Skutočná žena
Katka, kde si?! Prines uhorky! Ešte ťa budeme dlho čakať?!
Manžel Jozef už zjavne strácal trpezlivosť a zvýšil hlas, no Katka bola zaujatá dôležitejším rituálom. Sústredene líčila ľavé oko, zastavujúc sa pri každom ťahu kefkou novej, otrasne drahej maskary. Občas sa zahľadela do zrkadla a obdivovala výsledok. Jej pravé oko, už zväčšené podkladom, linkou aj novou paletkou tieňov, o ktorej jej kamarátka Danka vyhlásila, že na galavečery je to ako stvorené, vyzeralo dvakrát väčšie, než by mu príroda udelila. Tak trochu strašidelné… Ale Katka to brala s humorom a rozhodne nemienila ustúpiť.
Nemala čas hľadieť na uhorky, čo sa lúhovali vo vani.
Všetko sa zmenilo len pred týždňom, keď jej muž Jozef práve on, ktorý sa teraz zvŕtal v kuchyni a zatváral poháre na uhorky na zimu prišiel ni z toho ni z onoho s oznámením:
Chcem, aby si bola skutočnou ženou!
A podal Katke platobnú kartu s celoročným odkladom v eurách.
To, čo Katka precítila, sa nedá opísať slovami.
Prvá myšlienka samozrejme, poriadna hádka. Veď ak Jozef niečo takto potajomky naškudlil, určite to nerobil z čistoty srdca. Oklamať vo výplate a ešte možno v niečom ďalšom? To je na celé nekonečné myšlienky, čo človek nedokáže obsiahnuť! A ako to má vydržať?!
Lenže hneď druhá myšlienka Katku položila na kuchynskú stoličku a urobila jej krátky proces so zvyškom boršču, ktorý vytekal z hrnca na sporáku.
Čo to znamená, byť skutočnou ženou?!
Bolo to…
Och, bol to pocit! Najradšej by bola rozbila celú novú porcelánovú súpravu, ktorú jej pred pár dňami darovala svokra. Po tej túžila viac, než po čomkoľvek, svokra len mávla rukou a smiala sa:
Katka moja, taká si mi hlúpučká! Pre teba spravím čokoľvek! Len buďte šťastní!
Dôvody jej štedrosti Katka nikdy úplne nepochopila svokra sa nevyjadrovala, stisla ju v objatí, vybozkávala vnukov a odišla späť do Zvolena do svojho domčeka. Nikdy sa dlho nezdržiavala mimo domu, vždy vravela, že nasledujúce ráno musia hydiny skontrolovať.
Katka sa neháadala. Dovážala deti na víkend, dbala na to, aby sa slušne správali, a na každú návštevu vymýšľala, čím učiní svokre radosť.
A bolo by Katku za čo vyčítať. Ak ani vlastní príbuzní sa neštítili zaujať postoj, čo mohla čakať od svokry, cudzej ženy, ktorú videla pred svadbou len raz? Vtedy Jozef priviezol Katku i s jej synom predstaviť matke. Katka dlho sedela v aute, sledujúc spiaceho Miška a pýtala sa Jožka:
Nemusíme tam ísť? Čo jej poviem? Vyhodí nás! Určite vyhodí!
Ale, prečo by to robila? čudoval sa Jozef.
Keď som porodila Miška, vlastná teta ma vyhodila z domu. Vravela, že som ich zahanbila! Myslíš, že tvoja mama ma privíta s dieťaťom? Joj, Jožko, ty si naivný!
Uvidíš, prekvapí ťa.
Katke veru do žiadnych prekvapení nebolo. Ale už sa predsa neotočia na bráne. Zobrala spiaceho syna a nasledovala Jožka.
Oľga, Jozefova mama, Katku prekvapila. Najprv si ju chladne obzerala, potom natiahla ruky:
Dáš mi ho? Položím ho do spálne, namáhal sa cestou…
Katka nevysvetliteľne syna odovzdala. Malý len otvoril oči, zamrmlal, zavesil sa Oľge na krk tá ho pohladila, zašuchotila nežné slová a Miško zaspal.
Oľgu nazval babkou hneď, ako vedel vysloviť nové slovo, a Oľga sa nebránila. Katkino srdce si tým navždy získala.
Miška Katka porodila skoro, ešte pred devätnástkou. Kto je otcom, to vedela celá dedina. Každý tipoval, či otec Rudo Majerský sa vezme, alebo ju nechá na pospas, ako všetky predtým. Rudo mal povesť a zlú. Katka to vedela a schválne sa mu vyhýbala.
Rudo však mal dar reči a vedel sa podliezť až do duše, že to dievča len ťažko vydrží. A kde nezabral šarm, tam sijal zlo.
Všetky mlčali. Katka nie.
Vracia sa raz z mesta, mešká, šofér zbytok cesty odmietol ísť.
Kvôli jednej ti nepojedem! Nohy máš, prejdíš sa! Ja idem domov.
