Predstav si, asi rok a pol som chodila s chlapom, mal 54, ja mám 48. Volal sa Viktor Kráľ. Zoznámili sme sa cez internetovú zoznamku. Začiatok bol úplne ako z filmu prvé rande v maličkej bratislavskej kaviarni, všetko krásne. Na tretie stretnutie mi priniesol špeciálnu tortu k narodeninám. Na marcipáne bolo napísané: “Pre Alenu od človeka, ktorý je šťastný, že si sa narodila.” Poznali sme sa len tri týždne.
Viktor pôsobil veľmi milo, nie okázalo, ale takým tým uvoľneným spôsobom. Niekedy jednoducho priniesol kvety bez dôvodu, inokedy navrhol, aby sme šli na výlet za hranice mesta, nech si trochu oddýchneme. Keď mi raz doma začala tiecť batéria v kúpeľni, bez rečí ju opravil a ešte aj zaplatil prerábku u mamy. Prevádzkoval vlastnú dielňu so spotrebičmi, býval sám.
Raz, keď sme spolu boli už asi osem mesiacov, mi povedal: Ala, ty si moja rodina. Mám síce dospelého syna, bývalá žena je dávno preč ale ty si pre mňa všetko.
Fakt som tomu uverila. Veď ako neveriť niekomu, kto ti nielen vraví pekné slová, ale nosí torty s krásnymi odkazmi a opraví čo treba, kde treba?
Potom som na tri týždne skončila v nemocnici. Prvý týždeň mi to nepripadalo zvláštne veď má dielňu, prácu, musí zarábať. Druhý týždeň som už pociťovala nepokoj. A tretí týždeň mi to trklo Viktor prosto nepríde.
Na izbe so mnou ležala pani Mária Šimková, mala skoro sedemdesiat. Každú sobotu jej manžel doniesol čerstvé kvety. Raz sa ma opýtala:
Alenka, a tvoj Viktor? Kedy príde? Ešte som ho tu nevidela
Vieš, má veľa práce, hovorím jej.
Pozrela na mňa ponad okuliare a mäkko vraví:
Všetci máme prácu, zlatko. Ani ten môj nemal dovolenie, ale aj tak prejde cez celé Košice na tri autobusy, hoci ho bolí chrbtica Lebo on skrátka musí. Nie že chce preňho je nemožné neísť. Ak je chlapovi možné neprísť je možné aj neostať.
Tie slová mi ostali v hlave dlho viac než všetky rady psychológov.
V stredu ma pustili domov. Večer mi volá Viktor: Alenka, už si doma? Prídem v sobotu, dáme kávičku, čo povieš?
V sobotu. O tri dni. Čo sa tvári, akoby bol operný víkend, nie po nemocnici.
Nie, Viktor. Príď dnes, prosím.
O dve hodiny dorazil, s pivonkami, ovocím a previnilým pohľadom. Sadli sme si do kuchyne. Išla som rovno na vec:
Viktor, prečo si ani raz neprišiel?
Alenka, však som ti volal každý deň!
Áno, volal si. Ale neprišiel. Tri týždne. Dvadsaťjeden dní. Mala som operáciu, stehy, horúčku nad 38, ležala som v nemocničnej izbe a čakala A ty si večer zavolal a pýtal sa: Ako sa máš?
Chcel som prísť, ale v robote som bol po uši: dva veľké zákazky, jeden zamestnanec skončil, všetko bolo na mne. Nemal som čas.
Za tri týždne ani hodinu? Nemocnica je od dielne 40 minút autom. Raz za dvadsaťjeden dní nič?
Alenka, nevieš si predstaviť, v akom som bol stave. Mal som o teba strach, ale nemohol som opustiť dielňu.
Nemohol alebo si nechcel?
Zrazu ticho. A v tom tichu som pochopila, čo som nechcela vidieť celé tie mesiace: pre Viktora je rozdiel medzi “mať obavy” a “byť pri niekom”. To prvé mu stačí.
Vieš, Ala, povedal po chvíli potichu. Ja to jednoducho nedávam nemocnice a tak. Neviem byť pri posteli, pozerať na prístroje keď zomrela mama, celé roky som nevedel vkročiť do nemocnice. Chcel som ísť za tebou, naozaj, ale vždy som to odkladal a odkladal. A týždeň za týždňom
To je tá veta, ktorá ťa úplne zastaví nie nechcel som, nie nemal som čas, ale neviem byť pri tebe, keď je zle.
Viktor, povedala som pomaly, rok a pol si tu bol, keď bolo dobre. Kaviarne, torty, výlety, kým stačilo pôsobiť dobre naladený Ale keď prišlo zlé, zmizol si. Zavolať nie je to isté ako prísť. Prežívať cez telefón nie je to isté ako držať niekoho za ruku.
Viem, pochybím
Viktor, ty vlastne ani nemáš vinu. Ty si taký. A to je horšie, ako keby išlo o vinu. Vinu môžeš napraviť. Povaha sa nemení.
V ten večer odišiel. Ja som sedela v kuchyni a spomínala na pani Máriu a jej pána Tolka, čo stále bral tri autobusy každý víkend s kyticou. Nikdy nevykrikoval, že je rodina. On proste chodil. Lebo preňho bolo nemožné neprísť.
Pre Viktora bolo možné neprísť. Dvadsaťjeden dní v kuse. A v tom možné je zhrnuté všetko o našom vzťahu.
O týždeň mi napísal dlhú správu ospravedlnenia, sľuby, že sa zmení, slová o láske, vraj bol ovládaný strachom. Prečítala som to celé až do konca a prvýkrát necítila nič.
Lebo bez skutkov sú slová ako tapety bez steny: pekné na pohľad, ale nedá sa v tom žiť.
Ani som neodpísala. Nie zo zlosti, nie z pomsty. Jednoducho preto, že som už pochopila. Chcem chlapa, ktorý príde. Nie takého, čo len volá. Toho, čo vkročí na izbu s taškou mandarínok a nie volá o ôsmej z polozvyku. Niekto, čo nemôže neprísť.
Rana sa mi zahojila, mama vraví, že vyzerám lepšie než pred operáciou. Možno preto, že mi vybrali aj niečo z duše.
No a pýtam sa ženy, stalo sa vám, že partner podporoval len na diaľku, písal, volal, ale nedokázal prísť v krízových chvíľach? Vedeli ste odpustiť alebo ste šli ďalej?
A chlapi, úprimne ste z tých, čo nemôžu neprísť za milovaným človekom v zlom, alebo vám stačí jeden telefonát a rýchla správa?
Neviem byť pri tebe, keď je zle. Je to len výhovorka alebo ortieľ pre lásku?
