Všetko sa začalo tým, že mi zavolala susedka mojej mamy.

Všetko sa začalo tým, že mi zavolala susedka mojej mamy.
Vierka, ahoj.
Dobrý deň, pani Zuzana, prekvapene som odpovedal.
Ako sa máte? Ako sa majú deti? pokračovala so záujmom.
Všetko je v poriadku, ďakujem, odpovedal som, no začal som tušiť, že sa niečo deje.
Susedka by nevolala len tak pre nič za nič. A môj vnútorný pocit ma nesklamal.
Vierka, kedy si bola naposledy u mami?
Bol to okamih viny. Ťažko som si povzdychol. My už dlho bývame oddelene. Odkedy môj syn nastúpil do školy, mám pocit, že lietam v jednom kolotoči.
Ráno nachystať raňajky všetkým, vypraviť do školy, potom celý deň v práci. Z práce rovno do obchodu a potom domov utekám, koľko sily mám. Večer variť, nakŕmiť rodinu, riad umyť a ešte aj úlohy so synom skontrolovať. Veď večer som ako vyžmýkaný citrón, na návštevy už nemám ani pomyslenia. A cez víkendy iné povinnosti.
Upratať byt, oprať, ožehliť, aspoň na chvíľu si vydýchnuť… Úprimne, k mame sme chodili len zriedka.
Dlho, pani Zuzana, priznal som sa s výčitkami. Chcel som už prísť, no čas mi nevychádza. Teraz v sobotu som mal v pláne…
Nevšimol si si na mame niečo čudné? opatrne sa opýtala susedka.
Čo tým myslíte? stresovane som sa spýtal.
No, nezdalo sa ti, že by sa správala inak?
Nie, vo vnútri mi stislo srdce, nič také. Prečo sa pýtate?
Ach, Vierka, ani neviem, ako to povedať… zamumlala nesmelo susedka. Možno mi to ani neprináleží…
Čo sa stalo?! skoro som až skríkol do telefónu. Predstavivosť mi už maľovala tie najhoršie scenáre.
Tvoja mama si na staré kolená našla chlapa, vypálila susedka.
No dovolíte! rozhorčene som sa ohradil. Odkiaľ to máte?
Začala si románik! A nielen taký hocijaký, pokračovala zúrivo susedka. Včera sme sa stretli na ulici. Uhánala rýchlo, ani si ma nevšimla. Musela som ju osloviť. A ona na to: Prepáč, Zuzka, ale ponáhľam sa, chcem kúpiť rybu. Myslíš, že lepší je pstruh alebo kapor? Bola som v šoku. Magda, veď ty ryby neješ, vravím jej. A ona: Veď nie pre seba, ale pre Karola. On ryby miluje. Počul si niečo také? A celá žiari štastím!
Tak možno je to len známy, odpovedal som zmätene, v hlave som si preletel mená všetkých maminých kamarátov, ale meno Karol mi nič nehovorilo.
Známy? Ale prosím ťa, Vierka! Milenec je to na sto percent, vyhlásila so železnou sebaistotou.
A ešte horšie pritiahol sa z ulice! Teraz býva u nej v byte! Vieš, čo keď je to nejaký tulák, bývalý väzeň alebo alkoholik? Dnes sa po Bratislave pohybuje kadečo, nebezpečenstvo na každom kroku.
A povedz mi, kde bežný slušný muž leží na ulici?
Bol som otrasený a chvíľu som nebol schopný odpovede. Ale pani Zuzana pokračovala.
Ver mi, tvoja mama mi sama všetko vyrozprávala! Idem, vraví, po Šancovej, zrazu ho tam vidím, leží v kaluži, celý zmoknutý, očami na mňa pozerá, len tak blýska. No a keď ma zbadal, hneď sa vystrel chrbát, hlavu hore úplný chlap. Zobrala som ho domov, umyla, učešala krásny je, ako obrázok. Vierka, ja by som bola radšej, keby si tam rýchlo zašla!