Iné jej nezostalo, len po vlastných.
Majerského škoda zastavila pri nej.
Katka, čo tak neskoro sama? Nasadni, zveziem!
Nechcem, ďakujem, Rudo. Dojdem si…
Ale už bolo neskoro.
Domov sa vrátila v roztrhaných šatách a uplakaná. Neprešla do izby k chorej mame, ale zamierila rovno do kúpeľne, drhla sa do rána, snažila sa zmyť stopy hrubých Rudochových rúk a slintavých bozkov. Plakala, zlostila sa, preklínala, čo mala urobiť inak, aby o tom mama nezistila. Lekár jej jasne povedal: mama má slabé srdce, nesmie sa rozčúliť.
Od rozrušenia sa môže stať čokoľvek, rozumieš?
Katka rozumela až príliš dobre. Okrem mamy nemala nikoho blízkeho. S tetou mala ešte vtedy nádej, ale nosila jej nákupy do mesta, pomáhala v domácnosti, mysliac si, že rodina predsa pomôže.
Mama o ničom nevedela, zomrela, keď bola Katka v piatom mesiaci. Odišla v spánku, zanechajúc ju samú so všetkým.
Teta dôjsť a rovno sa vyhlásiť:
Sama si si to privodila, sama sa staraj! Ja ti nebudem pomáhať! Prečo si nešla na políciu? Mohla si byť vydatá, bolo by po hanbe! Ale ty nie! Sama si to rob!
Katka, ledva stojaca od vyčerpania, nepochopila hneď. Keď si konečne uvedomila, že pomoc nepríde, rovno šla na obecný úrad.
Katka, prečo si hneď neprišla? Určite mu to zariadim, uvidíš!
Rudo skončil vo väzení.
Keď Katka povedala pravdu, zistilo sa, že detí má aj inde. Sedem! Matky zozačiatku popierali, no nakoniec sa priznali, veci sa pohli.
Rudova mama, keď mu vyriekli rozsudok, Katku pred dedinou prekliata, zapriala jej, aby sa dieťa nenarodilo alebo bolo choré.
No dedina stála pri Katke. Už ráno mala Budačovcom dvere potreté smolou a o pár mesiacov museli predávať dom a sťahovať sa.
Katka napokon porodila zdravé, silné dievča Miška nemal z Ruda ani bradu, bol celý do matkinej rodiny. Nos a uši po dedovi, ktorého Katka takmer ani nepamätala, a kučeravé čokoládové oči po babke.
Susedia pomohli bielizeň, prvé šaty aj postieľku, za čo bola Katka vďačná. Peniaze po mame míňala rozumne, chápala, že porodiť dieťa je ľahšie, ako ho sama vychovať. A viedlo sa jej, zvládla to, hoc to bola úloha s hviezdičkou.
Keď si už istá, že prežije, prekvapila ju teta s dvoma staršími strýcmi.
Katka… musíš odísť! Dom je náš, rodičovský. Kým bola mama tvoja nažive, nevadilo, teraz ho ideme predávať.
A ja kam?
Tvoja časť ti zostane. My nie sme zvery, rozhodni sa sama.
Za tie peniaze by v dedine nekúpila nič, jedine do mesta. Tam však nikoho nemala, susedia aspoň pomáhali. Teta na ňu hľadela ako vlk. K postieľke Miška ani nepristúpila, len si niečo zamrmlala popod nos.
Katka ju už nepočúvala. Nie je to vec tety, koho a či Katka porodí!
Po odchode rodiny si Katka poplakala naposledy a keď sa správy rozniesli, v dedine sa preberali, kým ona dumala, kam sa poberie. Na druhý deň prišiel policajt:
Katka, v susednej dedine jedna pani predáva pol domu. Je milá, poznám ju. Ovdovela, deti sa rozprchli, sama ťažko zvláda gazdovstvo. Prídem po vás v sobotu, pozrieš, rozhodneš sa.
Ďakujem! takmer mu skočila okolo krku.
S malým Miškom všetko rástlo. Mamina fotka stávala vždy na čestnom mieste.
Nezomrieme od hladu, mami! Všetko pôjde, uvidíš!
S Terezou, novou gazdinou, si hneď padli do oka.
Neboj sa ma, Katka. Som pokojná, len neznášam bordel. Ak budeš ticho, pomôžem ti s malým, len na prechádzky nepočítaj, to už sama!
Nájde sa robota v dedine?
Baže! Kamarátka potrebuje predavačku do obchodu, práve otvára nový, poviem za teba slovko.
To prosím, veľmi!
Tam v obchode sa Katka zoznámila s Jozefom. Prišiel pomôcť matke, tá ho vyslala pre nákup. Katka mu balila potraviny, a sama netuší, prečo zo seba vysypala celý príbeh o Miškovi, o Tereze, o sebe.
Jozef len ticho počúval a lúčil sa s otázkami v duši.
No dlho sa k nej neodvážil čím viac poznal jej oči ako višne, tichý hlas, čím menej sa odvážil pristúpiť.
