežní tínedžeri Zuzana sa zapísala do krúžku kreslenia dávno po tom túžila ale predtým nebolo času kvôli starosti Matúš začal chodiť na futbal našiel nových kamarátov v tíme znovu trávili čas spolu prechádzali sa po meste chodili do kina rozprávali o škole bez strachu z hádky stabilita sa vrátila aj do učenia mali tiché miesto na učenie nikto ich nerušil krikom domáce úlohy robili pokojne bez nervov a to sa hneď prejavilo na známkach učitelia si všimli stali ste sa tak pozorní deti tak ďalej postupne sa život dostal do nového koľaje nie ideálneho ale pokojného a predvídateľného deti sa už neschovávali v izbe netriasli sa od hlasných hlasov neprežívali každý krok jednoducho žili ako tínedžeri čo mali šťastie nájsť oporu v ťažkých časoch.
O päť rokov neskôr život rodiny Vranovských plynul pokojne a vyrovnane Zuzana a Matúš si už zvykli na nový poriadok škola krúžky stretnutia s priateľmi teplé večery u babičky rodičia stále prichádzali striedavo každý vo svoj deň s darčekmi a pozornosťou ale bez výčitiek za tie roky sa naučili komunikovať zdržanlivo slušne bez starých výbuchov hnevu prvý osobný kontakt bývalých manželov sa stal na promócii detí škola mala slávnostný večer a obaja rodičia prišli spočiatku sa držali opatrne sedeli v rôznych koncoch sály ale ľad postupne roztál keď začali tance Michal nečakane pristúpil k Soni možno si zatancujeme spomeňme si na minulosť trochu zaváhala potom prikývla po večere dlho sedeli na školskom dvore pozerali ako absolventi sa bavia pri fontáne rozhovor sa rozbehol sám najprv o deťoch potom o minulosti veľa sa rozprávali ten večer spomínali šťastné chvíle manželstva a správali sa slušne hovorili nie o starých krivdách ale o tom dobrom čo ich kedysi spojilo dvojčatá čo ich pozorovali z diaľky sa nemohli vynadívať ale bolo im ľúto vidieť ako dvaja najbližší ľudia sa k sebe správajú skoro ako k nepriateľom.
Ale zrazu prišiel blesk z jasného neba na ďalší deň Michal a Soňa pozvali deti do kaviarne pri čaji sa pozreli na seba chytili sa za ruky a Michal s veľkým úsmevom oznámil deti s mamou sme si premysleli a rozhodli sa znova zosobášiť za tie roky sme pochopili že naše city nevyhasli stále sa milujeme a chceme byť znova rodinou jeho hlas znel radostne ako keby hovoril o najšťastnejšej novinke Soňa žiarila očakávala nadšenú reakciu dvojčatá sa pozreli na seba ich tváre sa okamžite zachmúrili v Zuzaniných očiach sa mihol nedôvera Matúš stisol päste pod stolom zase na tie isté hrable čo sa deje v hlavách ich rodičov či budú vedieť žiť spolu bez konfliktov myslíte to vážne len to dokázala povedať Zuzana absolútne uistil Michal obaja sme sa zmenili naučili sme sa počúvať jeden druhého a chceme dať našej rodine druhú šancu deti mlčali vo vnútri zúrili protichodné pocity na jednej strane chceli veriť že rodičia sa naozaj zmenili na druhej sa báli opakovania bolesti ale neodrádzali ich ani nekomentovali to vyhlásenie čo rodičov veľmi urazilo Soňa sa zmätene pozrela na deti čo netešíte sa mysleli sme že budete radi za nás ale dvojčatá sa len pozreli a pokrčili pleciami čo mohli povedať nerobte to nepokazte si život slová uviazli v hrdle nechceli byť tvrdí ale ani predstierať že je všetko v poriadku nemohli do konca stretnutia rozhovor nešiel rodičia sa snažili rozprávať o plánoch deti slušne prikývali ale myšlienky boli inde cestou domov Zuzana ticho povedala bratovi dúfam že vedia čo robia Matúš len povzdychol.
