Na babičkin odchod spomína celá naša rodina. Nikto sa ani nesnažil zakrývať, že ich jej prítomnosť unavovala. Hovorili to priamo do očí, bez hanby. A tešili sa, že konečne prišla jar to znamenalo, že babička pôjde na dedinu a dlho sa nevráti.
Vnúčatá sa na ňu dívali ľahostajne, nevesta dávala svoju nevôľu najavo bez okolkov. Syn bol stále na pracovných cestách, a aj keď doma bol, správal sa rovnako chladne ako ostatní. Pre nich bola babička len záťažou. A ona to dobre cítila. Trpezlivo mlčala, a len ticho rátala dni do jari jedinej nádeje, jedinej malej radosti.
Toho roku prišlo teplo skôr. Babička často sedávala pred vchodom, ohrievala si ruky na slnku a hľadela do jasnomodrej oblohy. Bola drobná, v starom kabáte a obitých čižmách ako maličký premoknutý vrabec.
Rodina jej tepla neposkytla, zato susedia boli milí a nápomocní. Pozdravili, spýtali sa na zdravie, pomohli jej vyjsť na piaty poschodie. Chlapci zo susedného dvora jej neraz odniesli tašku s potravinami, keď sa vracala z obchodu.
Napriek svojmu veku babička nezaháľala. Varila, prala, upratovala robila všetko, čo patrilo k domácnosti. Ale nevesta prišla každý večer z práce a poznamenala vždy to isté:
Keď si celý deň doma, rob všetko sama!
S vnúčatami sa ledva rozprávala. A keď si domov vodili kamarátov, potichu sa zavrela v izbe. Lebo raz započula bolestivé slová:
Babička, hanbíme sa za teba.
Nehádala sa, nenaťahovala, len stíchla. A v noci, keď všetci zaspali, ticho plakala zo samoty a z bolesti.
V deň jej odchodu ju na železničnú stanicu odviezli taxíkom. Vecí mala pomenej starú tašku a malý balík s drobnosťami. Pomaly, s oporou paličky, išla po peróne. Usadila sa na lavičke a oddýchla si. Keď prišiel vlak, nehlučne nastúpila do vozňa.
Sadla si k oknu a pozerala sa dopredu láskavými, pokojnými očami. Keď sa súprava pohla, vytiahla z tašky pokrčenú fotografiu. Na nej syn, nevesta a vnúčatá. Všetci sa usmievali. V poslednom čase videla ich úsmevy len na tomto obrázku. Opatrne ho pobozkala a znovu schovala.
Na svojej stanici vystúpila a pomaly sa vydala cestou na dedinu. Niekto ju zviezol skoro až pred bránu. Zaskrípala stará bránka a ona vstúpila na známy chodník k domu. Tu bolo všetko jej tu sa cítila potrebná. Ak nie pre ľudí, tak aspoň pre tieto múry, starý plot a krivý gánok.
Tá dedinka pre ňu znamenala všetko. Tu sa narodila, tu vyrastali jej deti, tu pochovala manžela. Tu prežila takmer celý život s radosťami aj so žiaľom.
V dome babička otvorila okenice, zakúrila v peci a posadila sa na lavičku pod oknom. Hľadela pred seba a spomínala. Kedysi tu s ňou sedávali jej deti. Pri tomto stole jedli polievku. Po tejto podlahe behali bosými nohami. V pamäti jej opäť zazneli ich jasné detské hlásky. Vtedy bola mamou tou najdôležitejšou, najmilovanejšou.
Slnko, ako kedysi, nakúkalo do okna. Jar bola rovnako teplá a blízka srdcu. A babička sa ticho usmiala.
Ráno sa už neprebudila. Zostala tam, kde chcela vždy byť vo svojom dome, na svojej zemi.
Na stole ležali staré fotografie. Navrchu tá najnovšia, trochu pokrčená. Tá, na ktorej sa usmievali jej najdrahší.
Kým žijeme, máme čas. Povedať ďakujem. Požiadať o odpustenie. Povedať blízkym, že ich ľúbime.
Lebo keď človek odíde, už sa nevráti. A v srdci môže ostať bolesť, ktorú je ťažké niesť.
Žite s vierou. Buďte úprimní. Robte dobro zo srdca. Ľúbte a vážte si tých, čo sú s vami.
A neodkladajte pekné slová na zajtra lebo možno už nepríde.
