Jana už viac ako dve hodiny čakala v rade u bylinkárky tetky Vilmy v malej dedine kúsok za Banskou Štiavnicou. Táto stará liečiteľka bola pre mladú ženu poslednou nádejou. Už niekoľko rokov sa s manželom Jurajom pokúšali o dieťa, ale z neznámych dôvodov sa jej to nikdy nepodarilo.
Naozaj neviem, čo vám povedať Výsledky máte výborné, žiadne patológie, pokrčila plecami primárka na gynekológii v Bratislave.
Ale musí na to byť nejaký dôvod. Veď keď som zdravá, prečo nemôžem mať dieťa? snažila sa pochopiť Jana.
Bohužiaľ, v tomto je lekárska veda krátka. Skúste zájsť do kostola dodala ticho lekárka.
***
Jana s Jurajom boli svoji už päť rokov. Všetko im klapalo bývali vo vlastnom dome na okraji Zvolena, mali slušný príjem, lásku aj vzájomné pochopenie. Len detský smiech stále chýbal v ich rozľahlom, útulnom domove.
Jana už dlhšie tušila, že na nich musela padnúť nejaká ťarcha alebo dávne prekliatie. Po slovách doktorky sa v tom len utvrdila.
Kostol je fajn ale v tvojom prípade pomôže iba bylinkárka! poradila jej kamarátka Ivona a napísala adresu. Nepremýšľaj, choď čo najskôr!
Konečne došla aj na Janu rad. Neisto prekročila prah malej drevenice, rozvoniavajúcej bylinkami a sušenými kvetmi. Prekvapilo ju, keď uvidela drobnú starenku s bielou šatkou na vlasoch v kvietkovaných šatách sedieť za kuchynským stolom. Usmiala sa. Jana si vždy predstavovala, že liečiteľky musia byť prísne, skoro strašidelné, s čiernou mačkou na pleci.
Vitaj, dcéra moja! Sadni si mi sem, k obrázku svätej Márie, ozvala sa mäkkým hlasom.
Viete, mám taký problém nevydržala, rozplakala sa Jana.
Viem všetko, duša moja. Pomôžem, ako len môžem, upokojovala ju tetka Vilma.
Sadla si poslušne na stoličku k veľkej ikone Panny Márie. Starenka začala potichu odriekať modlitbu a krúžila zapálenou sviečkou okolo Jany. Celý obrad trval možno dvadsať minút. Potom si Vilma sadla oproti Jane a vzala ju za ruku.
Dieťa moje, neporodíš. Nad tebou visí staré prekliatie už od detstva. Treba ho odmodliť, povedala pokojne.
Aké prekliatie? Kto ma mohol prekliať? Nič zlé som nikomu nespravila
Nie ty. Tvoja mama. Spravila veľkú chybu a ty teraz za ňu platíš, vysvetlila jej bylinkárka.
To je nespravodlivé! Moja mama už dávno nie je medzi nami, prečo sa to má týkať mňa? nechápala mladá žena.
Nuže to je zákon sveta, dieťa
Pomôžete mi? spýtala sa Jana so slzami v očiach.
Nie, tu som bezmocná. Ak by šlo o urieknutie, pomohla by som. Ale toto musiš zistiť, komu tvoja mama ublížila a skúsiť jej vinu odčiniť. A hlavne, úprimne sa modli nielen za seba, ale aj za tých, čo ti ublížili.
Ďakujem, šepla Jana.
Sadla do auta a volala mužovi.
Juraj? Dnes neprídem, musím ísť za tetou. Vysvetlím potom.
Jana naštartovala a zamierila do dediny.
Janka! Prečo si nezavolala? Bola by som ti vyhriala pec! potešila sa teta Božena.
Prišla som po pravdu, zadrhla ju Jana. Musíš mi povedať, čo spravila mama. Za čo teraz platím?
Teta Božena najprv mlčala, no keď jej Jana rozpovedala zážitok u bylinkárky, prehovorila.
No, počúvaj teda Tvoja mama, Zuzana, bola najkrajšia dievčina v dedine. Kdejaký chlapec po nej túžil, ale ona sa zamilovala do ženatého. Bez výčitiek si privlastnila Štefana a rozbila rodinu. Opustená manželka, Mária, ostala sama s malým synom.
Mária znášala zradu zle, až raz prišla za Zuzanou, prosila o vrátenie muža, dokonca po kolenách. Tvoja mama sa jej vysmiala, vyhnala ju.
Mária pred odchodom v zúfalstve prekliala Zuzanu aj jej nenarodené deti
A čo potom? pýtala sa zhrozená Jana.
Tvoja mama sa vydala za Štefana, narodila si sa ty, no dlho spolu neostali. Obaja umreli mladí. Potom už poznáš a tebe sa nedarí porodiť Zdá sa, Máriina kliatba mala silu. A aj jej syn mal ťažký život
Žije ešte niekde v dedine? Potrebujem ju nájsť a požiadať o odpustenie za mamou.
Mária na tom tiež nebola dobre. Neskôr sa zbláznila, museli ju dať na psychiatriu a malého Martina poslali do detského domova. Dnes je dospelý, je asi o pár rokov starší ako ty. No tiež to nemal ľahké, po návrate pil, robil výtržnosti. V zime sa raz zatúlal do lesa, ledva ho našli a zachránili. Prišiel však o nohy. Dnes žije odkázaný na vozík v polorozpadnutej chatrči na okraji dediny. Je tvoj brat z otcovej strany, vzdychla teta.