Takže ideme do Bratislavy Zuzana otvorila notebook chcela prezrieť stránky univerzít ďalej od tohto šialenstva už si predstavujem ako ten cirkus skončí samozrejme ideme pevne povedal Matúš v jeho hlase bola nedetská únava prešiel rukou po vlasoch ako keby sa zbavoval bremena posledných mesiacov oni pokojne prežijú mesiac maximálne dva potom všetko odznova kriky búchanie dverami obvinenia už nechcem byť rukojemníkom ich vzťahov nechcem každé ráno hádať v akej nálade dnes vstali a na koho z nás padne ďalší prúd výčitiek vstal a prešiel po izbe mechanicky zbieral rozhodené učebnice v hlave sa mu točila tá istá myšlienka prečo dospelí čo by mali byť príkladom múdrosti a stability sa správajú ako nevyrovnaní tínedžeri prečo namiesto riešenia problémov znova a znova stúpajú na tie isté hrable musíme odísť opakoval zastal pri okne za sklom pomaly klesal súmrak farbil mesto do jemných oranžových tónov Matúš pozeral do diaľky ako keby sa snažil uvidieť tam svoju budúcnosť ďaleko tak ďaleko aby ich hádky nemohli siahnuť k nám nech si riešia sami už nie sme ich psychológmi nie prostredníkmi nie bleskozvodmi máme svoj život svoje sny a nedovolím im to zničiť ďalším kolom rodičovského šialenstva kedy podáme prihlášky pokojne sa spýtala Zuzana zajtra odpovedal Matúš bez váhania aby sme už určite nepremenili dievča mlčky prikývlo neodtrhávala oči od monitora na obrazovke blikali stránky univerzít v Bratislave už týždeň študovala programy podmienky ubytovania na internátoch perspektívy zamestnania po skončení v jej zošite vedľa notebooku rástli zoznamy plusy a mínusy každého variantu potrebné doklady termíny kontakty na prijímacie komisie hlavne pokojne študovať bez rozptyľovania ich hádkami povedala ticho ako keby uzatvárala svoje úvahy dobre že budeme tak ďaleko presne súhlasil Matúš sadol si vedľa mierne naklonil hlavu čítal riadky na obrazovke a keď znova začnú riešiť kto za čo môže my to ani nebudeme počuť nech volajú sťažujú sa snažia sa nás privolať na rodinnú radu už sa do toho nezapájame a ich túžba dať vzťahu druhú šancu horko sa usmial je ich voľba nie naša.
Soňa a Michal predsa len mali druhú svadbu tentoraz vedome odmietli veľkolepé oslavy nechceli zbytočné výdavky neboli za pozornosťou a úprimne necítili že by potrebovali niečo grandiózne obmedzili sa na skromný obrad na matrike a večeru s najbližšími rodičmi pár priateľmi deťmi na fotkách z toho dňa vyzerali naozaj šťastne usmievali sa držali sa za ruky pozerali sa na seba s nežnosťou a teplom na obrázkoch boli vidieť ich prepletené prsty mäkké pohľady ľahké dotyky zdalo sa že všetky krivdy sú zabudnuté že roky odluky im pomohli že teraz presne vedia čo chcú a pred nimi je len svetlá budúcnosť deti čo sa pozerali na tie snímky sa mimovoľne zamysleli možno tentoraz všetko dopadne inak ale bohužiaľ nie prvé týždne po svadbe prešli prekvapivo pokojne manželia sa snažili byť pozornejší jeden k druhému častejšie hovorili ďakujem nechytili sa na maličkosti no postupne sa staré návyky vracali už po mesiaci v ich byte znova zaznievali zvýšené tóny najprv to boli zdržanlivé výčitky tiché ale pichľavé ty si to zase neupratoval prečo si neupozornil že sa zdržíš mohol by si pomôcť keď si doma potom prišli otvorené konflikty hádky vznikali kvôli maličkostiam niekto nechal mokré uteráky v kúpeľni niekto zabudol kúpiť chlieb niekto príliš nahlas zapol televízor slová boli ostrejšie hlasy hlasnejšie prestávky medzi hádkami kratšie a po dvoch mesiacoch ako predpovedal Matúš situácia vyvrcholila jedného večera spor o tom kto má kúpiť potraviny prerástol do pravej búrky Michal neovládajúc sa v zúrivosti hodil šálku o stenu rozbila sa s hlasným zvokom črepiny sa rozleteli po kuchyni Soňa nie menej nahnevaná chytila zo stola tanier a silou ho hodila na zem