Ďakujem, že ste mi to povedali, ledva som zo seba dostal a ukončil hovor.
Bol som šokovaný. Pred očami som mal obraz mamy, ako vedie domov nejakého špinavého, opitého tuláka spod mosta. Zimomriavky mi prebehli po chrbte. Len čo prišiel manžel z práce, hneď som zvolal rodinnú poradu.
Mama má milenca, povedal som bez okolkov.
Volá sa Karol, a rozpovedal som mu všetko, čo mi Zuzana opísala.
Manžel okamžite vyvalil oči. Potom, s nádejou v hlase, zahlásil:
A čo keď si tá babka len vymýšľa? Volal si mame?
Nie, priznal som.
Tak jej zavoláme! Možno je to len fáma. Hneď sa to vysvetlí.
Zodvihol som telefón, zapol hlasitý odposluch a čakal.
Ahoj, ozval sa mamin hlas.
Ahoj, Vierka! Ako sa máš?
Mama, začal som opatrne, si sama?
Nie, rozosmiala sa šťastným hlasom, som s Karolom.
V tej chvíli mi srdce padlo do žalúdka. Tak predsa je to pravda!
A odkiaľ sa u teba vzal? pýtal som sa, snažiac sa ustáť v hlase tras.
To je ale príbeh… bez jedinej známky viny začala rozprávať mama. Našla som ho na ulici. Taký zmoknutý, biedny, úbohý… Nemala som srdce prejsť okolo. Veľmi som sa zľutovala. Teraz už nie som sama, aspoň mám zase zmysel života.
Robí mi tu také kúsky, mala by si to vidieť, zasmiala sa spokojne.
Vyčerpaný som sa zvalil na stoličku. Naozaj sa mama zbláznila?
Mami, to nie je správne, odhodlal som sa. Nemôžeš si domov vodiť hocikoho. Vyžeň ho preč!
Vierka, nehanbíš sa? Veď sme zodpovední za tých, ktorých sme si ochočili, pamätáš? A vôbec, prídete za mnou len málokedy, je mi smutno. Teraz mám zrazu dôvod žiť.
Už sa necítim sama. Karol ostáva a basta! a položila telefón.
Manžel rozhodne vstal zo stoličky:
Tak toto tak nenechám. Obliekaj sa, ideme k tvojej mame!
Nervózne som pobehoval po byte, ani som nevedel, čo si mám obuť. Manžel za mnou behal tiež.
Tvoja mama je príliš dobrá a naivná! Každý by ju mohol oklamať. A keby je to nejaký podvodník? Chce ju obrať o byt, lump jeden! Karol, veď to musím vidieť na vlastné oči!
Za polhodinu jazdy cez Bratislavu sme zastali pred maminým panelákom. Manžel vytiahol z kufra železnú tyč a zamyslene si ju potiahol v ruke.
Načo to, preboha? zhrozil som sa.
Človek nikdy nevie, zamumlal pochmúrne. Náhodou, ak by sa Karol nechcel ich pustiť dobrovoľne…
Hlavne žiadne násilie, zaprosil som, predstavil som si už poriadnu scénu.
Hneď ako sme vošli do bytu, manžel zahundral:
Tak kde je?!
Spí v obývačke v kresle, povedala zmätená mama. Čo sa deje? Nečakala som vás…
Manžel vtrhol do obývačky, ja za ním.
Na maminom kresle sa vyvaľoval… obrovský ryšavý kocúr! Keď nás zaregistroval, posadil sa, ovinul si huňatým ryšavým chvostom labky a hlboko zamňaukal.
Tak spoznajte môjho Karola, povedala mama s úsmevom, keď vošla za nami.
Veď to je kocúr! vyhŕkli sme naraz udivene.
No veď jasné, kocúr. A čo ste si mysleli vy? rozosmiala sa mama, keď pozrela na naše tváre.