Odvedieš ma za ním? Musím ho vidieť.
Zbláznila si sa? Stále pije a je nevypočitateľný. Zostaň doma, veď ti môže ublížiť.
Musím to spraviť. Ak nie ty, opýtam sa miestnych, určite mi povedia, kde býva.
Napokon šli spolu, brodiac sa cez zasneženú cestu. Chatka Martina bola biedna plot rozbitý, dnu tma, iba mihotajúce svetlo petrolejky v okienku. Jana neisto zaklopala.
Otvorené! ozval sa zachrípnutý hlas znútra.
Janka, keď bude zle, krič! šepkala teta Božena za chrbtom.
Mladá žena vstúpila, dnu ju ovalil zápach lacnej pálenky a cigariet. Všade na zemi smeti, ohorky, fľašky. Za stolom v starom vozíku sedel zarastený muž, na stole ležal stočený biely kocúr, jediné čisté v byte.
Máte kocúra na stole, začala rozpačito Jana.
Do toho ťa nič, Biely je tu pánom zamrmlal Martin. Namáhavo si prezeral neznámu ženu. S čím si prišla? Ak sociálka, tak vypadni!
Nie som zo sociálky. Volám sa Jana, som tvoja sestra z otcovej strany.
Tak tak, sestrička prišla! Čo chceš? Dedičstvo? Nič tu nie je, dom patrí matke!
Prišla som, aby som ťa poprosila o odpustenie. Ako ti môžem pomôcť?
Martin sa trpko rozosmial, pohľad v jeho očiach bol plný bolesti. Čím dlhšie sa na brata dívala, tým viac v ňom spoznávala ich otca.
Nemáš sto eur? opýtal sa napokon náhle.
Jana vytiahla z peňaženky päť dvadsiatok a položila ich na stôl. Nech sa páči.
Fajn, považuj to za odpustenie. Ak ešte niekedy budeš niečo potrebovať, zastav sa, vysmial sa Martin.
Možno potrebujete doktora, lieky? Jana už nevedela, čo povedať.
Dosť, stačí, idem spať. Odíď.
Jana vyšla z domu, oči plné sĺz ľutovala brata aj svoju matku.
Tak čo? zlákala ju teta.
Odpustil mi ďakujem, ide domov.
Celú cestu mlčala. Zahŕňal ju vír myšlienok a cítila potrebu byť sama.
Nasledujúce dni chodila ako bez duše. Často myslela na Martina, veď je jeho jediná príbuzná. Nevedela, čo urobiť, rozhodla sa zájsť do kostola, ako radila tetka Vilma. Po omši sama zostala v lavici a vrúcne sa pomodlila, aj za svojich nepriateľov, ako jej radila bylinkárka.
Ťažko je ti, dcéra? prihovoril sa jej kňaz.
Ospravedlňujem sa, už pôjdem ospravedlňovala sa.
Možno by si sa mala vyspovedať, ulaví sa ti na duši.
Jana všetko vyrozprávala nič nezamlčala.
Nemôžem inak, iba povedať: k bylinkárkam nechoď, deti nenesú hriechy rodičov. Iba jedna rada bola správna modli sa aj za tých, čo ti ublížili. Ak cítiš, že bratovi máš pomôcť, urob, čo ti káže srdce a svedomie, povedal farár.
Na druhý deň išla Jana znova za Martinom.
Zase si tu? Čo chceš teraz? Peniaze? zamrmlal.
Bol triezvy a nervózny, zjavne sa necítil dobre.
Nie, tentoraz nie. Balenie, ideš so mnou. Už sa na teba nemôžem pozerať. Si môj brat a nemám nikoho iného. Ak nechceš, môžeš sa kedykoľvek vrátiť späť. Ale skús to.
Jedna podmienka: Biely ide so mnou, ukázal na kocúra.
Samozrejme! Vždy som túžila mať kocúra, usmiala sa Jana.
***
Tri mesiace prešli ako voda. Martin si zvykol v novom dome. Ukázalo sa, že je milý a veselý človek. Zapáčil sa mu počítač, začal študovať programovanie.
Martin, zajtra príde protetická firma zo Švajčiarska, o pár mesiacov budeš chodiť, tľapol ho po pleci Juraj.
Ďakujem Nikdy by som neveril, že zas budem stáť na nohách, rozlúčil sa s červenými očami Martin.
Ja som nič, to všetko Jana, teší sa, že ťa našla, žmurkol Juraj.
O pol roka neskôr stáli Juraj s Martinom za sklenenou priehradkou na pôrodnici. Šťastná Jana ukazovala v náručí novonarodené dvojičky.
Zrazu tu bude veselo, usmial sa Juraj.
Nu, si pripravený byť dvojnásobným ujom? zasmial sa Martin.
Vždy, rozosmial sa Martin. Zvládneme to!
Večer som si písal do denníka, že každý má svoj kríž, ale odpustenie a súcit vedia zmeniť nielen životy iných, ale aj ten náš. Každý si svoje šťastie musí zaslúžiť dobrom.