zvuk rozbíjajúceho riadu sa rozliehal po byte po takých scénach rodičia vždy sa snažili dovolať deťom každý rozhovor začínal rovnako jeden z nich vytočil číslo sotva sa nadýchol po hádke a hneď vylial nahromadené krivdy vieš čo mi dnes povedal lámala sa na plač Soňa keď Zuzana vzala telefón ani sa nesnaží pochopiť ma synku musíš ma pochopiť ona sa vôbec neovláda hovoril vzrušene Michal Matúšovi snažím sa naozaj ale ona ako keby hľadala dôvod ale Zuzana a Matúš sa naučili mäkkko ale neústupne prerušovať tieto monológy už sa nezapájali do dlhých diskusií nesnažili sa prísť na to kto má pravdu ich odpovede boli krátke ale pevné mami teraz som na prednáške zavolám neskôr pokojne hovorila Zuzana pozerala na hodinky do začiatku prednášky zostávalo dvadsať minút ale nechcela počúvať ďalší monológ tati mám urgentnú prácu poďme sa o tom baviť cez víkend odpovedal Matúš neodtrhával sa od obrazovky notebooku vedel ak dá rodičovi priestor vyjadriť sa rozhovor potrvá hodinu a potom bude ešte upokojovať neskôr a cez víkend sa vždy odkladali deti našli výhovorky štúdium brigáda stretnutia s priateľmi a postupne volania od rodičov riedli Zuzana a Matúš necítili vinu jednoducho chránili svoje nervy a čas vediac že nemôžu zmeniť to čo sa deje medzi mamou a otcom dvojčatá mali naozaj svoj život plný zmysluplný ďaleko od rodičovských drám každý ich deň sa skladal z vlastných starostí záujmov a plánov nie z očakávania ďalšej hádky za stenou Zuzana sa ponorila do štúdia psychológie páčilo sa jej rozoberať ako je usporiadaná ľudská duša prečo ľudia konajú tak alebo onak ako pomôcť tým čo sa ocitli v ťažkej situácii na treťom ročníku začala dobrovoľníčiť v centre pomoci tínedžerom z nefunkčných rodín tam viedla skupinové aktivity pomáhala chlapcom vyjadrovať pocity nájsť východiská zo zložitých situácií Zuzana videla v týchto tínedžeroch ozveny vlastnej minulosti a snažila sa dať im to čoho kedysi chýbalo jej pozornosť podporu pocit že ich počujú Matúš našiel seba v IT od prvých ročníkov ho fascinovala programovanie uchvacovala ho logika kódu možnosť vytvárať fungujúce systémy riešiť zložité technické úlohy veľa času trávil pri počítači učil sa nové programovacie jazyky zúčastňoval sa študentských hackatonov na štvrtom ročníku jeho tím obsadil tretie miesto v regionálnej súťaži vo vývoji mobilných aplikácií to mu dodalo sebavedomie a ukázalo že ide správnym smerom Matúš si našiel brigádu v malej IT spoločnosti kde sa rýchlo osvedčil ako zodpovedný a schopný zamestnanec pracujúc na reálnych projektoch učil sa spolupracovať s kolegami správne rozdeľovať čas nachádzať riešenia v neštandardných situáciách dvojčatá začali plánovať budúcnosť bez ohľadu na rodičovské škandály Zuzana snívala o otvorení vlastnej praxe pomáhať rodinám nájsť spoločnú reč Matúš uvažoval o vlastnom podnikaní rozprávali o plánoch pri šálke čaju v kaviarni stavali schémy zapisovali nápady do zošitov a v týchto chvíľach cítili majú oporu majú cestu majú život ktorý patrí len im keď sa Soňa a Michal znova pokúsili vtiahnuť ich do svojich problémov zavolali v slzách začali rozprávať ako je všetko zlé ako sa nepochopia dvojčatá odpovedali pokojne a pevne vopred sa dohodli ako budú viesť rozhovor aby nepodľahli nezapojili sa do obvyklej úlohy prostredníkov dosť drahí rodičia riešte si to sami pevne vyhlásila Zuzana máte svoj život my svoj ale vy ste naše deti vzlykala Soňa mali by ste nás podporiť keby ste sa správali normálne a nie ako malé deti podporovali by sme vás hneď povedal Matúš urobili ste chybu keď ste sa znova zosobášili a pokračujete v mučení jeden druhého nemôžete normálne spolunažívať v jednom priestore tak prečo sa mučíte rozveďte sa už a odíďte nech tieto slová mohli znieť kruto nech ale brat so sestrou chceli len žiť pokojne.