Ale Katka naňho nezabudla. Vedela od Terezy všetko, takže keď Jozef opäť vošiel do predajne, bola pripravená.
Koľko má tvoj starší syn?
Tri roky bude.
A mladší?
Čosi cez rok.
Ako môj Miško.
Katka…
Zoznám ma s deťmi, potom sa uvidí.
A tak sa dali dokopy.
Svadba bola tichá, len pri najbližších. Potom s deťmi zamierili na Oravu, Katka bola šťastná ako malé dievča. Nikdy nikde nebola.
Veď ako by sa netešila: doma už mala rodinu, muža, deti. Šťastie…
To šťastie si však musela vybojovať. Najprv, keď starší syn vážne ochorel a strávila pri ňom takmer dva mesiace v nemocnici, mala na starosti svokra mládež.
Potom sa vynořila matka Jozefových detí. Katka sa nezľakla išla do rodnej dediny, radila sa s policajtom, prešla celým procesom, ničím sa nezastrašila, aby sa stala deťom matkou nielen v srdci, ale aj na papieri.
Matka zmizla, kým padlo konečné rozhodnutie. Svokra po súdnom vypočutí objala Katku:
Teraz mi je úplne pokojne, deti sú v dobrých rukách!
Deti rástli, Katka zostala rovnaká trochu utiahnutá, tichá, vždy s úsmevom, no každý v dedine vedel to len kým je pokoj. Skrotená mačka na priedomí, ale ak by niekto ublížil rodine, hádzala by sa ako tigrica.
A teraz nie je vraj žena?!
Tú noc, keď jej Jozef podal kartu, Katka nespala. Chodila po izbe, dívala sa do zrkadla z každej strany a nevedela, čo nie je v poriadku. Nechcela sa pýtať manžela, uražená, ráno poslala deti do škôlky a školy, a šla za kamarátkou Dankou.
Danka, čo mám robiť?!
Danka bola tiež zo sveta snov, rozhodla, že najlepšie poradia ženské časopisy. Keby tam nebolo nič užitočné, kto by to čítal?!
Po polhodine už vedeli, že skutočná žena musí správne jesť, obliekať sa, maľovať ak nie, nie je žena, len niečo s mašľou. A aj to len ak má mašľu, čo Katka nemala.
Mašľu nekúpila, ale v meste si s Dankou zaobstarali dobrú kozmetiku, novú nočnú košeľu a nádherné lodičky, ktoré si netrúfla vybrať z krabice, aby chlapci nepoškodili.
Jozef jej úsilie príliš nedocenil.
Katka práve dokončovala tiene, keď sa dvere rozleteli a švacla si kefku priamo do oka. Okamžite rozhodla, že ostať skutočnou ženou vlastne nechce.
Katka, čo je ti?! zvolal Jozef, keď manželka skackala na jednej nohe, stonala, vyzliekala rozmazaný make-up a slzy tiekli prúdom.
Tvoje vina! škrípala Katka zubami, spomenúc si, že by sa radšej mala umyť, než rozmazaný make-up trieť ešte viac. Chceš zo mňa ženu?! A čo som ja potom?!
Jozef ju objal, zastavil jej chaos vo vani:
Počkaj, srdiečko, pomôžem ti!
A nežne jej umyl tvár, pri tom ticho dohováral:
Som síce tvrdohlavý, ale ty tiež! Vieš, že neviem rozprávať, a aj tak sa nepýtaš, len si niečo namyslíš a hneď sa urazíš!
A načo si mi dal peniaze a naznačil, že nie som žena? chcela sa vyvliecť z jeho rúk, ale hneď ju pritlačil k sebe.
Preto, že odkedy sme spolu, nikdy si si nič pre seba nedopriala! Všetko deťom alebo mne. Aj moju mamu rozmaznávaš, ale seba nikdy! To mám nechať tak? Tak som ti dal kartu, aby si si dopriala čokoľvek, ako tie ženy, čo nakupujú bez rozmýšľania.
Teraz sa smiala Katka. Smiala sa tak, že skoro prehlušila plač detí, ktoré nevedeli, či sa mama smeje alebo plače.
Večer, keď deti zalomia, Katka vyjde na priedomie, nadýchne sa a potichu sa zasmeje, pripomínajúc si ten chaos.
Tak, posledné uhorky zavarené! pridá sa k nej Jozef a sadne na schody.
Nabudúce ich oceníme, usmeje sa Katka, kladie mužovu ruku na svoje brucho.
To fakt?! A to si mlčala?! vyhŕkne Jozef, objímajúc ženu.
Kedy by som ti to povedala? Ty samé uhorky a požiadavky. Na mňa, chuderu, už nemáš čas!
Chcela ešte niečo dodať, no manžel jej v tom zabránil.
Najprv ju pobozká, aby vedela, že žena nesmie zabudnúť, a potom ju pevne objíme tam, kde je jej miesto, pri srdci, trošku šikmo, tam, kde duša dýcha.
